Foto: ANTON CORBIJN
„Angažované“ albumy sľubujú napríklad Roger Waters, Bruce Springsteen či St. Vincent. Pocit dezilúzie a bezmocnosti však dokonale dokázal vystihnúť aj dlho očakávaný album Spirit britskej formácie Depeche Mode, ktorá sa v piatok (17. marca) so 14. štúdiovkou v poradí ohlásila po štyroch rokoch. Hnev a vzdor tak kapele, ktorá už dlhšie prevára jedno – aj keď silné – čajové vrecúško v príliš veľkom množstve vody, pomohol nahrať nový vietor do plachiet. Či skôr vlajok a transparentov.
„Vraciame sa späť, ignorujeme skutočnosti. Vraciame sa späť, rátate vôbec všetky obete?“ pýta sa spevák David Gahan v úvodnej skladbe albumu Going Backwards. Mizériu z nezodpovedaných otázok a z obáv, „že nám vo vnútri už nič nezostalo“, sprevádza dusivá atmosféra podporená rámcujúcim, priam až determinujúcim zvukom klávesov. Bicie uvádzajú skladbu do pohybu, pochoduje presne v určenom rytme, no na jej konci nenachádzame univerzálne rady. Jemný sprievodný vokál klávesáka a gitaristu Martina Gorea stále verí v lepšie zajtrajšky a oponuje Gahanovmu pesimizmu. Úvodná skladba tak trefne popisuje celú náladu albumu – namiesto receptov podnecuje diskusiu. Ulahodí aj skalným „depešákom“, ktorí ocenia Goreov rozpoznateľný skladateľský rukopis. Neskôr ich však čakajú viaceré prekvapenia.
Diplomatický tón nahrávky sa následne vytráca v singli Where's the Revolution, ktorým kapela na album Spirit upozorňovala začiatkom roka. Vlajková loď albumu podnecujúca k akcii je takisto odvarom, no chuť z neho paradoxne nevyprchala. Až nápadne pripomína skladbu Corrupt z ich albumu Sounds of The Universe (2009). Správnym korením je v tomto prípade zasadenie do kontextu. Aj keď Depeche Mode „radikálnejším“ tónom vzbudili vášnivé debaty – zlé jazyky ich napríklad spájali s radikálnou pravicou – podľa ich slov nešlo o podnietenie bojov na uliciach, no skôr vyzvanie na vnútorný súboj s apatiou. „Rozhodne nenabádam ľudí, aby vyšli so zbraňami do ulíc a vyvolali tak násilie,“ povedal nedávno Gore pre britský The Sun.
Nástojčivosť po vrcholnom vzdore strieda tlmená gradujúca reflexia (The Worst Crime) aj intenzita pretavená do pohybu. Práve tanečnejšie kúsky s príchuťou „retro synťákov“ ako Scum a You Move sú vítaným spestrením nahrávky a dôkazom, že nálepka politický by bola pre album príliš málo. Návrat k starému zvuku elektronických škatuliek, ktoré nedávno opäť zviditeľnil napríklad soundtrack k seriálu Stranger Things, cítiť aj v skladbe Cover Me. O inšpirácii však nemôže byť ani reči, najmä ak hovoríme o kapele, ktorá v 80. rokoch udávala trendy elektronickej hudbe. Čo je však na skladbe Cover Me inovatívne, je práca s atmosférou, pri ktorej do úzadia ustupujú aj povestné bíty. V podobnom duchu sa nesie takmer sakrálny tón piesne Eternal či dynamická hra s priestorom v skladbe So Much Love. Skladby prinášajú aj obrat v témach, ktoré sa namiesto spoločnosti zrazu zameriavajú na jednotlivca a jeho pocity.
Skladateľského pera sa opäť ujal aj Dave Gahan (spolupráca na skladbách Cover Me, You Move či No More). Jeho skladba Poison Heart, nesúca sa miestami v prekvapivom reggae rytme, je podľa hlavného tvorivého jadra Depeche Mode – Martina Gorea – to najlepšie, čo zatiaľ Gahan napísal. Skladby Poorman a No More opäť predstavujú krok ku globálnejším témam, ktoré vrcholia aj v poslednej, rámcovej skladbe Fail s hlasom spievajúceho Gorea. „Naša duša je preč,“ znie v piesni, s jeho slovami však kontrastuje jemnocitná atmosféra, ktorá poslucháča necháva o pravdivosti týchto slov pochybovať. A nie sú koniec koncov pochyby základom kritického myslenia?
Depeche Mode sa na scénu vrátili so skutočne silným albumom, ktorý na politických témach nestavia účelovo. Nechýba mu invenčnosť, no vďaka vhodnej „dramaturgii“ dokáže ulahodiť aj uchu ortodoxného fanúšika. Hravosť a rozliehavosť zvuku je v tomto prípade len nadstavba, ktorá do pohára s horúcou vodou pridáva za hrsť čerstvo nazbieraného čaju. Vypiť si ho budú môcť diváci aj 20. mája na koncerte v Bratislave, kde kapela svoj nový album predstaví. Na zdravie.
Hodnotenie Pravdy
4 a pol hviezdičky 5
- Depeche Mode: Spirit
- Columbia, 2017
