Na začiatku osemdesiatych rokov mal Rudolf Geri dvadsaťštyri rokov a práve vtedy napísal spolu s Lanny Jánošovom Fujarovú šou, Rýchlokurz geniality a ďalšie kabaretné diela. Zaujímavé je, že tieto predstavenia stále žijú, hoci generácia, ktorá do nich dala svoju mladosť a šarm, sa už rozpŕchla a má „svoje roky“.
V tých osemdesiatych rokoch však zažiarili a prečistili vzduch – prinášali nielen peknú hudbu, provokujúce texty, ale aj generačnú výpoveď (svoju predstavu o lepšom svete), čo dávalo vystúpeniam silu. Boli to dva ročníky VŠMU, ktoré sa chystali vykročiť na profesionálnu dráhu, ale ešte tvorili školský kolektív, v ktorom vládol kamarátsky a recesistický duch.
Družnosť a zohratosť spolužiakov robila z vystúpení uvoľňujúci zážitok. V zošnurovanom svete to bolo ako gejzír sviežej vody s nádejou, že sa čosi zmení. Mladí umelci vyvolávali dobrú náladu a smiech. Fujarovú šou – ako aj ostatné tituly z tohto radu – napísali Lanny Jánošov (slovo) a Rudolf Geri (hudba), vtedy tiež poslucháči VŠMU. A ako zrod kabaretu vyzeral konkrétne?
„Plagáty už viseli a nikto ešte nenapísal ani ň! Alan Lesyk namaľoval na plagát fujaristu s fujarou, lístky boli v predaji a my sme ešte len začali makať,“ hovorí Rudolf Geri. Do hereckého tímu patril Ján Kroner, Ján Gallovič, Miro Noga, Pavol Juráň, Stano Kráľ, Zuzka Tlučková, Marta Sládečková, Eva Pavlíková, Jana Oľhová, Štefan Skrúcaný, Ondrej Šoth a mnohí ďalší. Fujarovú šou sme robili veľmi rýchlo, ja som hudbu napísal za dva a pol dňa.“
Ohlasy Fujarovej šou
Autori dostali od vrchnosti povolenie na 25 repríz Fujarovej šou. V textoch boli provokácie, kritika spoločnosti, ale – prešlo to. „Dokonca nám povedali, že môžeme byť ešte odvážnejší, ale nesmeli sme to hrať viackrát, ako sme mali povolené, aby vplyv odvážnych textov nepresiahol rámec možného a aby sa nežná revolúcia nezačala skôr,“ usmieva sa Rudolf Geri a dodáva: „Som šokovaný, koľko ľudí sa k Fujarovej šou stále hlási. Aj tí, čo ju nevideli, hovoria, že ju poznajú – a často ju aj citujú.“
Foto: Archív Rudolfa Geriho
Rudolf Geri si pripomenie napríklad slová: „Hľadáme východiská, hľadáme riešenia, hľadáme vyšší princíp a padáme z lešenia…“ Alebo na javisku odznel dialóg – pred tridsiatimi piatimi rokmi! – ktorý sa vysmieval malomestskému spôsobu života v Bratislave: „My že nemáme žiadne nočné podniky! A čo taký Slovnaft?“ A dnes? „Mám taký pocit, že v Bratislave sa odvtedy veľa nezmenilo,“ hovorí Geri.
„Súbor z Fujarovej šou prešiel pre veľký úspech do novootvoreného Štúdia S (dnešné L+S), kde som nastúpil ako hudobný dramaturg. Uviedli sme úžasnú fúziu divadla Semafor a Radošinskeho naivného divadla pod názvom Nevesta predaná Kubovi, koncertný program Mariky Gombitovej, Roba Grigorova a voľné pokračovanie Fujarovej šou Strapatí gentlemani. Všetci sa pýtali – Prečo je tá Fujarová šou stále vypredaná? A ja som v rozhovore pre noviny odpovedal: Je to asi tým, že – symbolicky povedané - u nás Romea a Júliu nehrajú päťdesiatroční starci!“
Toto vyjadrenie sa dotklo otca Rudolfa Geriho, ktorý mal vtedy tiež päťdesiat rokov, a necítil sa vôbec starý. „Sám som si na to spomenul, keď som mal päťdesiat. A necítim sa starý ani teraz – v šesťdesiatke. Otec mi to, pravdaže, už dávno odpustil.“
Impulz k Fride
Keď mal pred rokom premiéru úspešný Geriho muzikál Frida – o slávnej mexickej maliarke – zaujalo ma, že ho venoval práve svojmu otcovi Andrejovi. Bola som zvedavá, ako otec s muzikálom súvisel.
„Keď nám minulý rok ocino odišiel, bol to taký prudký výbuch bolesti, že ma to svojím spôsobom naštartovalo. On mi totiž v posledných rokoch pripomínal, aby som viac komponoval a dirigoval, aby som viac tvoril. Ja som mu to sľúbil, ale nemal som sa k tomu, lebo – koho už dnes zaujímajú veľké kompozície a nové projekty? Človek nad nimi strávi rok a pol života a úspech nie je istý. Nemal som spoločenskú objednávku, necítil som žiaden tlak, ale ako ocino odišiel, zrazu som ten tlak pocítil: To citové pohnutie vyvolalo obrovské emócie a začal som chrliť zo seba hudbu Fridy. Pôvodne mal muzikál Frida vyzerať celkom inak – mali to byť kompozície rozličných autorov, kombinované s mexickou hudbou. Zrazu bolo všetko inak a Frida je zároveň mojím hudobným autoportrétom. Sú tam hudobné motívy z môjho raného detstva – komponujem od jedenástich rokov, teda tie – a aj celkom nové. Od jedenásť do šesťdesiat – to všetko v jednom muzikáli.“
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Frida priniesla Gerimu úspech, a ten pokračuje – práve sa chystá turné Fridy do Českej republiky, vrcholia rokovania s Kyjevom, kde ju chcú naštudovať pri otvorení nového Kyjevského divadla. RTVS pripravuje televízny záznam z predstavenia. Otec syna na rozlúčku teda ešte raz naštartoval, presne tak, ako to bolo na začiatku. K hudbe viedol potomkov od malička. „Boli sme muzikantská rodina,“ rozpráva Rudolf Geri. „Mama spievala v zbore, ale aj doma sme všetci stále muzicírovali. Otec ovládal rôzne hudobné nástroje. Mám sestru Kaťu – roky sme vystupovali spolu, spieval som, hral som na gitare, husliach, klavíri, klarinete. Detstvo som prežil v Košiciach, kde som skončil konzervatórium, a VŠMU som študoval v Bratislave.“
Pracovné, umelecké príležitosti ho posunuli do celej Európy. V zahraničí oddirigoval vyše tisíc predstavení. Popritom ďalej komponoval. „Ja hudbu počujem, mám ju stále v hlave, potom ju dávam na papier. Som stará škola, počítač pri komponovaní nepoužívam. Bolo krátke obdobie, keď som mal veľa syntetizátorov, ale celý život sa snažím preferovať živé hranie – teda živý orchester. Aj pre diváka je živá hudba úplne iný emočný zážitok.“
Koniec operety na Slovensku
Opereta k Bratislave patrila – na Novej scéne mala výbornú úroveň. V regióne Viedeň – Budapešť – Bratislava mala opereta tradíciu. Zrazu ju však zrušili. Rudolf Geri bol vtedy šéfdirigentom spevohry Novej scény a v rozhovoroch pre noviny sa rozhorčoval, nič to však nepomohlo. Z Novej scény s mnohými ďalšími vynikajúcimi umelcami odišiel ponížený a urazený touto ignoranciou a nekultúrnosťou. Ako sa na zrušenie spevohry Novej scény pozerá dnes, s odstupom času – ako šesťdesiatnik?
„Dávno prebolelo, aj keď mrzieť to nikdy neprestane. Nedávno ma oslovilo vedenie Novej scény na hudobné naštudovanie Lehárovej operety Veselá vdova, ktorá by mala mať premiéru na jar budúceho roku. Je to už osemnásť rokov, čo opereta na Novej scéne nezaznela. Som plný očakávania, ale aj napätia, ako to ocení divák.“ Pýtam sa, či budú vo Veselej vdove účinkovať aj známe tváre spred osemnástich rokov. „Je pravdepodobné, že mnohé známe tváre sa tam objavia, ale o obsadení ešte nechcem hovoriť. Krásne kostýmy robí Ľudka Várošová a réžiu má veľmi talentovaný Peter Oravec.“
Foto: Archív Rudolfa Geriho
Človek stále niečo stráca a niečo nachádza – tvorivý život Rudolfa Geriho obohatila spolupráca s Jozefom Bednárikom. Koľko to vlastne bolo rokov? „S Béďom som pracoval vyše desať rokov, vytvorili sme spolu veľa muzikálových titulov – Grandhotel, Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia, Nápoj lásky, Oliver Twist, Sweet Charity, Posledný drak atď. Robili sme spolu krásne veľké projekty. Veľmi rád na našu spoluprácu spomínam. Drakulu som šiel robiť s Bednárikom do Prahy – vlastne dvaja Slováci pripravili v Prahe najslávnejší český muzikál Karla Svobodu, Zdeňka Borovca a Richarda Hessa! Okrem muzikálov som komponoval hudbu do množstva inscenácií, ktoré Béďo režíroval.“
Najpôvabnejšie Mníšky
„Keď som v roku 1998 založil divadlo, prvou premiérou bol muzikál Mníšky. Bolo mi cťou spolupracovať na Mníškach s režisérom Karolom Spišákom a básnikom Ľubomírom Feldekom. Bez nich by Mníšky nevznikli a určite nie také, aké sme ich urobili. Iné než americké, české či maďarské, boli elegantné, usmiate, srdečné a inteligentné. Všetky prvoplánové narážky sme povyhadzovali a sústredili sme sa na humor a pozitívnu energiu, ktorá vyžarovala z hudby, zo slova, z tanca či réžie.
Na premiére hrala Matku predstavenú Eva Pavlíková, na druhej premiére Soňa Valentová a Majda Paveleková do toho vstúpila ako tretia. Rola Matky predstavenej sa na ňu doslova prilepila. Čakali sme úspech, ale nerátali sme, že sa to bude hrať vyše tisíckrát a že Mníšky budú legendou, ktorú v úspechu dlho nikto neprekoná. Posledné roky bola výbornou Matkou predstavenou Gizka Oňová. A možno budú ďalšie Mníšky!“
Tri želania
Rudolf Geri hovorí, že čím človek ťažšie obdobie prežíva, tým veselšie veci píše. „Keď som mal dvanásť, písal som také zamilované pesničky, až to bolelo. Snažil som sa celý život zaujať postoj cez hudbu! To bol môj denník. Niekto písal verše alebo prózu, ja som písal skladby. Niektoré boli určené len pre rodinu. Občas sa však dostali na verejnosť. Pred pár rokmi sa moja dcéra rozišla s priateľom a bola nešťastná. Napísal som jej pieseň Odolávam a tá sa dostala potom na žiadosť účinkujúcich do môjho muzikálu High Life. A bola veľmi úspešná, stala sa hitom. Hit sa napísať nedá, on vznikne. Pre mňa je najväčším hitom 19. sezóna divadla Teatro Wüstenrot. Je to zásluha celého tímu divadla, že máme výborné divácke ohlasy a plné hľadisko. A na to som aj tak trochu pyšný.“
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Do dôchodku sa teda ešte nechystá, ale aj na to obdobie má plány: „Už sa teším, ako využijem v dôchodku rybársky lístok, stále si ho kupujem, ale nevyužijem. Dva roky som na rybách nebol, a pritom rybačku milujem.“ A čo by si želal, keby na rybačke chytil zlatú rybku? „Aby bol pokoj a mier, aby všetci okolo mňa boli zdraví a šťastní a aby sme nezabúdali, že úsmev lieči.“
Rudolf Geri
Dirigent, hudobný skladateľ, umelecký riaditeľ GEDUR Production a divadla Teatro Wüstenrot sa narodil 28. októbra 1956 v Košiciach. Je absolventom košického konzervatória (klarinet, dirigovanie, skladba) a Vysokej školy múzických umení v odbore dirigovanie. Po absolutóriu pôsobil ako dirigent niekoľko rokov v súbore Lúčnica, viedol festivalový orchester Bratislavskej lýry, trinásť rokov bol dirigentom a neskôr aj šéfdirigentom divadla Nová scéna. Skomponoval hudbu k vyše sto filmom a inscenáciám, je autorom jednej opery a viacerých muzikálov, napísal viac ako tisíc skladieb pre slovenských a zahraničných interpretov.
