Ani Philharmonia Orchestra London – jeden z najprestížnejších orchestrov Veľkej Británie, s ktorým zavíta na BHS tentoraz – nevystupuje (25. novembra) pod jeho taktovkou po prvý raz.
„Dobré orchestre dokážu reagovať na najrôznejších dirigentov a ich osobité prístupy. Ak príde človek pripravený a s jasnou myšlienkou, čo chce dosiahnuť, muzikanti to vedia oceniť,“ pokračuje. Podľa štyridsiatnika, ktorý s taktovkou križuje svet, strach z chýb je zabijakom inšpirácie, ale možno sa z nich poučiť. Pomýliť sa totiž môže každý, sólista aj dirigent, a živá hudba má svoju mágiu, aj keď občas zaznie falošný tón.
„Štrnásťročný huslista vpadol do londýnskeho hudobného sveta ako víchor,“ hlásala v roku 1999 titulná stránka denníka The Times. To už mal Stefan Jackiw za sebou úspešný profesionálny debut v Spojených štátoch. Jeho rodičia sú fyzici, matka má kórejský, otec ukrajinský pôvod. Virtuóz, ktorý dnes patrí k najvýznamnejším sólistom generácie tridsiatnikov, podľahol mágii sláčikového nástroja už ako malý chlapec. Hrať začal ako štvorročný. Od najmenších husličiek sa časom prepracoval k vzácnemu nástroju, ktorý vytvoril cremonský majster Vincenzo Ruggieri.
Zázračným dieťaťom bol o takmer dve storočia skôr Felix Mendelssohn-Bartholdy, s ktorého Koncertom pre husle a orchester c mol sa Stefan Jackiw predstaví v Bratislave. Nesmierne nadaný chlapec dozrel v jedného z najmilovanejších a najoslavovanejších skladateľov svojej doby. Citlivý a šarmantný muž, priateľ slávnych spisovateľov a hudobníkov, ktorý si podmanil aj Goetheho srdce, bol nielen umelcom, básnikom, ale aj vášnivým cestovateľom a horolezcom. Jeho Husľový koncert, na ktorom pracoval šesť rokov, poskytuje interpretom možnosť zaskvieť sa technickými schopnosťami i kvalitou tónu.
„Ideovo-filozofickú koncepciu svojho nového diela môžem vyjadriť veľmi krátko. Len tromi slovami: Život je krásny. Všetko temné, chmúrne zahynie, zmizne a všetko krásne zvíťazí,“ napísal o Symfónii č. 8 c mol jej autor Dmitrij Šostakovič. „Má mnoho vnútorných konfliktov, tak tragických, ako aj dramatických. Ale celkovo je to optimistické, životu pritakávajúce dielo,“ osvetlil skladateľ, ktorému k napísaniu Ôsmej symfónie stačilo necelých štyridsať dní. Domáca kritika ju odsúdila ako formalistickú a desať rokov nesmela znieť v koncertných sieňach. To však už dávno neplatí.
