Aj počas víkendu dokážu ešte resty z pracovného týždňa otravovať myseľ. V prítmí tlmených svetiel so stropnými dekoráciami – vytvárajúcimi ilúziu nadýchaných obláčikov – sa však pred nimi uteká akosi lepšie. Čas prestáva byť rozhodujúci, no tento luxus nie je pre každého – najmä nie pre účinkujúcich, ktorí museli sledovať prísny časový harmonogram. „Za málo času veľa muziky,“ upravil si na úvod slovenské príslovie organizátor (a príležitostný moderátor) festivalu Peter Lipa.
Diváci sa opäť presúvali medzi dvoma scénami. A-stage bol určený pre skúsenejších hudobníkov, B-stage patril mladým talentom. Hranica medzi nimi je však niekedy veľmi tenká. Svedčí o tom aj slovenská kapela Cha Bud! Výherca minuloročnej súťaže mladých talentov tento rok už otváral program na hlavnom pódiu.
S príchodom izraelského sólistu Adama Bena Ezru sa sila početnej zostavy nevytratila. Dvorný nástroj – kontrabas – mení pod svojím vplyvom na perkusie, elektrickú gitaru, indický sitar, čokoľvek, čo sa hodí. Závan z východu bol pastvou pre všetky zmysly, no potešila aj cover verzia skladby skupiny The Beatles Dear Prudence. Ben Ezra je dôkazom, že má zmysel na džezáky pozývať aj jednotlivcov, dosvedčilo to aj standing ovation na záver koncertu.
Enrico Rava a Gianluca Petrella – to sú dvaja talianski trubkári, ktorí dokážu robiť zázraky. Spolu s kapelou Tribe v piatok večer predviedli, že čaro džezu sa skrýva v spolupráci a nie muzikantskom vystatovaní sa. Hudba v ich podaní je hravá a vynaliezavá. Čaká len na to, kým ju diváci vyplnia vlastnými emóciami. Takáto možnosť však trošku chýbala pri headlinerke dňa basgistaristke Nik West, ktorú preslávila spolupráca s Princeom. Hneď z úvodu rozpútala so svojou kapelou živelnú šou, ktorá síce spočiatku oslnila, no moment prekvapenia rýchlo vyprchal. West má rozhodne talent, ale prospela by jej umiernenosť, aby sme si ju mohli vychutnať aj bez škrupinky z pozlátky.
V sobotu mnohí ešte dospávali dlhú noc, zbierali tiež sily na ďalší dlhý večer. Akúkoľvek únavu však vie premôcť dobrý koncert. Postarala sa oň Jana Bezek so svojím triom. Ako Bezek skromne priznala, nie je veľká rečníčka. Rozpráva dotykom prstov po klávesoch a v sále sa nenašiel hádam nikto, kto by nerozumel. Nebola prvá hudobníčka, pri ktorej si ľudia pýtali prídavok, no ústupky neboli možné. „Nedá sa dodržať čas, keď improvizujete,“ dodala a hovorila tým z duše nejednému účinkujúcemu.
S atypickým názvom prišla na pódium britská zostava GoGo Penguin. Hovorí sa, že skúsenosť sa zbiera rokmi, no títo mladíci divákov očarili zrelým muzikantským prejavom. Vrstvením jednoduchých melódií v kombinácii klavír, kontrabas a bicie ľudí dostali do hypnotického tranzu, ktorý mohla ukončiť (a znovu naštartovať) len ďalšia skladba. Neprekonalo ich ani kubánske zoskupenie z Floridy Tiempo Libre. Tomu sa však po polnoci podarilo po prvý raz postaviť divákov na nohy a donútiť ich vlniť sa v rytme hudby. Kubánska noc priviala závan leta. Rovnako ako prvé dva z troch festivalových dní, s ktorými akoby ani neskončilo.