Lucia Šoralová: Možno kráčam opačne

, 04.02.2017 09:00
Lucia Šoralová
Speváčka Lucia Šoralová. Autor:

Začínala ako muzikálová speváčka v pražských Vlasoch. Dnes štyridsiatnička Lucia Šoralová hovorí, že z muzikálu už vyrástla a neláka ju už ani kedysi vytúžená postava Edith Piaf.

Koncertovanie s kapelou je to, čomu sa plánuje venovať. Okrem toho dcére Rebeke a synovi Ondřejovi. "Koncerty sú terapiou. Počas nich som v bezpečí,” tvrdí.

Ako prežíva herečka a speváčka materskú dovolenku?
Ťažko. Deti sú, samozrejme, nádherné. Najmä v čase, keď sú ešte takým bezmocným uzlíčkom. To však rýchlo prejde a začnú mať vlastné predstavy o živote. Vtedy sa to začne trochu komplikovať. Rebeka začala byť náročná v siedmich mesiacoch. Hoci bola veľmi pokojné dieťa, už vtedy som mala pocit, že nič ťažšie nemôže byť. A s dvoma deťmi prišiel ten pravý cirkus. Až teraz, keď má Ondrejko dva roky a štyri mesiace, začínam uvažovať o spievaní. Jarným turné sa plánujem vrátiť. Uvidím, či dokážem odísť od detí na päť dní tak, ako som si naplánovala.

Dá sa už teraz vypozorovať, či sú muzikálne?
Dá. Rebeka bola vždy viac zameraná na výtvarné umenie. Od roka krásne maľovala. Nechcela som ju tlačiť do spevu, nechala som to tak. Až teraz, v piatich rokoch, začína spievať a pozorujem, že to má hlavu a pätu, že intonuje. Ondrejko zase tancoval skôr, ako chodil.

Spievate im?
Spievam. Nedávno Ondrejko chcel, aby som mu zaspievala: Kedzmi, kedzmi, užmi, užmi. Nevedela som prísť na to, ktorá pieseň to môže byť. Zúfalo som si spievala asi dvadsať ľudoviek jednu po druhej a prišla som na to: Kedz mi nošil milý orišky v kešeni! Takto si on diktuje piesne.

Plánujete sa od detí vrátiť aj k muzikálu?
Z muzikálu som už vyrástla. Voľakedy to bola taká modernejšia opera, dnes sa, česť výnimkám, medzi tým poskakovaním na javisku stráca myšlienka. Viem si predstaviť zaujímavý hudobno-dramatický projekt, ale už asi nie muzikál tak, ako sa vníma dnes. Zatiaľ dohrávam rozbehnuté tituly, napríklad Johanku z Arku, ktorá je ešte takým krásnym, poctivým muzikálom. Ale hlavne, rozbieham opäť koncertovanie so skupinou La Alma, ktorá bola dva roky zmrazená.

Muzikál o Edith Piaf už prestal byť vaším nesplneným snom?
Už nie je. Dvakrát som zakopla o túto úlohu. Prvýkrát som ju zrušila ja. Na čo nerada spomínam, lebo som nenašla odvahu povedať to priamo, a nepekne som vycúvala. Potom sa mi to vrátilo pri druhej príležitosti, kedy som bola nepekne „vycúvaná“. Asi to tak malo byť.

Na vašom jarnom koncertnom turné budete mať hostí?
Oslovila som pánov z kapely Neřež, bývalej skupiny Nerez, na ktorej som vyrastala. Vždy som mala rada ich piesne. Stretli sme sa a párkrát si spolu zaspievali. Padli sme si do oka a oni prijali hosťovanie na našom jarnom turné. Postupne sme však zistili, že sa nám repertoár preplieta, lebo okrem vlastnej tvorby hráme aj staré veci z Nerezu, ako je Kytička, Já s tebou žít nebudu alebo Naruby. Na jarnom koncerte budú chlapci hrať aj piesne svojej súčasnej zostavy Neřež. Ak to bude také zaujímavé, ako sa nám to zatiaľ javí, na jeseň postavíme z našich dvoch kapiel nové zoskupenie s vlastným názvom a repertoárom.

V repertoári však už máte pieseň, ktorú vám otextoval Zdeněk Vřešťál?
Vzniklo to náhodou. Mala som od Ondřeja Soukupa  jeden krásny motív, ktorý písal pre izraelský film Intimate grammar, ale jeho režisér Nir Bergman povedal, že je to „too jewish“. Ondřej – gój – napísal hudbu, ktorá bola priveľmi židovská… Poprosila som ho, aby ten motív rozviedol a vznikla krásna pieseň. Dlho som rozmýšľala, kto by ju mohol otextovať. Textov, ktoré dokážu osloviť, nie je veľa, a keď mi Zdeněk Vřešťál povedal, že sa pokúsi napísať text, potešila som sa. Vznikla naša prvá spoločná pieseň s názvom Židovská.

Ako vznikla skupina La Alma?
Po veľmi dlhej prestávke som sa rozhodla, že chcem opäť začať niečo robiť. Našla som muzikantov, ktorí sa odvtedy niekoľkokrát v kapele vymenili. Len jeden je so mnou od začiatku, akordeonista Michal Mihok. Je takou dušou kapely, mojím „parťákom“.

Názov ste vymysleli vy?
Alma znamená v španielčine duša a sú to začiatočné písmená mien zakladajúcich členov kapely Aleša a Mateja. A to „La“ nám znelo tak tajomne, aj keď v španielčine je el alma, teda ten duša. Až neskôr som si uvedomila, že kedysi dávno, s mojím bývalým partnerom Jurajom Kuchárekom, ktorý je stále mojím manažérom, sme založili kapelu s názvom Anima, čo je po latinsky tiež duša. Okľukou som sa teda dostala naspäť.

Kto prišiel na nápad zhudobniť Horáčkove balady?
On sám. Mal potrebu sa takýmto spôsobom o svoju tvorbu podeliť. A to, čo teraz poviem, je moja vlastná dedukcia… Michal sa v tom čase zamiloval a rozviedol, čo by vysvetľovalo jeho mimoriadne veľký autorský pretlak… Nemohlo mu stačiť, že Petr Hapka v tom čase vládal urobiť jednu – dve piesne za rok. Texty zverejnil na svojich stránkach a ja som bola jednou z tých, ktorú oslovili. Veľmi mi pomohol. V tom čase som potrebovala inšpiráciu ako soľ. Bola som vyprahnutá a potrebovala som sa znovu nadýchnuť a robiť niečo, čomu verím. K dispozícii sme mali asi stovku textov, z ktorých som si pre seba vybrala približne dvadsať. Väčšina mojich zhudobnení sa Michalovi páčila, a tak mi navrhol vydať autorský album O lásce, cti a kuráži. Okrem nich sa na albume Český kalendář v podaní Michaela Kocába objavili ďalšie mnou zhudobnené Horáčkove texty – pieseň v Nedohledné dálce cíl a Za diktatury plískanic. Lenka Dusilová naspievala pieseň S díky Karlu Škrétovi.

Ku ktorej piesni zo spomínaných albumov máte najbližšie?
Stále sa to mení. Najprv som si myslela, že je to Yes, you can, potom to bola Červená, chvíľu som bola zamilovaná do Milovanej. A teraz… Za diktatury plískanic.

Lucia Šoralová spieva zmes šanzónu, falku,...
Lucia Šoralová spieva zmes šanzónu, falku, klezmeru cigánskej a balkánskej hudby. Autor: René Miko

Kto vás okrem Nerezu a Zuzany Navarovej hudobne ovplyvnil?
Jarek Nohavica, Pavel Dobeš, Hana Hegerová, Vladimír Vysockij, Jacques Brel. Väčšinou šansóny a folk a piesne, ktoré sú postavené na textoch.

Spievali ste aj piesne Jara FIlipa, so skladbou Prší, ktorú pre vás napísal, ste sa zúčastnili súťaže Talent 2000…
Bolo to trošku nezmyselné, lebo nikdy som nechcela ísť popovou cestou. Pán Kinček mi vtedy povedal, že ak zmením pieseň a imidž, mám šancu súťaž vyhrať. Povedala, že budem spievať svoju pieseň s imidžom, ktorý momentálne mám. A tak som sa stala netalentom roku 2000. Z piesne Prší, ktorú napísali Jaro Filip a Zbyňo Džadoň a produkoval ju Vašo Patejdl, som sa však nakoniec tešila. Dokonca bola aj párkrát v rádiách. Mám však aj iné piesne, ktoré Jaro napísal pre mňa – Jesenná, Alma mater, a spievavam aj jeho Čerešne.

Bol to váš strýko, mali ste blízky vzťah?
Nebol veľmi spoločenský, keď sme prišli na návštevu, objavil sa vždy len na chvíľu, zažartoval, splnil povinné rodinohodiny, a potom sa schoval do svojej pracovne k počítaču, k chatu, ku káve a k cigarete. Taká malá sociofóbia, akú mám aj ja. Tú majú Filipovci asi v DNA. Ale práve potom, cez tú hudbu, som mala pocit, že sa čosi zlomilo. Škoda, že mi stihol napísať len tri piesne. Týždeň po tom, čo mi poslal Jesennú, nečakane odišiel…

Ako sa s takou sociofóbiou žije?
Dobre, keď nikto nechce, aby som chodila do spoločnosti a fotila sa. Koncerty sú však takou terapiou. Počas nich môžem byť úplne otvorená, spoločenská a v bezpečí. Ľudia  sú vzdialení aj niekoľko metrov, nemôžu ísť ku mne, a najmä, nemôžu sa ma na nič pýtať!

Vaši rodičia sa tiež venovali hudbe?
Otec je hudobný a zvukový režisér, pracoval v Opuse. Jeho otec mal folklórny súbor a otec v ňom musel hrať na husliach. Mama tiež spievala. Filipovci boli všetci nadaní a spievali, ale jediný Jaro pri hudbe aj zostal. Mama hrala chvíľu s Jarom v Divadle u Rolanda, ale bola veľká trémistka. Hrôza nakoniec prevážila nad radosťou z hrania.

Má váš posledný album niečo spoločné s prechádzajúcimi Zblízka a Púšť?
Určite má. Keby sa tie piesne vyzliekli z aranžmánov, sú si podobné. Nie je to čistý šansón, nie je to folk, nie je to klezmer, cigánska hudba ani Balkán. Je to všetko dohromady, je to taký Lucko štýl.

Alebo ľudsko štýl. Pri vydaní vášho prvého albumu Zblízka ste povedali, že ak má človek čo povedať, presadí sa. Platí to stále?
Myslím, že áno. Ak máte čo povedať, má vás kto a prečo počúvať.

Kedysi ste spolupracovali aj so sestrou Terezou. Venuje sa stále hudbe?
Vyštudovala právo, ale nevenuje sa mu. Teraz pracuje v jednej nadnárodnej firme a píše ďalej piesne pre seba. Pár piesní od nej ešte mám, tak možno ju presvedčím, aby boli na mojom ďalšom albume.

Akí ľudia počúvajú vašu hudbu?
Rozmýšľala som nad tým. Nežijem na Slovensku, nerobím tu žiadne promo, nie som vo vašich bulvárnych médiách, a napriek tomu ľudia na môj koncert prídu, za čo im veľmi ďakujem. Možno si moju hudbu pamätajú z čias, keď boli mladí a otvorení. Niekde som čítala, že každý človek má určitú obmedzenú kapacitu na piesne, ktoré v ňom zarezonujú, a on si ich navždy „uloží“. A potom už je schopný prijímať len také, ktoré sa na tie zamilované veľmi podobajú. Ako ja budem vždy verná Nerezu, tak sú oni verní mne.

Počúvate nejakých súčasných interpretov?
Málokedy. Z času na čas vypláva niekto zaujímavý, kto ide vlastnou cestou. Taký však nebýva v mainstreamových médiách. A potom… ja už mám asi svoju hudobnú kapacitu vyčerpanú.

Viete si predstaviť život v Bratislave alebo už je veľmi spätý s Prahou?
Niekedy mám pocit, že je odjakživa spätý s Prahou. V Bratislave som žila len do devätnástich a veľa som toho nezažila. Viem si však predstaviť svoj život aj na inom mieste, pokiaľ tam budem mať svojich blízkych…

Zmenil sa za tých dvadsať rokov váš pohľad na Prahu?
Nie. Praha je krásne mesto. Jediný dôvod, prečo nebývať v Prahe, je, že by tam človek mohol pricestovať ako turista… To by bol veľmi romantický výlet. V tej každodennosti, samozrejme, zabúdam obdivovať všetky krásne stopy minulosti, ale som si istá, že aj tak to na mňa pôsobí. Keď som ako devätnásťročná išla po nejakom žúre nadránom po zasneženom Karlovom moste, hovorila som si: Keď budem veľká, budem bývať v tomto domčeku, vedľa Karlovho mosta na Malej strane. Dnes bývam len kúsok ďalej…

Plnia sa vám sny?
Niekedy mám pocit, že sa mi plnia aj tie, o ktorých som si ani netrúfala snívať.

Ako devätnásťročná ste začínali vo Vlasoch, dnes máte štyridsať. Porovnajte Luciu Šoralovú vtedy a dnes.
Vždy, keď mi niekto hovorí zážitky z mojej mladosti, mám pocit, že hovorí o nejakom inom dievčati. Málo ho poznám a málo si pamätám z toho, čo prežívalo. Možno je to tým, že ja veľa vecí vytesňujem.

Prečo to robíte?
Neviem. Nerobím to naschvál. Väčšinou vo mne ostanú obrazy, vône, dojmy, emócie, ktoré nechajú hlbšiu ryhu. Žiaľ, ako prvé vytesňujem fakty. Teda to, čo ľudia považujú za relevantné. Často si pamätám sociálne väzby medzi ľuďmi, s ktorými som niečo zažila, ale nepamätám sa, kde to bolo, v aký deň, rok či mesiac…

Niektorí už v tomto veku bilancujú. A vy?
Ja som bilancovala, už keď som mala sedem. Mama vravela, že som nebola dieťa, že som bola taká malá dospeláčka. Mohla so mnou všetko konzultovať. Je však možné, že kráčam opačne…

Preto ste aj študovali špeciálnu pedagogiku?
Hudbu, ktorú som chcela robiť, som nevnímala ako možné povolanie, preto som vedela, že musím ísť na vysokú školu. Chcela som ísť na psychológiu, vŕtať sa v ľudskej duši by ma bavilo. Tam som však neprešla hneď prvými testami, na ktorých odhalili, že som skôr pacient. Ako druhú možnosť som zvolila špeciálnu pedagogiku a tú som študovala rok, kým neprišla ponuka spievať.

Dostali ste už najkrajší darček k štyridsiatke?
Vyzerá to tak, že k štyridsiatke sa musí dostať najkrajší darček…  Chceme zorganizovať veľký žúr so všetkými, ktorých mám rada. To bude pre mňa najkrajší dar. Ten najromantickejší som dostala asi pred dvanástimi rokmi na Vianoce. Prišla mi obálka z Londýna, v nej mapa súhvezdia Orion a vedľa neho zvýraznená taká malá bodka, ktorá nesie meno Lucia Sora. A najkrajším darčekom na svete sú moje dve deti!

Váš vzťah s Ondřejom sa stal, či ste chceli, alebo nie, „bulvárnym sústom“. Ako sa s tým žilo?
Zle. Je to veľmi nepríjemné. Čokoľvek, čo rozžuje bulvár vo svojej hnusnej papuli, končí ako odpad. Je jedno, či je článok pozitívny, alebo negatívny. Zrazu sa ocitáte v úplnom hnoji. Keď sa chcete brániť, čo som skúšala, je to ešte oveľa horšie. Osem rokov ma mučili, a ja som na nich vytrvalo kričala. Keby sa tie rozhovory nahrávali, určite sedím do konca svojich dní. Kričala som na nich, že im vypálim redakciu, že ich rozrežem na prúžky a rozvešiam po okolitých stĺpoch, preklínala som ich do piateho pokolenia… Až po rokoch to konečne prinieslo svoje plody. Otázky dostáva Ondrej a okolo mňa chodia po špičkách. Na nástenke majú asi napísané: Pozor, zlý pes!

Lucia Šoralová sa v januári vydala za...
Lucia Šoralová sa v januári vydala za dlhoročného partnera Ondřeja Soukupa. Autor: archív L. Š.

Čo sa zmenilo vaším sobášom?
Nič. Až na to behanie po úradoch kvôli menu. To však zase teší Rebečku – že sa voláme rovnako.

Vedeli by ste žiť sama?
Nie, nevedela. Potrebujem vedieť, že ma doma niekto čaká, že sa teší, že mu môžem všetko povedať, poradiť sa  s ním… Osamelosť musí byť zlá, ale samota vedľa človeka, ktorý vás miluje, je skvelá a potrebná vec.

Lucia Šoralová

Lucia Šoralová, na fotografii s Michalom Štofejom.
Lucia Šoralová, na fotografii s Michalom Štofejom. Autor: Peter Harum

Narodila sa 9. januára 1977 v Bratislave. Od sedemnástich rokov spievala v Lúčnici, tri roky študovala spev na Konzervatóriu J. Ježka. V devätnástich absolvovala konkurz do českej verzie muzikálu Vlasy v Prahe. V Kalichu, ktorý sa stal jej domovským divadlom, hrala takmer vo všetkých tituloch – Krysař, Tajemství, Johanka z Arku, Robin Hood, Mauglí. Za Johanku z Arku a Miss Saigon bola Lucia nominovaná na cenu Thálie. Lucia účinkovala aj v ďalších muzikálových tituloch Rocky Horror Picture Show, Golem, Miss Saigon, Rockquiem, Hamlet, v crossoverovom diele Šach Mat alebo v hudobno-dramatickom predstavení Milana Markoviča Sorry či Niekto je za mrežami.

V roku 2009 Lucia stvárnila rolu Martiny v lyrikáli Michala Horáčka a Petra Hapku Kudykam. Tam sa začala jej spolupráca s Michalom Horáčkom. Lucia naspievala na CD Kudykam dve piesne a začala zhudobňovať Horáčkove balady, ktoré pripravoval pre svoj projekt Český kalendář. V spolupráci s ním vznikol aj posledný Luciin album – O lásce, cti a kuráži. Predchádzajúce dva albumy nesú názov Zblízka (2002) a Púšť (2005). S manželom Ondřejom Soukupom ma dcéru Rebeku a syna Ondřeja.

Na jar pripravuje speváčka turné s názvom Lucia Šoralová & La Alma/ Stará láska Nerez a vy. Od 1. do 28. apríla navštívia slovenské mestá Trenčín, Martin, Košice, Žilinu, Poprad, Trnavu, Nitru a Lučenec.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#muzikál #Lucia Šoralová #La Alma #Ondřej Soukup #Stará láska Nerez a vy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku