Ako trubkár a improvizátor sa Kerbaj pohybuje na scéne súčasnej experimentálnej hudby a free džezu, ako výtvarník vytvoril množstvo zásadných komiksových prác a karikatúr, ktoré sa ocitli aj na stránkach svetových magazínov. V súčasnosti žije už istý čas v Berlíne, no o tom, že by Bejrút definitívne opustil, nepremýšľa. Do Bratislavy sa dostal v rámci programu Bejrút/Bratislava, ktorý počas celého novembra predstavuje slovenskému publiku rôznych libanonských umelcov.
Vo vašej tvorbe, nielen v hudbe, ale aj vo výtvarných prácach, je prítomná istá forma dekonštrukcie, rozkladu. Je to zámer? Rozložiť si realitu na jednotlivé časti a znovu ju poskladať nanovo?
Základ je nájsť si vždy svoju vlastnú cestu, spôsob tvorby. Samozrejme, že pri kreslení funguje iný štýl ako pri hudbe, ale asi áno. To, čo robím v hudbe, robím aj pri komiksoch, svojím spôsobom je to radikálny prístup k hľadaniu si vlastného jazyka. Snažím sa len byť tým, kým som. A to aj napriek tomu, že moja hudba nemusí byť príjemná každému. O to sa ani nesnažím.
Umenie nemusí byť „pekné“ a „príjemné“, aby bolo umením…
Presne tak. Zábava taká musí byť, ale umenie nie.
Často v rámci free džezu improvizujete aj s inými hudobníkmi. V Bratislave ste sa predstavili sólo. Cítite v takýchto prípadoch interakciu s divákmi, vnímate pri vašej hudbe aj rôzne ruchy z obecenstva?
Všetko to vítam. Je to súčasť hudby, ktorú robím. Keď napríklad hrám v Berlíne, je tam totálne ticho, Nemci sú naozaj tichí. Naopak, v Bejrúte je to zase samé štrnganie pohármi a rozprávanie sa. Ovplyvňuje ma to však len tak, že hrám hlasnejšie.
Skúšate niekedy na tieto zvuky aj priamo reagovať?
Nie. Neskúšam reagovať napríklad na zvoniaci mobilný telefón alebo niečo také. Platí to aj v prípade iných hudobníkov. Zvykol som to robiť, keď som bol mladý. Keď niekto zahral svoj part nahlas, tak som to zopakoval. Ak urobil staccato, urobil som to isté. Časom som však zistil, že to nie je až také dôležité, a dokonca ani prospešné. Nie je to o tom, robiť to isté. Na improvizáciu sa treba pozerať komplexnejšie. Nielen ako na odpoveď jeden druhému. Mám rád predstavu, že sa na hudbe každý zúčastňuje rovným dielom, že tam nie je líder, ako je napríklad v klasickom džeze. Tam síce je aj veľa improvizácie, ale hudobníci sú určitým spôsobom vedení. Čo sa týka mňa, jediným lídrom je samotná hudba. Musíte ju počúvať veľmi pozorne. Musíte tiež vedieť, kedy prestať hrať. Vlastne je to oveľa dôležitejšie ako to, kedy začať. Ak sa práve deje niečo zaujímavé, musíte vedieť ustúpiť, nie tam pridávať rôzne dekorácie.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Mám pocit, že ľudia sú na „dekorácie“ už zvyknutí do takej miery, že k experimentálnej hudbe už nedokážu pristupovať tak otvorene.
Bohužiaľ, áno. Ako som však hovoril, nehrám hudbu preto, aby som potešil ľudí. Som šťastný, ak sa mi to podarí, ale ak to bude iba jeden človek, prípadne ani jeden, budem pokračovať v tom, čo robím. Niektorí sa prispôsobia, no ja som voči takýmto umelcom veľmi kritický. Ako napríklad Salvador Dalí. Vytvoril niečo, čo zafungovalo, a pokračoval s tým do konca života. Páči sa mi myšlienka, že viem prekvapiť seba samého. Niekedy to trvá aj niekoľko rokov, kým príde niečo nové, no je to ďalšia cesta, a tú nasledujem. Robím to najmä pre seba, ale, samozrejme, som rád, keď mám aj obecenstvo.
Na váš prvý koncert v Bejrúte vraj prišlo asi 25 ľudí, no na konci zostali dvaja či traja…
Je to tak. A aj tí zostali len preto, aby mi povedali, že je to nanič a že by som mal prestať. Ale ja s tým naozaj nemám problém, dokonca aj vtedy, ak sa ľudia smejú. To, čo robím, síce beriem veľmi vážne, seba však až tak vážne neberiem.
Ako ste raz sám povedali, máte 40 rokov a už ste starým otcom alternatívnej hudobnej scény v Bejrúte. Ako je na tom teraz?
Áno a 40 rokov je stále na starého otca pomerne málo. Myslím, že v súčasnosti je tam vybudovaná naozaj silná scéna. V roku 2000 sme si tam založili aj festival Irtijal (v súčasnosti je to najstarší tamojší mestský festival, pozn. red.). Nastupuje tiež nová generácia hudobníkov a nejde len o free džez, ale aj o rock. My sme len boli tí, čo každého prekvapili. Dnes už stretávam ľudí, ktorí majú okolo 30 rokov a hovoria mi: „Mal som 16 rokov, keď sa ťa videl hrať po prvý raz a zmenilo mi to život.“ Takisto ľudia, čo čítajú moje komiksy. Až teraz, keď som starší, si začínam uvedomovať, aký mali na ľudí vplyv.
Vaše komiksy sa dostali do povedomia najmä prostredníctvom blogu, ktorým ste reagovali na vojnový konflikt s Izraelom v roku 2006. Sám sa však snažíte vyhýbať označeniu „umelec, ktorý urobil komiks počas júlovej vojny“.
Už predtým ma niektorí ľudia poznali vďaka hudbe. No vďaka tomuto blogu som sa stal známejší ako autor komiksov. Je to skvelé, ale viem, že som sa stal známym pre zlé dôvody, a to ma hnevá. A tak je to so všetkým, aj s hudbou. Všetci mi vravia: „Ty si ten, čo pomocou trúbky vytvára zvuky náletov a bômb…“
Myslíte si, že niektorí umelci začali využívať tému vojny účelovo? Pretože vedeli, že s tým budú mať úspech?
Bohužiaľ, je ich veľmi veľa. Len veľmi zriedka viete medzi nimi nájsť aj kvalitných umelcov. Mnohí to robia len preto, že ich to vonku preslávi. A funguje to, no funguje to zo zlých dôvodov. Je to veľmi smutné, ale deje sa to.
Ukážky z výtvarnej tvorby Mazena Kerbaja nájdete tu.
Bejrút v Bratislave a Bratislava v Bejrúte
Program Bejrút/Bratislava zorganizovali počas novembra Goetheho inštitúty v Bratislave a Bejrúte s cieľom kultúrnej výmeny medzi týmito dvoma mestami. „Naším cieľom bolo demýtizovať obraz spojený s pojmami ako utečenec, arabský muž, moslim aj tak, že predstavíme konkrétnych ľudí,“ povedala k projektu riaditeľka Goetheho inštitútu v Bratislave Jana Binderová. Vybrali si preto libanonských umelcov, ktorí veľmi citlivo vnímajú dianie okolo seba a zaznamenávajú ho prostredníctvom tvorby.
November sa pomaly končí, no projekt má pred sebou ďalšie výzvy. Konkrétne to, aby sa, naopak, v Bejrúte, mohli predstaviť aj slovenskí umelci. „Na začiatku táto myšlienka nebola, začali sme sa tým zaoberať až počas toho, ako sme projekt rozvíjali. V súčasnosti hľadáme finančné zdroje,“ priblížila riaditeľka. Majú jasno už aj v tom, kto by nás mohol v libanonskej metropole reprezentovať? „Viem si tam predstaviť napríklad výtvarníkov Ota Hudeca či Danielu Krajčovú (tohtoročná finalistka Ceny Oskára Čepana, pozn. red.). V ich prácach sa tiež často konfrontujú s politikou alebo otázkou emigrácie. Ešte nie je nič isté, ale azda sa nám to podarí budúci rok,“ dodala na záver.
