To, že sa za dirigentský pult Slovenskej filharmónie vo štvrtok a piatok postavil francúzsky dirigent Bertrand de Billy, bolo preto udalosťou vzbudzujúcou veľké očakávania. Na programe bolo jediné dielo: Missa solemnis D dur op. 123 Ludwiga van Beethovena.
Slávnostnú omšu, ktorá patrí k najmonumentálnejším i interpretačne najnáročnejším kompozíciám v rámci tohto typu repertoáru, Beethoven komponoval pôvodne na príležitosť uvedenia arcivojvodu Rudolfa, svojho podporovateľa a priateľa, do funkcie olomouckého arcibiskupa. No trvalo až celé ďalšie tri roky, kým sa mu ju podarilo dokončiť. Premiéra sa napokon uskutočnila v apríli 1824 na pôde Petrohradskej filharmonickej spoločnosti, čo predznačilo dodnes pretrvávajúci trend uvádzania diela ako koncertného kusu, nie v úlohe sprievodnej zložky liturgie.
Z hľadiska koncepcie však Missa solemnis zhudobňuje tradičný latinský omšový text v rozvrhnutí do piatich častí (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Agnus Dei). Netypickým je zaradenie orchestrálneho prelúdia a exponovaného husľového sóla v štvrtej časti. Najväčší zástoj v rámci celku skladateľ prenechal zboru. Ako je známe, vo svojich vokálnych dielach Beethoven často pracuje s ľudskými hlasmi ako s hudobnými nástrojmi, často privádzajúc svoje požiadavky voči nim až po hranicu extrémnej náročnosti. Slovenský filharmonický zbor (pripravený zbormajstrom Viedenskej štátnej opery Thomasom Langom) tak mohol opäť preukázať svoje mimoriadne kvalitné dispozície a bol dirigentovi počas celého hodinu a pol trvajúceho diela oporou.
V celkovom vyznení za zborom prekvapujúco zaostalo kvarteto sólistov (austrálska sopranistka Emma Pearson, rakúska mezzosopranistka Hermine Haselböck, nemecký tenorista Stephan Rügamer – ako záskok za indisponovaného Pavla Bršlíka, slovenský basista Peter Mikuláš). Orchester Slovenskej filharmónie pod vedením Bertanda de Billy podal štandardne dobrý výkon, hoci v druhej polovici diela sa objavili aj momenty poklesu koncentrácie hráčov, prejavujúce sa drobnými nedokonalosťami v súhre.