B-Complex: Dôležité je nezostať ticho a ozvať sa

, 01.04.2017 09:00
Matia Lenická
Slovenská drumandbassová producentka a dídžejka Matia Lenická, ktorá vystupuje pod menom B-Complex. Autor: ,

Mít rád lidi, to je to celé tajemství. Takýto jednoduchý, no v súčasnosti často nepochopený odkaz v sebe nesie skladba Past Lessons For The Future. Nahrávka, v ktorej Jan Werich cituje slová českého diplomata Jana Masaryka, sa okamžite stala hitom a na tohtoročných cenách Radio_Head Awards ju ocenili ako singel roka.

O súčasnej situácii v spoločnosti, o vzájomnej tolerancii či predsudkoch sme sa porozprávali s autorkou skladby, slovenskou drumandbassovou producentkou a dídžejkou Matiou Lenickou (32), ktorá vystupuje pod menom B-Complex.

Pred pár rokmi ste na verejnosti otvorene priznali, že ste bi-gender, teda že sa prezentujete ako žena aj ako muž. Zmenilo sa odvtedy niečo? Začala ženská časť prevažovať?
V prvom rade som to ja. Som úplne rovnaký človek, akým som vždy bola alebo – kebyže sa prezentujem ako Maťo – bol. No postupom času som dozrela a objavila slovnú zásobu. Teraz už viem vysvetliť, ako to cítim a vnímam, a termín bi-gender je k tomu najbližšie. Zjednodušene hovorí o človeku, ktorý má v jednom tele oba rody. Keď sa ma na to ľudia pýtajú, vždy to zachádza do tém, čo je mužské a čo ženské, a to nerada definujem. Skôr je to o tom, ako sa cítim. Ak sa viac cítim sama sebou, keď sa prezentujem ako žena, tak to robím. No zároveň som nikdy nemala problém so svojím telom. Preto som sa dlho hľadala. V jednoduchej definícii transsexuality, akú zvyknú učiť aj na školách, sa zvyčajne hovorí o niekom, kto sa narodí v mužskom tele a potom ide na operáciu. No mňa ľudia ako Maťa zrejme ešte uvidia, tomu sa celkom nevyhnem. A ani neviem, či úplne chcem. Telo až tak riešiť neplánujem a určite nepôjdem do radikálnych zákrokov. Je to v zásade veľmi jednoduché, som sama sebou a prezentujem sa tak, ako chcem.

Spomínali ste, že ste dlho hľadali správne slová. Aký význam má v sebaobjavovaní jazyk?
Zoberme si knihu Georgea Orwella 1984. Objavuje sa tam nový jazyk – newspeak. Niektoré slová sa celkom vyhodia zo slovnej zásoby. Napríklad negatívne pojmy – už nebude dobré a zlé, ale iba dobré a nedobré. Pointou je, že zmena jazyka zablokovala ľuďom možnosť revoltovať. Aj keď cítili, že sú so systémom nespokojní, jednoducho to nevedeli vyjadriť. A takisto to bolo so mnou. Vyrastala som s niečím, čo som nevedela pomenovať. Taká veta ako "Ja som bi-gender a riešte to“ neexistovala.

Ako vnímate ženské mutácie svojho umeleckého mena, napríklad B-Complexka?
Akceptujem to. Ja to už používam bežne. Keď ma tak niekto osloví, vnímam to tak, že ma akceptuje. Beriem to lepšie, ako keď stále hovoria len o B-Complexovi v mužskom rode. Je to čisto jazyková záležitosť. Aj v tomto rozhovore možno budem používať slovo "transka“, no ide skôr o akúsi sebairóniu. Ja považujem B-Complexa za svoj projekt, ja nie som B-Complex. Ja som Matia/Maťo, ktorá/ktorý za tým projektom stojí. Aj preto sa ma takéto veci vôbec nedotýkajú.

Spomenula som si na to preto, lebo vás tak oslovili aj na odovzdávaní Radio_Head Awards. Za svoju skladbu so silným humanistickým posolstvom ste tam získali sošku za singel roka. Vo vašej ďakovnej reči vtedy odznelo, že by ste si skôr priali, aby vôbec nemusela vzniknúť.
A to stále platí. Radšej by som tam bola s úplne inou skladbou a vtipkovala na pódiu. Ja som skôr veselá povaha. Som fanúšikom Svěráka či Monty Pythonovcov. Byť vážna mi nesedí, aj keď sa často tvárim premúdrelo. Najideálnejšie by, samozrejme, bolo, ak by sme žili v dobe, keď to vôbec nemá zmysel riešiť.

Okrem iného ste tiež vyzvali ľudí, aby sa začali viac ozývať.
To je moja hlavná motivácia. Slováci sú dobrí ľudia, no máme veľmi silnú tendenciu ponižovať sa a na druhej strane glorifikovať všetko zahraničné. Keď niekto prežije celý život v hokejovej lige na Slovensku, nech je akokoľvek dobrý, vždy sa nájde niekto, kto ho skritizuje. Keď pôjde do NHL a strelí tam pár gólov, tak si ho zidealizujú a budú o ňom písať každú chvíľu. Keď sa mi pred pár rokmi podarilo vydávať hudbu na zahraničnom labeli Hospital, takisto sa ku mne zrazu začali všetci hlásiť. Už vtedy som to vnímala cez zaťaté zuby. Rázštep ma naučil odfiltrovať ľudí.

Kde je podľa vás hlavný problém?

Ľudia sú vychovávaní v submisivite. Odmalička počúvajú zväčša príkazy. Málokto je vedený k tomu, aby bol sám sebou. Je to skôr: choď si za svojimi cieľmi, ale daj si pozor… Veľa ľudí je naučených nebyť konfliktnými, a o tom to je. Ozvať sa znamená vyjsť zo svojej komfortnej zóny. U nás však panuje všeobecný pocit, že sa tým aj tak nič nevyrieši a ľudia rezignujú. No keby sa ozval jeden človek, začnú sa ozývať aj ďalší. A o tom je aj tá pieseň. Niekto by možno rád niečo podnikol, len nevie ako. Ja som tou skladbou vyjadrila určité stanovisko, ku ktorému sa ľudia mohli prihlásiť.

Podobná výzva s názvom Kiss 4 Boris od vás prišla už pred rokom na festivale Pohoda.
Tam išlo o jednoduchú vec: ľudia sa mali odfotiť pri minarete a fotky poslať Borisovi Kollárovi. Potešili sa, lebo mali možnosť angažovať sa. A možno sa potešili aj tomu, že to neorganizuje nikto z politiky. Išlo najmä o ľudskosť. Pohoda počas búrky zažila smrteľné úrazy, a preto je absurdné, aby festivalu niekto prial smršť. Najlepšie, čo ľudia môžu v takej chvíli urobiť, je otočiť zrkadlo a sarkasticky ukázať, tak my na teba budeme dobrí. Ja môžem mať veľa vyhranených názorov, môžeme sa baviť o dôchodkoch, kapitalizme, pravici, o všetkom možnom, ale v zásade chcem iba jedno – neubližujme si a nehádžme ľudí do všeobecnej škatuľky.

Často škatuľkujeme aj bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali. Je to pre ľudí tak jednoduchšie?
Z detstva si pamätám, že keď sa mi v škôlke nechcelo spať, pozerala som sa na stenu a vnímala som na nej malé zaschnuté hrudky farby. Dospelý človek to nerobí, vidí len stenu. Keď som ako dieťa išla von či do lesa, videla som taký a taký strom, každý mal iný konár. Keď ide von "dospelák“… Les. Už stromy nesleduje jednotlivo. Deti žijú oveľa viac prítomnosťou. Dospelí s ňou často strácajú kontakt, pretože popritom premýšľajú aj o minulosti a budúcnosti. A keďže už majú iné starosti a málo času, veci, ktoré si myslia, že poznajú, začlenia do stereotypov, povedzme lesov. Škatuľky sú do istej miery prirodzené. Vďaka nim vieme veci lepšie opísať. No hneď ako sa vytvoria, ľudia im začnú pripisovať ďalšie vlastnosti. Keď napríklad jedinec z určitej skupiny vykoná niečo zlé, pripíše sa to všetkým. Bežne sa stretávam s tým, že najväčší odborníci na Maďarov žijú v oblastiach Žilina, Čadca, Kysuce… V okolí Nových Zámkov či Komárna je to celkom iné. Takisto sa najlepšie vyjadruje o moslimoch Slovákom, pretože ich nikdy nestretli. Ľudia si od toho, čo nepoznajú, držia odstup. Nevedia, čo môžu čakať, a majú strach.

Aké protiargumenty by ste použili vy?
Vždy oponujem: tak sa poďme rozprávať o Kozorožcoch. Keď niečo spraví jeden z nich, aplikujme to na všetkých. Keď sa bavíme o národnostiach a farbe pleti, tak sa poďme pozrieť aj na znamenia. Alebo poďme vymedziť Škorpiónov, lebo oni sú tí zlí. Jediný dôvod, prečo je človek Škorpión, je že sa narodil v určitý dátum. Takisto to platí aj pri rasách či kultúrach. Človeka to nedefinuje. A ak hovoríme, že niektoré sociálne skupiny kradnú, poďme sa baviť o tom, prečo kradnú. Nestačí povedať, že to majú v krvi a tým to hasne. Výzva "mít rád lidi“ vôbec nie je o tom, že by sme sa mali teraz všetci objímať alebo spoločne tancovať okolo vatry. Ide skôr o to dať pokoj aj ľuďom, ktorí nám možno lezú na nervy. Ja neznášam kopu ľudí, ale to neznamená, že ich budem súdiť.

Ešte viac ako tolerovať ostatných je podľa vašich slov dôležité prijať najskôr sám seba. Akú úlohu tu zohráva sebaprijatie?
Je to alfa a omega. A súvisí to aj so škatuľkami. Normálnosť je pojem, ktorý treba eliminovať. Má zmysel, len kým je myslený nevinne. Predstavte si, že ste napríklad na zoznamke a čítate si: Som normálne dievča/Som normálny chlapec. Čo tým chcú povedať? Že sú nudní alebo priemerní? Normálny chce byť človek len vtedy, keď sa snaží silou-mocou zapadnúť. Je veľa dievčat, a naozaj pekných dievčat, ktoré majú nejaký komplex. Je to však len otázka sebavedomia. Keď sa niekto bojí byť sám sebou, hľadá sebavedomie v normálnosti. A práve tí ľudia, ktorí ubližujú najviac, v sebe niečo potláčajú. Keď sa niekto cíti dobre, nemá dôvod niekoho kritizovať, vyvŕšiť sa na utečencoch alebo Rómoch. Inakosť v ľuďoch bude tolerovať viac, ak ju bude tolerovať sám u seba. Mne sa to hovorí relatívne ľahko, pretože som k tomu bola viac-menej donútená.

Veľa ľudí vám preto, že ste to dokázali, drží palce. Na druhej strane však poukazujete aj na problémy žien, ktorým sa toľko pozornosti nevenuje a ktoré sa často ocitajú v horších situáciách.
Súvisí to s klasickým syndrómom obete. Žene sa často vyčíta, že si dá krátku sukňu, a tým si koleduje. Nie, aby sa poukázalo na muža, ktorý by jej preto chcel ublížiť. Problém sa urobí z nej. To, čo ja zažívam ako "transka“, ako sa oblečiem, ako sa prezentujem… Niečo také ženy zažívajú stále. Lenže mne ľudia fandia a vravia mi, aká som odvážna. No ja si preto nerada pripisujem nejaký kredit navyše. Žena, ktorá niekam príde takto oblečená, bude väčšinou za sliepku, ktorá to preháňa. Nikto nebude riešiť to, či sa tak cíti dobre. Ona však nemá právo "transky“. Nikto ju nepotľapká po ramene a nepovie: Konečne si sama sebou.

Ľudia, ktorí sa neštítia nenávistných komentárov, majú čoraz silnejší hlas najmä na sociálnych sieťach. Ako to podľa vás vplýva na celkovú situáciu v spoločnosti?
V prvom rade si treba uvedomiť, že takíto ľudia vždy boli a vždy budú. Skôr sa snažím vyburcovať tých tichých. Sú to väčšinou rozumní ľudia, len nemajú potrebu vystúpiť na svetlo, byť v konflikte. A to je príležitosť pre trolov v rôznych internetových diskusiách. Zo sto ľudí ich môže byť v skutočnosti len päť, no navodia pocit, že ich je šesťdesiat, pretože sú najaktívnejší. No ak sa niekto proti nim postaví a pridajú sa ďalší, stratia prevahu. Preto ani nie je mojou snahou niekoho presvedčiť, aby zmenil názor. Ja chcem vyzvať tých, ktorých dúfam, že je väčšina, aby neboli ticho a prebrali na seba zodpovednosť. Tá hŕstka ľudí, ktorá vyzerá ako smiešna menšina, možno raz obsadí nejaké významné pozície a potom už bude neskoro.

Máme tu dosť príkladov aj z minulosti.
Veď práve. Ani počas druhej svetovej vojny to nebolo o tom, že všetci Nemci boli nacisti, no mnoho z nich mlčalo. Toto je pre mňa tá historická skúsenosť (Past Lessons). Tiež sme si kedysi mysleli, že si môžeme slobodne vyberať. Potom do Československa prišli tanky a ľudia si uvedomili, že ilúzia slobody zmizla. A nám to hrozí rovnako. Ak si niekto myslí, že Rusko je slobodná krajina, kde ľudia môžu odhlasovať, že Putin nevyhrá voľby, veľmi sa mýli. Keď takýto kolos zmení režim na Slovensku, smola, nič sa nedá robiť. Slovensko má jedinú výhodu. Drží ho NATO a Európska únia. Inak sme malá krajina. Aj voči Maďarom sme mali nejaké slovo len vďaka Československu. Slovensko ako samostatná krajina by si len ťažko vedelo vymedziť niektoré hranice. Veľa ľudí však zabudlo, že už nie sme Československo. Nechcem ísť do politiky, no snažím sa motivovať ďalších. Keď môžem po Slovensku behať ako "transka“ a mudrovať, môžu niečo urobiť aj iní. Ja mám nejaký dosah, no zďaleka nie taký ako napríklad Majk Spirit alebo Rytmus.

Prečo sa tejto téme komerčná sféra akoby vyhýba?
Keď sa človek pohybuje v komerčnej sfére, priveľmi zvažuje, čo mu môže marketingovo ublížiť. Nedávno sa však Rytmus zastal Rómov a ja som za to naozaj rada. Aj keď to nemusí byť môj najobľúbenejší interpret, čo sa týka popu, dotiahol to najďalej zo všetkých. Keď to povie Rytmus alebo ja, je to niečo, no keď o tom začne hovoriť väčšina ľudí, stane sa z toho názor. Tých päť ľudí zo sto potom zostane len štekajúcou menšinou.

Bývate v Bratislave. Ako vnímate život v hlavnom meste?
Bratislava je kozmopolitné mesto, ktoré podľa mňa zažíva svoje najlepšie časy. Je taká malá-veľká – dosť veľká na to, aby tu bola relatívna anonymita, a malá, aby sa niečo ututlalo. Je, samozrejme, iné ísť v newyorskom metre a iné ísť po bratislavskej Obchodnej ulici alebo po centre Rožňavy. A to sa musí posúvať ďalej. Nedá sa to zmeniť naraz. Zoberme si napríklad dedinu. Možno tam žije nejaký Jožo, ktorý je "transka“ a nehanbí sa za to. Ľudia sa na neho asi budú spočiatku pozerať divne, no keď zistia, že Jožo je v pohode, po čase ho začnú brať ako miestny kolorit a nechajú ho na pokoji. Už to pre nich bude známa vec, nie niečo, čoho sa musia báť.

Takže nepoužívate obľúbenú frázu, že na Slovensku je všetko zlé…
Všetci tí národovci sa hlásia k histórii, no Slovensko je tu a teraz. Teraz sa mu darí, teraz je v najlepšej fáze, akú kedy malo. Darí sa mu aj ekonomicky. Samozrejme by sa tu žilo omnoho lepšie, keby sa obmedzila korupcia. No je tu tendencia vykresľovať všetko v zlom svetle, pretože ak niekto robí opak, akoby nahrával Ficovi. Veľa vecí tu funguje aj napriek tomu, že im vláda istým spôsobom škodí. Máme tu dobré podmienky, nebojím sa ísť večer po ulici, no práve preto to tak riešim. Nechcem sa začať báť.

Matia alias B-Complex získala na Radio_Head...
Matia alias B-Complex získala na Radio_Head Awards cenu za singel roka 2016. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Matia Lenická (32)

Hudba producentky a dídžejky vystupujúcej pod menom B-Complex patrí k najúspešnejším slovenským vývozným artiklom. Absolventka VŠMU v Bratislave sa elektronickej hudbe venuje už od dvanástich rokov. Zlom v kariére prišiel v roku 2009, keď Hospital, jedno z najprestížnejších drumandbassových vydavateľstiev, zaradil na kompiláciu Sick Music jej skladbu Beautiful Lies. Ako dížejka hrala v kluboch po celej Európe, ale aj na Novom Zélande či v Austrálii. V roku 2015 verejne priznala, že je bi-gender, teda že vo svojom tele má ženský aj mužský rod. V osobnom živote aj tvorbe sa aktívne venuje spoločenským otázkam, pričom spoločným menovateľom je tolerancia či obhajoba menšín.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Radio_Head Awards #Past Lessons For The Future #Matia Lenická #B-Complex
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk