Inšpirácia je v umení, aj hudbe, celkom prirodzeným javom. Ak však vonkajší podnet do značnej miery prerastie vlastný vklad a autor ho napriek tomu odmieta priznať, môže nastať problém. Najmä ak sa ozvú dotknutí tvorcovia originálu ochotní domáhať sa spravodlivosti pred súdom. Jedným z nich je aj Richard Morrill, ktorý nedávno z plagiátorstva obvinil speváčku Gwen Stefani a jej kolegu, producenta Pharrella Williamsa.
Podľa Richarda Morrilla, speváka v dnes už nefungujúcej kapele L.A.P.D. (z ktorej neskôr vznikla kapela Korn), dvojica porušila autorské práva v ich spoločnej skladbe Spark The Fire z roku 2014. Refrén skladby vraj až nápadne pripomína jeho skladbu Who's Got My Lightah (1996), ktorú neskôr v roku 2009 nahral pod názvom Who's Got My Lighter.
Podľa amerického autorského zákona musia hudobníci, ktorí niekoho obvinia z krádeže, najskôr dokázať „prístup“, teda že údajný plagiátor ich skladbu mohol niekde počuť, a podobnosť – skladba musí obsahovať jednotlivé unikátne hudobné zložky.
Čo sa týka prístupu, zvyčajne stačí, ak sa skladba nachádza napríklad na YouTube, Morrill však tvrdí, že v tomto prípade išlo o osobnejší kontakt. Keď v roku 1998 pracoval ako kaderník v Huntington Beach, skladbu Who's Got My Lightah vraj Gwen Stefani pustil popri tom, ako jej farbil a upravoval vlasy. Vtedajšej členke kapely No Doubt sa podľa jeho slov skladba veľmi zapáčila, a tak jej CD, na ktorom sa nachádzala, daroval. Keď sa neskôr v roku 2014 Morrill dovedel, že Gwen Stefani a Pharrell Williams vystúpili v súťaži The Voice so skladbou Spark The Fire, rozhodol sa podať žalobu. Obviňuje aj speváčkinu spoločnosť Harajuku Lovers a vydavateľstvo Interscope Records, od ktorých požaduje časť z 25 miliónov dolárov (23,5 milióna eur), ktoré Stefani údajne vďaka tomuto singlu zarobila.
Hlavným Morrillovým argumentom je podobnosť refrénov. Podľa jeho slov je refrén singlu Spark The Fire a jeho skladby nielen v texte, ale aj v rytme, melódii či hudbe v pozadí „takmer identický“.
Sloboda inšpirácie
Ak by súd v tomto prípade preukázal porušenie autorských práv, Pharrell Williams by prežil rovnako nepríjemnú situáciu ako pred pár rokmi. V roku 2013 ho totiž spoločne so spevákom Robinom Thickom obvinila z plagiátorstva rodina amerického speváka Marvina Gayea. Podľa nich hit Blurred Lines „odkopíroval“ Gayeovu skladbu Got to Give It Up z roku 1977. Súd nakoniec rozhodol v prospech rodiny zosnulého hudobníka, ktorej Thicke a Williams museli vyplatiť 5,3 milióna dolárov (asi 5 miliónov eur).
Hudobníci z rozhodnutia súdu, ktorý vyniesol v marci roku 2015, neskrývali rozhorčenie. „Pevne si stoja za tým, že túto skladbu napísali nezávisle, zo srdca a nikto do toho nevstúpil, ani Marvin Gaye, ani nikto iný,“ povedal ich zástupca po vynesení verdiktu pre magazín Rolling Stone. O pár dní neskôr reagoval pre denník Financial Times aj Pharrell Williams: „Verdikt znevýhodňuje všetkých autorov, ktorí vytvárajú niečo, čo sa možno niečím iným inšpiruje. (…) To platí aj o móde, hudbe, dizajne… o čomkoľvek. Ak stratíme našu slobodu byť inšpirovaní, jedného dňa otvoríme oči a uvidíme, že zábavný priemysel, ako ho poznáme, bude zamrznutý v súdnych sporoch. Toto je o ochrane duševných práv ľudí, ktorí majú nápady.“
Thicke a Williams sa proti rozsudku rozhodli odvolať. Podporilo ich pritom aj viac ako 200 hudobníkov – členovia skupiny Tears for Fears, Linkin Park, Hans Zimmer, R. Kelly či Jennifer Hudson – ktorí v otvorenom liste opísali rozsudok ako „veľmi nebezpečný pre ich komunitu“. Rozhodnutie by vraj mohlo znamenať precedens, ktorý by značne poškodil najmä mladých autorov, ktorí sa rozhodnú vzdať česť určitému žánru.
Samodeštrukčný trend
Ďalší podobný prípad prišiel onedlho. Obvineniu teraz čelia hudobníci Bruno Mars a Mark Ronson. V roku 2016 ho proti nim vzniesli členovia elektrofunkovej skupiny Collage. Dôvodom bola skladba Uptown Funk, za ktorú si Mars a Ronson odniesli minulý rok aj prestížnu Grammy. Až nápadito vraj pripomína ich singel z roku 1983 s názvom Young Girls. Podľa Marca Hogana zo serveru Pitchfork už prípad skladby Blurred Lines vyvolal mnoho otázok ohľadom inšpiračných zdrojov, presnejšie to, kedy sa hudobná pocta vlastne mení na plagiát. Spor o autorstve pri skladbe Uptown Funk však môže priviesť túto tému do nových extrémov.
Dokazovanie „podobnosti“ pri rôznych skladbách je veľmi zložité a vo veľa prípadoch sa nemusia zhodnúť ani naslovovzatí odborníci. „Neexistuje žiadna správna odpoveď na otázku, do akej miery má byť tá podobnosť ,podobnáʻ,“ upozornil pre Magazín Gelf Michael Meuer, ktorý na Bostonskej univerzite vyučuje právo duševného vlastníctva.
Podľa jeho kolegu, profesora z Iowskej univerzity Kembrewa McLeoda, sa ochrana duševného vlastníctva stala pre hudobný priemysel zdrojom príjmov, a to hlavne z dôvodu, že populárna hudba sa posledné dve či tri dekády „recykluje“. „Prípad skladby Uptown Funk je zjavne symptómom týchto dvoch trendov. Sme v stave, keď sa ľudia súdia pre imitovanie štýlov či pocitov,“ priblížil McLeod pre Pitchfork, „ak takto budeme pokračovať, hudobný priemysel odsúdi sám seba k zániku.“
Z najznámejších prípadov…
Vanilla Ice vs Queen & Bowie
Raper Vanilla Ice sa na scéne ohrial len krátko. Môže za to najmä porušenie autorských práv, ktorého sa dopustil pri skladbe Ice Ice Baby z roku 1990. Vyšlo totiž najavo, že sa inšpiroval veľkým hitom skupiny Queen a Davida Bowieho Under Pressure. Prípad sa na súd nedostal, pretože došlo k mimosúdnemu vyrovnaniu.
George Harrison vs Bright Tunes Music
V roku 1970 vydal George Harrison skladu My Sweet Lord, ktorá bola zároveň jeho prvou nahrávkou v sólovej kariére od rozpadu Beatles. Pár mesiacov po jej zverejnení sa však ohlásila spoločnosť Bright Tunes Music, ktorá vlastnila práva ku skladbe He’s So Fine (1963) od skupiny Chiffons. Harrison bol nakoniec uznaný vinným. Zaplatiť mal 1,6 milióna dolárov. Keďže toľko peňazí nemal, súd sa vliekol až do začiatku 90. rokov.
Coldplay vs Joe Satriani
Gitarista Joe Satriani v roku 2008 obvinil z plagiátorstva skupinu Coldplay. Ich skladba Viva la Vida sa vraj až nápadne podobala na jeho skladbu If I Could Fly (2004). Coldplay na čele s Chrisom Martinom toto obvinenie, samozrejme, popreli a súd im dal za pravdu. V roku 2009 prípad zamietol.
Radiohead vs The Hollies
Skupina The Hollies sa úspešne súdila so skupinou Radiohead. Môžu za to podobnosti, ktoré niesla ich skladba The Air That I Breathe z roku 1973 s hitom Radiohead s názvom Creep (1992). Albert Hammond a Mike Hazlewood, ktorí so skupinou The Hollies spolupracovali, sú takisto pod piesňou Creep uvedení ako spoluautori.