Speváčka Lenny: Doma by som ľahko spohodlnela

, 22.01.2017 16:00
Lenny
Speváčka Lenny. Autor: ,

Na debutový album Lenny, dcéry muzikantky Lenky Filipovej a objavu roku z Hudobných cien Anděl 2013, sa čakalo dlhé tri roky. Keď konečne pod názvom Hearts vyšiel, zožal samé pochvalné recenzie.

České médiá píšu, že 23-ročná Lenny nemá vo svojej generácii doma konkurenciu. Lenny to síce lichotí, no práve konkurenciu potrebuje. Aj preto odišla študovať hudbu do Londýna, kde ju nikto nepozná. Naučila sa tam zložiť pesničku hoci aj k farbe modrá. Lebo tá predsa znie inak ako červená, smeje sa dievča s príjemne chrapľavým hlasom.

Vaša mama Lenka Filipová vraj chcela, aby ste sa prihlásili do SuperStar. Väčšinou po tom túžia skôr deti, a rodičia sú proti, u vás to bolo naopak?
Už sa to zasa rozšírilo? Mama vedela, že ma baví muzika, a tak sa ma informatívne pýtala, či by som sa prihlásila do SuperStar, či by ma to vôbec bavilo. Ja som vedela, že ani nie. Prerábky cudzích pesničiek nie sú nič pre mňa, pretože chcem robiť vlastnú tvorbu.

Prekážalo by vám imitovať niekoho iného?
Dlho som sa na SuperStar pozerala a zdalo sa mi, že na to nie som zrelá. A potom už na to zrazu bolo „neskoro“, pretože som sa chcela venovať autorskej tvorbe.

Nezrelá v akom zmysle? Spomínam si, že v jednom ročníku SuperStar mali viacerí účinkujúci okolo šestnásť rokov…
To áno, ale ja som chodila do školy a hovorila som si: ako by som to vôbec stíhala? Takže som sa chcela prihlásiť po skončení školy, ale… vlastne to skôr bola reakcia na otázky iných, či by som do SuperStar šla, vážne som o tom nepremýšľala.

Speváčka Lenny.
Speváčka Lenny. Autor: Matúš Tóth

Je sympatické, že ste chceli robiť vlastnú hudbu. Už vtedy ste si uvedomovali, že len čo sa skončí súťaž v televízii, zhasne aj väčšina jej účastníkov?
V posledných rokoch sme svedkami toho, že si už nikto nespomína na víťazov. Ani ja už neviem, kto vyhral v ročníku, keď súťažila Celeste Buckingham alebo Monika Bagárová a Ben Cristovao. Ale poznám Moniku, Bena a Celeste. Vyložene záleží na ľuďoch samotných, ale to platí na celom svete. Ani Jennifer Hudson nevyhrala American Idol, ale vypracovala sa a nakoniec získala aj Oscara. Dôležitá je práca na sebe.

Ale SuperStar môže nádejných spevákov dostať do povedomia verejnosti.
Určite áno. Dnes, v dobe sociálnych médií, vám ľudia začnú držať palce už len preto, že ste na internete alebo v televízii – nie preto, že spievate konkrétnu pesničku – a vďaka tomu si vytvoríte fanúšikovskú základňu. To je super.

A keď tam vy nie ste, ako si hľadáte fanúšikov?
Základom je, aby sa k nim moja muzika dostala. Na webový profil mi píšu Nóri, Švédi a tuším aj ľudia z Islandu, že moje pesničky majú radi, a ja netuším, ako sa k nim dostali. Skúšame rádiá, hudobné televízie, ale ešte som neobjavila médium, cez ktoré by som sa dostala ku všetkým. Pokiaľ ide o Česko a Slovensko, som rada, že tu môžem robiť turné a ľudia majú o moje pesničky záujem, sledujú klipy…

Koľko máte k novému albumu klipov?
Štyri či päť? Počkajte, spočítam to – Bones, Lover, Standing At The Corner Of Your Heart, Fun, Hell.o a k pesničke Hladina sme točili klip s rapperom Pauliem Garandom v Anglicku. Vlastne už mám klipy k polovici albumu.

Pritom dnes už nie je veľmi bežné robiť toľko klipov.
Totiž niektoré pesničky vyšli skôr ako celý album, vyšli ako single a k singlom sa, prirodzene, vždy robia klipy. Myslím, že dnešná doba je nielen singlová, ale aj dosť založená na vizuáli a videách. Je ťažké vymyslieť dobré, originálne video, ale keď do toho človek dá čas a financie, myslím, že to ľudia radi sledujú. Aj keď je to dosť nákladné.

Čo stojí urobiť klip k pesničke?
Robila som klipy aj za 20 000 korún, čo je krásna cena. To je asi tisíc eur. Ale klipy sa dajú robiť aj za menej, ale aj za stotisíc korún. Záleží na tom, koho si vyberiete za režiséra, potrebujete dobré vybavenie, rekvizity, pripraviť ľuďom katering. Je to ako pri filme.

Veď aj hudobný klip je vlastne malý film.
Presne. Ak sa to podarí natočiť za deň, je to super. Väčšinou točíme 18–19 hodín a potom z toho vyjdú tri minúty. Spolupracovala som s jednou kozmetickou značkou a vtedy to trvalo asi dvadsať hodín.

Už dávnejšie mi kapela Lucie hovorila, že cédečká vydáva už len pre radosť, aby mali čo rozdávať kamarátom. Z ich predaja sa asi žiť nedá, súhlasíte?
Skoro, ale zasa je krásne mať album. Ja sama si cédečká kupujem alebo si pesničky kupujem cez iTunes. Rada mám niečo v ruke, pozerám si booklety, je krásne, že sa zasa vrátil do módy vinyl.

Aj obal na vaše cédečko vraj robil známy grafický dizajnér.
Áno, Gianluca Militello mi navrhol font na ružový plagát ku koncertom. A ja som si povedala, že to by nebolo zlé aj ako obal albumu. Akurát sme vyhodili moju fotku. Militello sa preslávil aj navrhovaním obalov a propagačných predmetov pre Pearl Jam.

Je ružová vaša farba? Nepôsobíte ako Barbie typ.
Ešte na základke som všade rozhlasovala, že neznášam ružovú, vtedy tá farba vôbec nebola in. Často som nosila čiernu, maskáče – a teraz mám ružový album. Myslím, že je to pekný kontrast. Jednak to podporuje ideu Hearts, čiže sŕdc, a podľa mňa sa to hodí k rockovým pesničkám.

Tak vysvetlite, prečo sa album volá Hearts.
Veľmi rada by som vám to povedala, ale vlastne neviem. Pesnička Hearts sa volá podľa albumu, ale už si nepamätám, ako mi ten názov napadol. Mala som ho vymyslený hádam rok pred vznikom albumu.

Veď to – váš debutový album vznikal dosť dlho. Plánovali ste ho už pred troma rokmi, keď sme spolu prvýkrát robili rozhovor.
To preto, že po vydaní prvých EP cédečiek som cítila veľký tlak na to, kedy už bude veľký album. Tie dve épečká s pár pesničkami paradoxne nesplnili účel, že by ľudí nasýtili. Ono je to dobre. Je fantastické, že ľudia chcú viac, ale na druhej strane je to aj dosť veľký záväzok. Potom sa stále pýtajú: kedy už bude celý album? Poslucháči aj vydavateľstvo chceli ten formát. Pochopila som, že skôr či neskôr album budem musieť urobiť. Len som nevedela, o čom písať. Mala som určité pesničky, ale nevedela som, ako určité pesničky napísať. Bola som akási „šprajcnutá“, zablokovaná. Písala som si do šuplíka, ale nezdalo sa mi to na album.

Vy ste skladanie pesničiek študovali v Anglicku. Ako sa to vlastne učí? Dozviete sa tam napríklad aj to, ako sa prezentovať? Ako obhájiť vlastné pesničky?
Aj to. Dali tam dosť na slohové práce. Tri roky mi slúžili skôr na to, aby som si našla, čo chcem robiť. Vydala som totiž épečká, ale nevedela som, k akému žánru sa prikloniť. Na škole som mala úžasnú príležitosť naučiť sa, ako sa nahrávajú pesničky, naučili sme sa aj teóriu štúdia, producentské veci a viedlo to až k show case – k prezentácii: teraz ukážte, čo ste zložili. Dostali sme napríklad úlohu zložiť pesničku k nejakej farbe. Do druhého dňa.

Dali vám aj žáner?
Nie, to sme si mohli určiť sami. Naučili nás napríklad históriu blues, ako vzniklo, alebo sme mali hodinu o ženách v pop music, ale nie preto, že by sme teraz museli skladať blues. Jasné, naučili nás, čo sú typicky bluesové stupnice, ale ak mal niekto rád metal, skladal metalovú hudbu.

Tak ako ste si poradili so zadaním zložiť pesničku na farbu?
Urobila som tuším modrú. Zložila som na ňu mustru svojej neskoršej pesničky My love. Výsledok nemusel obsahovať slovo, ale na záver sme zahrali pesničku a ostatní hádali, aká farba to je. A u mňa niekto povedal modrá, teda svetlomodrá. A presne tak som o tom premýšľala. Ale je pravda, že ak máte trebárs červenú, premýšľate skôr agresívne, živelne.

A ako ste si pesničky obhajovali? Pre koho je určená, čo ste ňou chceli povedať?
Áno, aj to. Keby som napríklad obhajovala pesničku Hell.o, tak poviem, že vznikla pôvodne pre niekoho iného, čo je pravda. Zložili sme ju s producentom môjho albumu Ondrom Fiedlerom, on mal kostru pesničky a povedal: potreboval by som melódiu a nástrel textu. A ja som začala spievať Hello. Nechali sme to pár dní odležať a potom som sa opatrne opýtala, či tú pesničku určite chce nejakému interpretovi dať – on totiž produkuje viacerých začínajúcich interpretov. A on na to: aj ja som si hovoril, že je taká pekná, nenecháme si ju?

O čom je tá pesnička?
Hell.o mala pôvodne byť o láske, že vojdete do miestnosti a s niekým si automaticky padnete do oka. Lenže v priebehu písania som zistila, že vôbec nepíšem o niečom takom, ale o vnútorných démonoch…

Tí sú zakódovaní v slove „hell“ (anglicky peklo)?
Vlastne máte pravdu. Myslela som to tak, že démonom sa postavíme čelom a pozdravíme ich hello (ahoj).

Máte niektorú pesničku obľúbenejšiu než inú?
Veľmi rada mám Lover (Milenec), ten je taký nakopávací. Napísala som ho v Anglicku so svojou spolužiačkou z Malty, a moja srdcovka sú aj Hearts (Srdcia).

Mne sa najviac páči Stranger (Cudzinec).
Ďakujem, to mi hovorí viac ľudí, mám radosť.

Cítili ste sa v Londýne vykorenená, ako cudzinec? Alebo k čomu sa tá pesnička viaže?
Možno paradoxne naopak. V Česku som už mala za sebou veľké vystúpenia, hrala som na festivale Colours of Ostrava, a potom je vám smutno a idete hrať do britského baru pre päť ľudí a hovoríte si: robím správnu vec? Musí to tak byť? Nemám sa z Londýna vrátiť? A ten druhý hlas v hlave hovorí: mala by si sa tu dobre, je to pohodlné. A potom je tam dobrodružný hlas, ktorý povie: nie, musíš ísť do cudziny, zbierať inšpiráciu a osamostatňovať sa. Ten hlas zvíťazil, takže nakoniec mi bolo v Londýne lepšie ako doma. Získala som tam viac kontaktov a kamarátov. Keď som niekde hrala, vždy som dostala ponuku hrať aj niekde inde. Takže som hrala celkom často – ale väčšinou zadarmo, za pol roka som hraním horko-ťažko zarobila dvesto libier, ale to nebolo určujúce.

Bolo dôležité to, že vás posudzovali podľa vašej hudby a nehovorili si, aha, tá má slávnu mamu?
Presne, to mi strašne vyhovovalo. Ani nie kvôli mame, ale to, že ľudia ma vôbec nepoznali, len ma videli, počuli a nemali žiadne predsudky. Ste iba za seba.

Na vás je zaujímavá istota, akú máte v hlase. Čítala som o vás, že na českej scéne nemáte vo vašej generácii konkurenciu. Súhlasíte?
Myslím, že je škoda, že sa píše práve toto. Lichotí mi to, samozrejme. Ale potrebujem rásť, potrebujem, aby ma niečo hnalo vpred. V Londýne je obrovská konkurencia ľudí, ktorí robia presne to, čo vy. Ide len o to, ako dlho, často a ako tvrdo pracujete. Možno mám šťastie na svoju farbu hlasu. Ale v Londýne je konkurencia veľká a v Amerike, kde som nikdy nebola, je obrovská. Pre mňa je zásadné a vyhovuje mi, že musím pritlačiť a pridať. Doma človek veľmi ľahko spohodlnie.

A to by bola škoda. Veď vy na rozdiel od mnohých iných spevákov viete pesničku nielen zaspievať, ale si ju aj sama zložiť a máte aj dobrú angličtinu.
Hm, to je veľký dar mojich rodičov. Tí ma zapísali do anglickej školy, vďaka tomu mám angličtinu ako druhý rodný jazyk. Nestačí zložiť pesničku, lebo keď ju nezahrajú v rádiu, potom čo? Potrebujete tím ľudí, producenta, štúdio. Tento album mi umožnil vytvoriť si tím ľudí, na ktorých sa aj v budúcnosti môžem obrátiť.

Našli ste ich sama?
Väčšinou, alebo s pomocou Ondru Fiedlera. Polovicu albumu sme nahrávali v Bratislave, kde som stretla dvoch šikovných chlapcov. A musíte si aj ľudsky rozumieť.

Keď skladáte pesničku, myslíte aj na to, pre koho bude?
Písanie pesničiek je istým spôsobom aj psychoterapia, ale ešte viac milujem spojenie s poslucháčmi pri hraní naživo. Mala som iks spolužiakov, ktorí zložili fantastické pesničky, ale zavreli šuplík a tam ich schovali, nemajú potrebu deliť sa o ne. Ale ja javisko milujem, nabíja ma to. Preto musím premýšľať, či sú moje pesničky pre ľudí. A aj pre rádiá.

Lenny na koncerte v Prahe.
Lenny na koncerte v Prahe. Autor: Petr Klapper

Váš strýko pracuje vo veľkom hudobnom vydavateľstve, mama Lenka Filipová je slávna muzikantka, asi máte poslucháčov stále v hlave.
Prirodzene, nebudem klamať, keď píšem pesničku, chcem, aby sa dostala čo najďalej, k čo najviac ľuďom.

A čo musí mať pesnička, aby sa jej to podarilo?
Veľmi dôležitý je takzvaný „hook“, po anglicky háčik. Na škole v Anglicku nás učili, že hook je úplne zásadný. Napríklad v pesničke Celeste Buckingham to chytľavé Run, run, run – to je ten hook…

…ktorý sa do poslucháča zahákne.
Alebo Hello u mňa alebo u speváčky Adele. Je to určitá časť pesničky, ktorú si odnesiete. Niektoré pesničky nemajú ten hook taký silný, ale poslucháči z nich majú taký emotívny zážitok, že si ich chcú púšťať trebárs v smutných chvíľkach…

A pokiaľ ide o témy, ktoré sú dobré? Napríklad láska?
Trebárs Beyoncé sa v novom albume dotýka politických či sexuálnych tém. Muzika je tvárna, nemusí byť len o láske. Ale zasa Adele spieva len o láske, lenže takým spôsobom, že vás to vôbec neobťažuje. Nezdá sa vám, že vzlyká, ale zdá sa vám jednoducho super.

Vy asi nemáte potrebu vyjadrovať sa k politike.
Zatiaľ nie, ale nehovorím, že sa ma to nedotýka. Nechcem byť neznalá. Trochu sa ma dotkne, keď niekde vystúpi umelec s nejakým názorom a povedia mu: ty, prosím ťa, nič nehovor a len spievaj. Pretože všetci sme ľudia a máme nejaký názor. Zdá sa mi dobré, keď som interpret a som viac vidieť, tak keď poviem nejaký názor, napríklad aj za viac ľudí, ten sa dostane do sveta. Keď vidím vystupovať Beyoncé na Superbowle v Amerike a urobí tam nejaké politické vyhlásenie o černošskej sile, tak by som na jej mieste bola na seba pyšná. Dotiahla to veľmi ďaleko za všetkých.

Je vaša obľúbená speváčka?
Čoraz viac ju sledujem, ale skôr som vždy milovala Pink – lebo mala zaujímavú farbu hlasu. Je však pravda, že keď si vedľa seba vezmem Pink a Beyoncé, tak sa ma viac dotýka Beyoncé – tým, o čom spieva a ako to podáva. Je sympatické, že sa nebojí o veciach hovoriť.

Kto sa vám páči na českej scéne?
Vyrastala som na Chinaski, to bola moja klasika. Mala som rada aj kapelu Kryštof. V poslednom čase rada objavujem, zo zahraničných mám rada Kate Tempest – je to poetka, získala aj nejakú cenu za svoje rapované básne. Alebo mám rada speváčku M.I.A. alebo sa mi páči aj nový album Lady Gaga. Odmalička mám zasa rada Stinga.

Čím by si mali ľudia zapamätať vás, aby po pár tónoch vedeli, že spieva Lenny?
Hlavné je poznať pesničky. Nie je nič krajšie, ako keď viete, kto spieva danú pesničku a stotožňujete sa s jej obsahom. Môj najväčší boj je neskĺznuť do mainstreamu (hlavného prúdu). Neuznávam, keď mi niekto povie: teraz frčí tanečná muzika, tak musíš robiť remixy. Rada urobím remix, nemám s tým problém, ale nie je to moja priorita. Muzika je pre mňa symbol slobody a nedám sa natlačiť do toho, aby som robila niečo, čo je mi protivné, pre čo som sa nenarodila. Mojím poslaním je nájsť svoje miesto v muzike. Chcem, aby ľudia mali chuť prísť na môj koncert a kúpiť si môj album. Pre mňa je dôležitý neustály rast. Som spokojná s novým albumom, lebo ten od épečiek povyrástol, a uvidíme, kam porastiem ďalej.

Lenny
Narodila sa 25. septembra 1993 v Prahe ako Lenka Filipová. Dcéra speváčky Lenky Filipovej už v štyroch rokoch začala hrať na klavíri a od šiestich chodila do základnej umeleckej školy. Hrala v dramatickom krúžku a spievala v zboroch, neskôr začala komponovať melódie a pridávala aj texty. Prvú pesničku zložila ako jedenásťročná. O päť rokov neskôr začala hrať s kapelou a sprevádzať mamu na turné v Európe, Austrálii aj v Kanade. Jej vlastná skladba You're My Everything sa v americkej súťaži International songwriting competition umiestnila v semifinále. V júni 2013 vydala svoje prvé autorské EP so štyrmi skladbami. V roku 2016 ju promovali a získala titul bakalár na londýnskej univerzite, kde študovala odbor songwriting – pesničkárstvo. Na jeseň 2016 vyšiel jej debutový album nazvaný Hearts. Počas jarného Hearts Tour 2017 sa Lenny predstaví v desiatich mestách, najskôr 3. marca v Karlových Varoch.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Lenny #Lenka Filipová #Hearts
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk