V rámci koncertných rozlúčok neobíde ani slovenských fanúšikov. Posledný recitál Marty Kubišovej si môžu vychutnať 27. mája vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave. Viac o tom, ako vníma odchod zo scény, súčasnú umeleckú scénu či album Soul, prezradila speváčka aj v rozhovore pre denník Pravda.
Je to teda definitívne. Koncom tohto roku, keď oslávite 75 rokov, už budete bývalá speváčka?
Áno, so spievaním končím, ešte uvidím, ako to dopadne s mojou druhou aktivitou – pomocou opusteným zvieratám.
Kedysi ste v jednom rozhovore spomínali, že chcete spievať len dovtedy, kým na to budete stačiť, že sa nechcete dostať do fázy, keď budete na pódiu vzbudzovať súcit…
A to som vtedy ešte ani nevedela, že medzitým dostanem infarkt… Ale zatiaľ pokračujem v mojom pláne. Kariéru ukončím koncom roku 2017. Momentálne však asi súcit vzbudzovať budem, pre zápal v kolene mám ortézu a barly.
Mám pocit, že mnoho interpretov nevie odhadnúť tú správnu hranicu. Uhádnuť, kedy je čas odísť zo scény.
Ale určite. No tým, že ja mám takú nadstavovanú kariéru, ktorú delila 20-ročná prestávka, mám pocit, že nie je dôvod premáhať sa a okrádať sa o zvyšok môjho času. Teraz sa mi to napríklad všetko vracia. Skoro každý deň niekam odchádzam. Doma mám pritom zvieratá, ktoré sú už veľmi staré. Ani neviem, koľko majú rokov, pretože pochádzajú z ulice alebo z útulku. Mám tri mačky a donedávna som mala aj 13-ročného psíka, ktorý zomrel. Sú to veci, ktoré ma len utvrdzujú v tom, že by som sa mala venovať už aj sebe a nie iba kariére, ktorú si, nie mojou vinou, vyberám až v tomto veku.
Vy ste sa nikdy nepasovali do úlohy nejakej hviezdy, je to tak?
Presne. Nikdy mi to neprišlo tak, že by som robila všetko pre to, aby som sa dostala na javisko. Možno to pôsobí trošku nevďačne alebo pohŕdavo, ale nie je to tak. Koncerty sa vždy snažím odspievať so cťou a dať do toho naozaj všetko. Ale to, aby som musela médiám rozprávať, čo jem, kam chodím ku kaderníčke, koľko mám ctiteľov… To vnímam ako úplne nepodstatné a samotného spievania sa to vôbec netýka.
Boli ste signatárkou Charty 77, pieseň Modlitba pro Martu sa stala symbolom odporu voči sovietskej represii, spievali ste ju aj na počiatku nežnej revolúcie. Máte k politike čo povedať aj dnes?
Vždy som vravela, že ako občan sa môžem vyjadrovať k všeličomu. Mám na to právo a v demokracii o to viac, ale nechcem do ničoho zasahovať. Hovorím len to, čo si myslím.
Umelci v Českej republike často otvorene kritizujú vládu či kroky prezidenta Miloša Zemana. Nájde sa podľa vás medzi nimi niekto, kto by sa dokázal stať hovorcom generácie a zmeniť niečo k lepšiemu?
Samozrejme, je tu dosť ľudí, ktorí sa do toho dobrodružstva, ktorému sa hovorí politika, pustia. Všetci sú si však vedomí aj toho, že to nie je vec len jedného človeka, ale veľkej masy poslancov či senátorov. Kandidovať napríklad za prezidenta, zorientovať sa v politike a vedieť to ešte aj „ukočírovať“ vhodným smerom… Každý, kto má dobrú prácu, si jednoducho povie: Prečo by som do toho šiel? Politici sú vždy svojím spôsobom eliminovaní zo skutočného života. Tých pamätníkov, ktorí zažili jednak inváziu a potom aj rok 1989, je tu už veľmi málo. Vtedy to boli mladí ľudia. A práve na najmladšiu generáciu sa spolieham aj v dnešných časoch. Sú to ľudia, ktorí už v demokracii vyrastali. My sme v tom roku 1989 a 1990 ani len netušili, ako bude vyzerať. Neskôr sme zistili, že sú rôzne demokracie – západného, ale aj východného typu…
Z osobností kultúry sa dosť angažuje napríklad David Koller.
Áno, ale stále len ako občan. David Koller sa drží svojho kopyta – muziky a ako občan má, samozrejme, právo vyjadriť sa aj k politickej situácii.
Vy z českých umelcov úzko spolupracujete so speváčkou Anetou Langerovou. Stala sa dokonca krstnou mamou vášho posledného štúdiového albumu Soul. Čím si vás získala?
Anetka má nesmierne ucelenú osobnosť. Je taká mladá, a pritom dobre vie, čomu sa má vyhnúť, čo by nemala robiť. Jej kariéru naštartovala súťaž Česko hľadá Superstar, a ona odvtedy išla svojou vlastnou cestou, a to sa mi veľmi páči. Mne ju v podstate „prihral“ Milan Hein, ktorý potreboval obsadiť postavu mladej Sidónie Nádhernej v českom muzikáli Túžba menom Einodis. Ja spievam postavu tej zrelej barónky Sidonie. Tak sa ma Milan spýtal: Čo by si povedala na Anetu Langerovú? A ja že áno, áno, vidíš! To je dievča, ktoré je svojské, a pritom robí dobrú muziku. Má ju už akoby odžitú. No ale tí mladí sú tam skvelí všetci, Igor Orozovič, Ondřej Novák, Milan Hein tam spieva tiež. Stretli sme sa tam naozaj dobrá partia.
Na novom albume máte aj dueto s Matějom Ruppertom. Konkrétne pri skladbe Protihráč, ktorú pôvodne naspievala Aretha Franklinová.
Ja som Petrovi Maláskovi (jeden z kapelníkov Marty Kubišovej a producent albumu Soul, pozn. red.) vravela, že toto si od Arethy musím zaspievať. Jednoducho musím. Do dueta sme uvažovali aj o Vojtěchovi Dykovi, no nakoniec rozhodlo to, že s Matějom z Monkey Bussines som spolupracovala už predtým. Teda, bol to skôr taký pokus ako spolupráca. Mala som pre nich narepovať slová Sex and Sport? Never!, z ktorých spravili pesničku. Urobili na ňu tiež krásny videoklip a na moju počesť ju zaspievali aj na koncerte, ktorý sa konal v Žlutých lázních… Na konci potom zahrali aj skladbu Hej Jude (prespievaný hit od The Beatles, ktorý Marta Kubišová vydala na albume Songy a balady v roku 1969, pozn. red.).
Spomínate Arethu Franklinovú, no Soul je plný cover verzií hitov, ktoré svojho času spievali umelkyne ako Diana Rossová, Janis Ianová či Dionne Warwicková. Veľa zahraničných hitov ste po prvý raz počuli aj na Rádiu Luxembourg, vďaka ktorému sa na vás zachytilo aj anglické frázovanie, niečo, čo vás nakoniec odlíšilo. Má byť tento album akosi poctou hudobným vzorom a vašim začiatkom? Chceli ste pomyselný kariérny kruh ukončiť práve takto?
Určite, z počúvania Rádia Luxembourg som sa dokázala naučiť mnoho. Napríklad to, ako na anglickú hudbu napasovať aj český text. Čo sa týka otázky k albumu Soul, priznám sa, že takto do hĺbky som nad tým nepremýšľala. Veľa vecí, ktoré do skladieb dá napríklad Aretha, som tam ja dať nemohla, lebo by som to neodspievala. Ona je jednoducho neprekonateľná. Ale vravela som si, že tam musia byť skladby, ktoré som si vždy chcela zaspievať. Dúfam, že sme to dramaturgicky neskazili.
Ako sa plánujete rozlúčiť s fanúšikmi, prípadne divákmi pražského Divadla Ungelt, kde pravidelne účinkujete?
V Divadle Ungelt končím v auguste. Veľký rozlúčkový koncert budem robiť vo dvoch dňoch – 5. a 7. septembra v Divadle ABC. A potom ma čaká ešte asi desať koncertov s kapelou Petra Maláska. To budem robiť posledné dva mesiace, september a október, a prvého novembra končím. Prosto končím. Ľahnem si do postele a nikto zo mňa nedostane ani notu. Zrejme však budem naďalej participovať na relácii Českého rozhlasu Kdo židli má, bydlí!, ktorú pripravujeme spoločne s Milanom Heinom. Tam budú moje piesne znieť stále, len nie naživo.
S kariérou teda končíte. Myslíte si, že vás však aj naďalej bude sprevádzať „kalamitná povaha“, o ktorej často rozprávate?
Z toho už asi nevystúpim nikdy.
