S Richardom Švedom sme sa rozprávali nielen o vtipných ľudovkách, ale aj o tom, prečo v Düsseldorfe príde ročne na operu 60 000 detí. A tiež o malom synovi, ktorého na opere najviac baví zákulisie, a o tom, že by všetkým ženám na materskej dal Nobelovu cenu.
Edita Gruberová sa rozhodla podporiť vás ako mladý spevácky talent. Bolo to šťastie či tvrdá práca?
Človek na sebe, samozrejme, musí pracovať, ale druhá polovica je šťastie. Dcéra Edity Gruberovej režírovala predstavenie Čarovnej flauty v Düsseldorfe, v ktorom som spieval – preto sa tam jej mama prišla pozrieť. Bolo to doobedňajšie predstavenie pre deti, vo foyer opery bolo asi 200 detí a Edita Gruberová stála na kraji medzi nimi. Keď som ju tam zbadal, skoro mi zabehlo. Netušil som, že príde. Po predstavení si deti chodia po autogram od Papagena, mojej postavy. A na konci toho radu stála ona, vraj: Pán Šveda, môžem vás aj ja poprosiť o autogram? Bol som z toho hotový: Pani Gruberová, hádam ja by som mal chcieť autogram od vás, nie vy odo mňa.
To bol váš prvý kontakt?
Áno, ale asi o trištvrte roka mi zazvonil telefón. Edita Gruberová mi volala, že dostala Karajanovu cenu za celoživotné dielo. Cena je určená na podporu mladých a ona si spomenula na mňa. Vraj: Slovák, krásny hlas, fešák – či by som to prijal. Pre mňa to bola obrovská pocta, tým sa začala naša spolupráca. Mali sme spoločný koncert pri preberaní Karajanovej ceny v nemeckom Baden-Badene, na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 2014 a v Mníchove v roku 2015. Vlani mi pani Gruberová nahrala aj bonus na moju profilovku. Požiadal som ju o krásnu pieseň Dolina, dolina.
Vaša novinka Suchoň, Moyzes, Faix, Schneider-Trnavský: Songs prináša výber z piesňovej tvorby slovenských skladateľov v sprievode klaviristu Róberta Pechanca. Sám ste si vybrali týchto autorov?
Áno, tie piesne som mal rád už od čias na konzervatóriu, kde sa nimi štúdium začínalo. Už dávno som túžil urobiť koncert s takýmto programom. Veď aj Peter Dvorský koncertoval s Trnavského piesňami v La Scale. A slovenské piesne som už spieval aj na domovskej scéne v Düsseldorfe. Veď na ľudových piesňach som vyrastal.
Foto: Hans Jörg Michel
Aj ste navštevovali nejaký folklórny súbor?
Mama v jednom spievala, ja som ako malý chodil na rôzne ľudovkárske súťaže, festivaly. V ľudovej škole umenia som hral na klarinete. Na jednej ľudovkárskej súťaži ma raz pán z poroty oslovil, či by som sa spevu nechcel venovať vážnejšie, že by ma pripravil na konzervatórium. Vtedy, asi v dvanástich, som ani netušil, že sa spev dá študovať. Ako štrnásťročný som potom nastúpil na konzervatórium.
Kdesi som čítala, že vás nadchol muzikál Dracula a že ten vás doviedol k spevu. Nebolo to tak?
Hudobná škola vo Svidníku raz organizovala výlet na muzikál do Prešova. Vtedy bol najväčší boom Draculu. Išiel som skôr z povinnosti, ale bolo tam fantastické obsadenie – Lucie Bílá, Dan Hůlka, Jiří Korn – bol som z toho nadšený. Kúpil som si kazety, počúval som ich dokola, čítal som všetko o Hulkovi a odkladal si výstrižky z novín. Povedal som si, že toto by som raz chcel robiť. Samozrejme, keď som začal študovať klasický spev, pomaly som na muzikál zabúdal a inklinoval som viac k opere.
Ako vlastne operní sólisti berú muzikál? Nie je to pre nich niečo podradné?
Muzikálový spev sa veľmi líši od operného spevu, predovšetkým v technike tvorenia tónu. Operný spevák musí celú operu ozvučiť vlastným hlasom bez mikrofónu, zatiaľ čo muzikál sa spieva na mikroporty. Vôbec nepodceňujem muzikálových spevákov, ja by som muzikál dobre zaspievať nevedel.
A ešte vás baví muzikál?
Počas štúdia som niekoľko muzikálov navštívil, ale potom som prepadol naplno opere. To bol pre mňa nový, úžasný svet.
Akú operu ste videli ako prvú?
Tosca. Videl som v nej Martina Babjaka v negatívnej role baróna Scarpiu. Zahral a zaspieval to tak, že ma to obrovsky nadchlo. Hneď na druhý deň som si našiel noty a prišiel k profesorovi spevu na konzervatóriu: tak túto rolu sa chcem naučiť, to chcem spievať. A on: tak toto odlož, na to máš 20 alebo 30 rokov čas. Nad takou rolou môžem začať uvažovať možno po štyridsiatke. Je dôležité, aby človek videl ako prvú niektorú klasickú operu. Nedajbože modernú, to už by druhýkrát do opery asi neprišiel.
Čo by ste teda odporúčali na začiatok vzťahu s operou?
Klasiku – napríklad opery Tosca, La Traviata, Rigoletto, Čarovná flauta… Čarovných fláut som už odohral azda cez 250 predstavení. S našou inscenáciou Čarovnej flauty, ktorá je urobená ako celovečerný film, v máji pôjdeme do Boľšého teatra v Moskve a v novembri do Paríža. Už som s ňou bol na turné v Číne, Šanghaji, Barcelone… je to výborná inscenácia, ktorá je žiadaná po celom svete.
Čo by teda opera mala mať, aby vzbudila u divákov nadšenie?
Čarovná flauta v réžii Barryho Koskyho osloví hádam každého od malého dieťaťa až po starého človeka. Každý si v tom nájde niečo pekné, ak toto uvidíte ako prvú operu, poviete si: Opera? Veď to je paráda. Čo by mala opera mať? Dobrú réžiu, výborných spevákov a kvalitného dirigenta.
Foto: archív R. Švedu
Už ste si o nejakej opere povedali, že bola strašná?
Neobľubujem súčasné trendy komponovania opery. Ak som do takejto úlohy obsadený, v prvom momente sa mi to zdá strašné. Počas skúšobného procesu si k tomu však človek cestu nájde. V septembri ma tiež čaká moderná opera na motívy Gulliverových ciest. Učí sa mi to ťažšie…
Prečo?
Každý takt je v inom tempe. V Düsseldorfe je však prioritou číslo jeden každý rok uviesť aspoň jednu, radšej dve opery pre mládež. Chcú osloviť mladú generáciu, stará generácia vymiera, stredná do divadla chodí, tú netreba presviedčať, ide o mladých. Preto robia ročne hádam 50 predstavení Čarovnej flauty pre deti vo foyer divadla – pre škôlkarov. Pre školákov už to robia na veľkom javisku v krásnych výpravách, nádherných kostýmoch – deti nadchne orchester a špičkové masky, to v Nemecku perfektne funguje. Takto si vychovávajú divákov – preto majú Nemci také vzdelané publikum. Veď tam je pomaly v každom meste opera. Ja som v Düsseldorfe a 30 km odtiaľ v Essene je ďalšia opera, potom 80 km odtiaľ Dortmund – výborná opera, 50 km Kolín, výborná opera… V Nemecku je najviac operných domov vo svete.
Takže treba začať od detí.
Určite. V Düsseldorfe sa hrajú pre deti opery, ktoré sa komponujú na objednávku. Niektoré sú na libretá známych rozprávok ako Gulliverove cesty, Snehová kráľovná, Robin Hood… len hudba je nová. K nám v Düsseldorfe chodia deti od veku 4–5 rokov, to je prvý dotyk s operou. V tom veku im stačí vnímať zlo, dobro. Jéj, Papageno, ten je celý vysmiaty. Monostatosa sa zasa všetci boja. Všetci si dávajú podpísať bulletin, z ktorého si vystrihujú obrázky, rozprávajú sa o tom v škole, píšu nám listy, ako sa im to páčilo. Dokonca v opere máme špeciálny tím ľudí, ktorý sa venuje len mladému publiku. Ročne podľa štatistík príde do opery v Düsseldorfe 60 000 detí. Detské opery často robia viaceré operné domy v koprodukcii – dohodne sa opera v Dortmunde, Düsseldorfe a Bonne, vyberú si projekt a točia si ho potom medzi sebou. Nemci majú na všetko systém, a ten funguje. Samozrejme, majú na to aj peniaze v rozpočte.
Treba deťom vysvetľovať dej opery?
Myslím, že pri tých najmenších deťoch to nie je až také podstatné. Možno stačí, že vidia dobro, zlo, vnímajú farby, oponu, nástroje, rytmus a melódie. Keď prídu do opery znova, už na večerné predstavenie napríklad opery Hänsel und Gretel – Janka a Marienku, dej opery je im už určite známy. U nás si so sebou nosia aj podsedáky, aby dobre videli. Kým má dieťa osemnásť, bolo možno už dvadsaťkrát v opere.
Aj vy máte syna. Bol už na nejakej opere?
Áno, na detskej Čarovnej flaute. Vtedy mal tri a pol roka. Manželka hovorila, že ho zaujímalo všetko okrem mňa. Ja som bol zamaskovaný a ona mu hovorila: Pozeraj na ocka. A on: Nie, to nie je ocko. Náš Teodor veľmi obľubuje animovanú rozprávku Požiarnik Sam, miluje hasenie. V Čarovnej flaute čaká na Tamina skúška ohňom a vodou a keď Teodor videl oheň, začal syčať: ssss, akože hasí. Ostatní rodičia z toho boli na nervy, veľmi to rušilo. Ale nič to, o rok už zasa bude vnímať viac. Aj v Bratislave už bol na detskej opere, bola to Veľká doktorská rozprávka. Inak veľmi rád chodí po zákulisí opery, kde mu ukazujem, čo sa kde nachádza. Hlavne keď natrafí na hasiace prístroje. Páčia sa mu aj hudobné nástroje, napríklad kontrabas, bicie, klavír alebo rád ťuká po xylofóne.
Aj doma synovi spievate?
On si spieva sám. V aute veľmi rád počúva hudbu, teraz fičí na cédečku Adriany Kučerovej. Hneď kričí: sedemnástku, sedemnástku – to je Sedemdesiat sukieň mala. Pozná všetky texty a vie aj pekne intonovať. Človek by nepovedal, že si tak zamiluje piesne v opernej podobe, ale on ich miluje. A my so ženou tiež. Syn nemá problém počúvať to cédečko v aute aj dvakrát po sebe.
Z vášho cédečka si tiež niečo spieva?
Pieseň Do hory ma poslali, to si aj rytmizuje: umca umca. Bavia ho také rezkejšie piesne. Ale najväčšie hitovky sú preňho na cédečku Adriany Kučerovej.
Pozná aj texty?
Ovláda ich, občas sa len sporí, že tam počuje iné slovo. Aj ja občas natrafím na pieseň, kde som si celý život myslel, že sa to spieva celkom inak. A manželka mi protirečí: čo si, veď je to takto.
Foto: Hans Jörg Michel
Pri čítaní textov ľudových piesní zistíte, že sú veľmi vtipné. Napríklad z vášho cédečka: „Štidiri štidiri, ej mám frajerky štyri, mám ich osem, deväť, mám si čo vyberať. Frajerečky štyri, hej, pre mňa sa nebite, veď vy mojou ženou, hej, žiadna nebudete.“
No, toto sú ešte celkom seriózne piesne, ale keď si zoberiete obyčajné ľudovky, občas majú až perverzné texty. Skoro v každej jednej ľudovke nájdete plno dvojzmyslov. Toto je ešte len slabý odvar. Vezmite si napríklad pieseň „Keď som išiel, išiel, z nohavíc mi vyšiel ručníček vyšívaný…“
Vy napríklad spievate: „Keď ma ty dievčatko nechceš, hľadaj si šuhajka, kde chceš, ja si len za vŕštek zájdem, tam si ja milenku nájdem.“
Pohoda.
Alebo „Ty falošná falošnica, falošné ty oči máš, včera si ma objímala a dnes ma už nepoznáš.“ Alebo: „Do šenku ma poslali, grajciara mi nedali, u nás taká obyčaj, keď si vypil, utekaj.“ Ktorá z pesničiek vám bola najbližšia?
Hej, javorová hužva od Moyzesa, Bačovské piesne, Sedíme tu smutní od Trnavského, každá má niečo do seba.
Sú ľudovky pre vás popri opere oddych alebo spestrenie?
Aj aj. Denne počúvam toľko muziky, že s hudbou už veľmi neoddychujem. Pri šoférovaní si často pustím rádio. Ale niekedy aj obľúbenú opernú nahrávku s brutálnou gradáciou. Keď som unavený, hneď mi to dodá energiu na ďalšie štyri hodiny šoférovania – ani kávu nemusím piť.
A čo je brutálna opera?
Napríklad opera Maškarný bál s Pavarottim alebo Wagner, niečo poriadne dramatické, nie Mozart. S veľkým orchestrom – Verdi, Puccini.
Na Slovensku je málo operných režisérov, a tak opery často režírujú aj činoherní režiséri. Ako je to v Nemecku?
Tam opery režírujú aj operní, aj činoherní režiséri. Je však rozdiel, ak činoherný režisér robí operu 30 rokov. Podstatné je, aby rozumel hudbe a išiel ruka v ruke s muzikou, nie proti hudbe. Niektorý režisér príde so scénou, kde sú všade koberce a závesy, speváci majú stáť v zadnej časti javisla, to je pre akustiku katastrofa. Nie je nad režiséra, ktorý rozumie veci – scéna je z dreva, speváci vpredu, potom sa dá pracovať. Teraz sme v Düsseldorfe robili Veselé paničky windsorské, režisér bol činoherec, ale opere fantasticky rozumel.
V máji spievate Papagena z Čarovnej flauty v Boľšom teatre. Tešíte sa?
Samozrejme, budem tam prvýkrát.
Ale vy máte naozaj úžasný životopis. S orchestrom Slovenskej filharmónie ste prvýkrát spievali v šestnástich, v Štátnej opere Praha ste debutovali už v 22 rokoch…
Čo ja viem, je to individuálne. Bol koncert úspešných študentov, tak ma naň navrhli. Potom ma zasa ďalej posunuli medzinárodné súťaže. Tým, že som skôr začal, možno úspechy prišli skôr. Ja som veľa vecí trocha urýchlil, šesťročné konzervatórium som stihol za päť rokov, lebo som šiel študovať do Grazu. Tam trvá bakalár štyri roky, ja som to stihol za dva, lebo ma už čakalo iné angažmán. Teraz mám 31 rokov a som už osem rokov sólistom opery v Düsseldorfe.
Foto: Hans Jörg Michel
Ako ste sa vlastne dostali do Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe?
Po ukončení štúdia na univerzite v Grazi som bol rok na voľnej nohe, to ma angažoval pán Dvorský, keď bol v Košiciach – spieval som tam rolu Sharplessa v Madame Butterfly a Onegina, medzitým som šiel na súťaž Francisca Vinasa do Barcelony, kde som sa stal finalistom. Po súťaži som dostal ponuku ísť do Düseldorfu, nastúpil som tam ako 23-ročný. Prvý rok som bol v opernom štúdiu, aby som sa v tej veľkej opere najskôr zorientoval. Hneď druhý rok ma zobrali do veľkého ansámblu ako sólistu a začal som dostávať hlavné postavy.
V düsseldorfskej opere vraj pracujú ľudia až 87 národností…
Áno. Nedávno zisťovali, koľko národností pracuje v opere, vrátane orchestra, technikov, maskérov a všetkých, ktorí zabezpečujú chod divadla. A napočítalo sa 87 národností v tejto inštitúcii. Je to operná scéna s najväčším sólistickým ansámblom v Európe. Je naozaj medzinárodne pestrofarebný.
V akej reči sa vám najlepšie spieva?
V taliančine, to je spevácky jazyk. Nemčina, francúzština i ruština sú iné, všetko treba poriadne vyslovovať, samotná reč je kdesi vzadu, nie vpredu ako v taliančine. Nemci majú samé prehlásky – zurück, to ich r je celkom iné ako naše. Treba na tom pracovať, ale človek sa to naučí.
Boli ste na turné aj v Číne: v Šanghaji, Xiamene, Guangzhou. Akí tam boli diváci? Iní ako v Európe?
Divadlo bolo plné a sály tam majú dva a pol tisíca až tritisíc miest. Je to celkom iné publikum, všetci prídu v bežnom oblečení. Žiadne saká, obleky, akoby prišli z ulice alebo zo shopping centra. Počas predstavenia si často fotia alebo nahrávajú, keď sa im niečo páči, alebo pozerajú do telefónov, keď ich to asi nebaví. Raz som ako divák sledoval predstavenie kolegov a Číňanka vedľa mňa celý čas pozerala len do telefónu. Nerozumel som, prečo tam bola. Aj v metre a na uliciach všetci pozerajú len do mobilov.
Z Nemecka zrejme niečo také nepoznáte.
Nie, určite nie. Nedajbože, aby si tam niekto zabudol vypnúť telefón, a ten zazvoní. Všetci ho hneď okríknu: psssst. Veľká hanba. Každá kultúra je iná. Napríklad v Anglicku sa stalo, že keď sa na záver prišiel pokloniť Monostatos, negatívna postava, všetci začali bučať. Samozrejme, nie preto, že by zle spieval, ale preto, že bol za zlého v danej opere. Spevák bol v šoku.
Ako sa vám inak žije v Düsseldorfe?
Práve nedávno som sa dočítal, že je to šieste miesto, kde sa najlepšie žije. Prvá bola Viedeň. Ale Slovensko je Slovensko, cestujem domov hneď, ako mám voľno. Vždy mám plán na rok, dva vopred a keď mám voľno, hneď frnk na Slovensko. Aj keď som v Prahe alebo vo Viedni, vždy prídem domov. Kúpili sme si domček na Záhorí, to je úplne iná kvalita života.
Ako sa dá zladiť život dvoch operných spevákov s malým synom?
Teodor má už štyri roky a doteraz sme sa snažili byť stále spolu ako rodina. Až v novembri bola manželka na mesačnom turné v Japonsku, práve s Editou Gruberovou, to som sa o syna staral ja.
Ako ste to zvládli?
Ženám na materskej by mali dávať Nobelove ceny. Je to veľmi náročné. Zvládol som to, ale dlho som sa pripravoval. Obdivujem každú ženu, ktorá sa o dieťa s láskou stará a nešupne ho do jaslí alebo škôlky. U nás je starostlivosť o Teodora rozdelená medzi nás oboch, ale keď to ostane pre pracovné vyťaženie na jednom človeku, dá to zabrať. Náš syn zamestná hravo aj troch dospelých ľudí, večer sme všetci hotoví. Keď mám večer predstavenie, nemôžem sa celý deň hrať so synom. Stále sa pýta prečo, začo, načo a keby som mu odpovedal, večer nemám hlas a neodspievam predstavenie. Vtedy sa mu venuje manželka.
Manželka už zasa pracuje?
Je na voľnej nohe, spieva napríklad Carmen v SND a na budúci rok bude hosťovať aj düsseldorfskej opere vo Wagnerovej Valkýre. Teším sa na to.
Richard Šveda
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Narodil sa 14. februára vo Svidníku. Operný spev študoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, pootm na Universität für Musik und darstellende Kunst v rakúskom Grazi. Zúčastnil sa na medzinárodných majstrovských speváckych kurzoch Petra Dvorského, Zlatice Livorovej, Jean Henschel a ďalších, uspel na viacerých medzinárodných speváckych súťažiach (Barcelona, Viedeň, Baden-Baden). Ako koncertný umelec spolupracoval so Slovenskou filharmóniou, s Pražskou komornou filharmóniou, s Limburgs Symfonie Orkest sa predstavil v Concertgebouw Amsterdam a v piesňovom recitál vystúpil vo viedenskom Musikvereinsaal. V úlohe Papagena debutoval v Štátnej opere Praha v roku 2008, v Štátnej opere v Košiciach spieval Sharplessa v Madam Butterfly a Eugena Onegina. Vo Viedenskej Volksoper 2009 debutoval tiež ako Papageno. Od jesene 2009 je v angažmán v Deutsche Oper am Rhein. Koncom vlaňajšieho roka mu vyšlo CD Suchoň, Moyzes, Faix, Schneider-Trnavský: Songs.
