Žijeme v ére odchádzajúcich legiend. Šancí na posledné koncertné stretnutie s hudbou, ktorá nás sprevádzala veľkou časťou života, naopak, pribúda. Štyri desaťročia. Tak dlho trvá melancholická púť skupiny The Cure. Aj v roku 2016 stojí prejav zoskupenia okolo frontmana, a jediného pôvodného člena kapely Roberta Smitha na rovnakých základoch. Unikátna kombinácia navrstvených gitár, hutnej rytmiky a nezameniteľného vokálu. Spev, gitara, sólová gitara, basgitara, bicie. Nič viac. Pätica hudobníkov so zvukom orchestra. Koncerty The Cure majú povesť nezameniteľných hudobných stretnutí a inak to nebolo ani v stredu večer vo viedenskej Marx Halle.
Jedna z posledných veľkých kapiel
The Cure dostali v osemdesiatych rokoch minulého storočia alternatívny zvuk anglickej gitarovej hudby na prvé priečky hitparád. Kombinácii originálneho imidžu, melancholických textov a pôsobivo zaranžovaných atmosférických plôch podľahla aj Amerika. Podobne veľké fungujúce skupiny by sme mohli spočítať na prstoch dvoch rúk. Jej frontman Robert Smith má aj po štyridsiatich rokoch na scéne schopnosť priviesť publikum do absolútneho varu. A fanúšikovia The Cure patria k tým najoddanejším. Potvrdili to aj na viedenskom koncerte. Presne o ôsmej hodine prichádza na pódium škótska formácia The Twilight Sad, ktorá má bezpochyby potenciál stať sa dôležitou skupinou. Post predkapely jej ponúkol samotný Robert Smith. A vedel prečo. Mimoriadne presvedčivý prejav, skladby s nádychom zlatej éry post punku a sympatický dôraz na škótsky prízvuk. Polhodinový set odmenilo bujarým potleskom aj obecenstvo v Marx Halle. "Ďakujeme za nádherné prijatie. Užite si The Cure,“ vyhlásil po poslednej skladbe frontman James Graham.
Päť hudobných hrdinov a 31 hitov
Katarzný zážitok, autentické spojenie s vnútorným prežívaným publika, nekončiaci sa prúd kultových skladieb. Stačilo, aby sa Robert Smith po prvý raz pozrel na niekoľkotisícový dav, a mal vyhraté. Bez veľkých gest a dojímavého príhovoru. Každý z pätice muzikantov pripomínal ideálny prototyp osobnosti z encyklopédie hudobných pojmov.
Plainsong z legendárnej nahrávky Disintegration ako otváracia skladba takmer trojhodinového vystúpenia. Nasleduje Pictures of You a Closedown z rovnakej nahrávky. Publikum je vo vytržení. Takto vyzerá finále, a nie úvod koncertov veľkých kapiel. Ak by The Cure odohrali iba tri spomínané skladby väčšina návštevníkov ich viedenského koncertu by domov odchádzala spokojná. Pred sebou však ešte mali ďalších dvadsaťosem pesničiek z bohatej diskografie kráľov autentickej melanchólie.
Zostava okolo Roberta Smitha ich odohrala s nasadením, ktoré by jej mohli závidieť o dve generácie mladší kolegovia. The Cure hrali ako z veľkej knihy. Nekompromisne a napriek tomu s neskrývanou ambíciou odovzdať krásu ich hudby. Lovesong, Just Like Heaven, A Forest, Fascination Street, Lullaby, Friday I’m in Love, Boys Don’t Cry, Close to Me. Viedenský playlist pripomínal splnený sen každého oduševneného fanúšika.
Kapela odchádza po dvoch hodinách a štyridsiatich minútach. Robert Smith sa ešte raz pomaly prejde z jednej strany pódia na druhú. Jeho pohľad hovorí jasnou rečou. Ani tridsaťsedem rokov od debutovej nahrávky Three Imaginary Boys nestratila hudba The Cure nič zo svojej naliehavosti. Naopak, pôsobí ešte odzbrojujúcejšie. Bravó!
