Skladby Gejzu Dusíka zľudoveli a nezunovali, v rôznych úpravách ich pod chvíľou počujeme na vlnách mnohých rozhlasových staníc. Skladateľova cesta k hudbe však nebola priamočiara, počas svojej kariéry musel prekonať viaceré zvraty.
Gejza Dusík sa narodil 1. apríla 1907 v dedine Zavar pri Trnave v rodine notára. Hudbe sa venoval už od raného detstva a popri štúdiu na bratislavskom gymnáziu skladal tanečné pesničky. Veľmi rýchlo sa stali obľúbenými a hrávali sa na študentských tanečných večierkoch. Rodičia mladého maturanta však považovali povolanie hudobníka za neseriózne, takže Dusík, aby im vyhovel, nastúpil na štúdium medicíny.
Komponovať prirodzene neprestal. Jeho skladby sa tešili veľkej obľube a zaujali natoľko, že jednu z nich – Ty nevieš, jak je krásne mať ťa rád – si všimol režisér zo Slovenského národného divadla a rozhodol sa zahrnúť ju do jednej z hraných operiet v roku 1932.
Po štyroch semestroch medicíny si mladý Dusík uvedomil, že nie lekárstvo, ale hudba je to, čomu chce zasvätiť svoj život, a preto medicínu zanechal a zapísal sa na štúdium skladby na prestížnom viedenskom konzervatóriu (Neues Wiener Konservatorium), ktoré úspešne ukončil v roku 1936. Študoval u maďarského profesora Eugena Zádora, ktorý sa neskôr preslávil ako skladateľ hudby pre hollywoodske filmy.
Dusíkove piesne z jeho viedenského obdobia boli také „chytľavé“, že o ne prejavili záujem aj známi viedenskí nakladatelia. Veľmi rýchlo prerazil doma na Slovensku, kde sa jeho populárne skladby začali hrávať od roku 1938 v rozhlase. Tak sa dostali k veľkým masám, a tie si Dusíkov štýl rýchlo obľúbili. To, že sa Dusík dostal tak skoro do rozhlasového vysielania, sa udialo vďaka riaditeľovi bratislavskej pobočky Československého rozhlasu, Milošovi Ruppeldtovi, ktorý rád dával príležitosti mladým skladateľom. A Dusíkove šlágre začali vysielať aj z Viedne či Budapešti…
Jeden z Dusíkových súčasníkov a spolupracovníkov, operný spevák Štefan Hoza vysvetlil, že jeho skladby mali slovenský charakter tak po melodickej, ako aj po rytmickej stránke. Boli citové a ľahko zapamätateľné. Hudobná vedkyňa Terézia Ursínyová vo svojej knihe Cesty operety (1982) zasa hovorí, že už skoro bolo jasné, že sa na slovenskej scéne zjavil skladateľ s inými ambíciami, ako mali ďalší veľkí slovenskí skladatelia ako Eugeň Suchoň, Ján Cikker či Alexander Moyzes. Dusíkova tvorba sa mala stať základom populárnej hudby, v tej dobe išlo o novovzniknutý žáner, ktorý sa však už tešil masovej obľube. No Dusíkovou veľkou túžbou bolo komponovať a venovať sa operete.
Prečo opereta
Ako možno vysvetliť túto Dusíkovu túžbu? Dnes asi iba veľmi ťažko. No v časoch jeho mladosti bola situácia úplne iná: ešte neexistovala televízia (a už vôbec nie internet), veľkým zdrojom zábavy boli divadelné a hudobné predstavenia. Žánre ako opera či balet boli považované skôr za vážne a vznešené. Opereta bola jednoduchšia, mala najmä zábavný a oddychový charakter a bola určená širokému publiku. Striedali sa v nej hovorené a spievané časti a námetom bol často ľúbostný príbeh, ale nie príliš hlboký a s jednoduchými postavami. Cieľom nebolo ponúknuť prepracovanú psychologickú drámu, ale najmä tanec a hudbu zakomponovanú v nekomplikovanom príbehu. V súčasnosti sa kde-tu objaví nová opereta a niektoré divadlá ešte stále ponúkajú to najlepšie z vytvorených diel. Ale v Dusíkových časoch sa opereta ešte tešila veľkej obľube širokých vrstiev obyvateľstva a mohol v nej naplno rozvinúť svoj skladateľský talent pre populárnu hudbu. Navyše, v mladom Československu bolo veľa možností a kultúrnych okien, ktoré bolo treba zaplniť. Napríklad dovtedy prakticky neexistovala tradícia slovenskej národnej operety. On sám vysvetľuje, že v tých rokoch bol priam nabitý melódiami, tvorilo sa mu ľahko a hľadal miesto, kde by sa dali uplatniť vo veľkom. Opereta sa tak stala tým najlepším žánrom pre jeho potreby.
Foto: ARCHÍV SND (STK)
Po konci druhej svetovej vojny a s nástupom komunistického režimu sa Gejza Dusík odmlčal na takmer desať rokov. Tereza Ursínyová v knihe Cesty operety vysvetľuje, že toto mlčanie bolo spôsobené autorovým vyrovnávaním sa s novým názorovým prostredím. Opereta totiž zrazu nemala jasné spoločenské a sociálne postavenie. Za vzor sa dávali socialistickí autori a to, čo predtým malo iba zábavný a nekomplikovaný charakter, malo zrazu dostať politický a výchovný zmysel.
V roku 1954 sa Dusík s touto zmenou popasoval a prišiel s novým dielo Zlatá rybka. V skutočnosti najväčšia zodpovednosť ležala na pleciach Pavla Braxatorisa, ktorý mal na starosti libreto, čiže dejovú stránku diela. Zaujímavé je, že dokonca dobová kritika mu vyčítala prílišnú snahu byť politicky korektný. Noviny Novosti Bratislavy autorov skritizovali, pretože sa "s úzkostlivosťou, niekedy až trápnou, snažia držať v medziach litery zákona o socialistickej umeleckej tvorbe”.
Neskoršie diela už boli lepšie prijaté, napríklad opereta Hrnčiarsky bál zabodovala zrejme prijateľnou a zároveň nenútenou tematikou. Do riadenia cechu sa dostane chudobný, ale pracovitý hrnčiar, pričom ten predošlý, popánštený, je odstránený.
V týchto rokoch Dusík verejne vysvetlil, že nová slovenská opereta má mať hudbu, ktorá nadväzuje na národnú hudbu a zároveň má výchovný charakter. Preto je zaujímavé, že sa v rovnakom čase rozhodol experimentovať s latinskoamerickými rytmami v operete Karneval na Rio Grande. Téma je rovnako „korektná“ – boj chudobných domorodcov proti zbohatlíkom. Ale publiku bolo zasadenie deja do Mexika príliš cudzie a dielo neprijalo dobre.
Po tomto pokuse sa autor na dlhšie obdobie odmlčal, dôvodom bol nástup muzikálu. Po siedmich rokoch predstavil novú hudobnú komédiu a hlavne sa na dosky znova dostala v prepracovanej forme opereta Modrá ruža, tentoraz pod názvom Tajomstvo modrej ruže v Karlínskom divadle v Prahe. Bol to veľký úspech. Taký, že sa toto predvedenie v roku 1976 dostalo do NDR. Vo všeobecnosti sa Dusíkove diela hrali za hranicami Československa. Niektoré operety naštudovali v Kyjeve a Slováci v Kanade a v USA si jeho pesničkami pripomínali Slovensko. Počas socialistických rokov bol Dusík najžiadanejším slovenským skladateľom v zahraničí.
Zakladateľ populárnej hudby
Aj keď je Gejza Dusík považovaný za zakladateľa slovenskej operety, jeho najväčším a asi aj najtrvácnejším prínosom je jeho tvorba v oblasti populárnej hudby. Pesničky, ktoré otextoval Pavol Braxatoris, ako Tá modrá ruža vám povie, Dobrú noc vám, Snáď aj ku mne raz láska príde, Najkrajší kút či Ja som optimista sa stali hitmi, ktoré poznalo naspamäť viacero generácií. Dusík je pokladaný za jedného zo zakladateľov populárnej hudby na slovenskom území a taktiež za osobnosť, ktorá položila aj základy slovenskej tanečnej hudby. Mnoho jeho pesničiek má rytmus autorom obľúbeného tanga, v ktorom sa mohol naplno odraziť jeho lyrický charakter.
Vtedajšie generácie sa s Dusíkovými pesničkami veľmi ľahko vedeli stotožniť. Hovorilo sa o ňom aj ako o majstrovi lyrickej piesne. V jednom rozhovore pri príležitosti svojich sedemdesiatin skladateľ vysvetlil, že táto lyrickosť je v jeho povahe a že sa snaží do svojich pesničiek pretaviť to, čo má vnútri. A tak sa často stáva, že sa nad textami dokonca aj rozplače. Táto citovosť a úprimnosť pesničiek určite prispela k ich pozitívnemu a nadšenému prijatiu.
Ich popularita bola naozaj veľká, iba medzi rokmi 1950 a 1970 sa predalo viac ako milión platní s Dusíkovými populárnymi pesničkami. Niektoré vznikli síce pred rokmi, ešte pred druhovu svetovou vojnou, ale preto, že sa aktualizovali a prerábali v súlade s novými trendmi, ich popularita pretrvala niekoľko generácií. Dusík sa vyjadril, že si je týchto zmien vedomý a že mu neprekážajú. Chápal to ako niečo potrebné, niečo, čo vyžadovala doba. No tiež priznal, že občas pociťuje nostalgiu za tým, ako jeho pesničky zneli v origináli. Vyzdvihoval ako najlepšieho interpreta Františka Krištofa Veselého, ktorý jeho pesničky často spieval. Dokopy Dusík zložil okolo 300 pesničiek a z nich okolo 30 sa stalo "evergreenmi”. Za to môže vďačiť hlavne rozhlasu, ktorý jeho šlágre často hrával.
Úspech jeho piesní sa môže pripísať aj tomu, že boli počas komunizmu vítanou alternatívou pre zahraničnú tvorbu zo Západu. Jedna štúdia uchovaná v ústrednej knižnici SAV charakterizuje Dusíkovu tvorbu, že má "správne ideové zameranie a umeleckú úroveň. Piesne pomáhali zamedzovať vnikať umeleckému braku a najmä veľkému prílivu cudzej tvorby”.
Gejza Dusík sa už počas svojho života stal jednou z najvýznamnejších osobností slovenského hudobného diania. V roku 1964 dostal cenu Schneidera-Trnavského paradoxne za operetu Karneval na rieke Rio Grande, ktorá nedosiahla výraznejší ohlas oproti iným, úspešnejším. V každom prípade, o rok neskôr bol vymenovaný za zaslúžilého umelca a v roku 1988 sa stáva národným umelcom. Tieto tituly boli udeľované vládou podľa sovietskeho vzoru a titul národného umelca so sebou prinášal aj čestný dôchodok. Udeľovali ich osobnostiam, ktoré sa mimoriadne pričinili o rozvoj kultúry svojím dielom a konaním. (V roku 1990 boli obidva tituly zrušené.)
Okrem umeleckej tvorby sa Dusík venoval aj iným aktivitám, spojeným s hudobným odvetvím a aj tam bol priekopníkom. Ešte pred nástupom komunizmu, v rokoch 1942 až 1948 založil a viedol vlastné hudobné vydavateľstvo a počas týchto rokov sa tiež angažoval v presadzovaní autorského zákona na Slovensku podľa existujúcich medzinárodných konvencií. Rok 1948 znamenal koniec súkromného vlastníctva, a tak aj koniec tejto aktivity. O nejaký čas sa však do tohto odvetvia vrátil, keď začal pracovať v Slovenskom ochrannom zväze autorskom, známejšom pod skratkou SOZA, ktorý existuje dodnes.
Dusík zomrel v máji 1988 vo veku 81 rokov. Počas svojho života dosiahol naozaj veľa a vo veľkej miere sa pričinil o rozvoj slovenskej hudobnej scény. V rozhodujúcich 30. rokoch, keď sa začala objavovať populárna hudba, bol jedným z priekopníkov a zakladateľov tohto žánru na Slovensku. Aj dlho po autorovej smrti jeho dielo zostalo živé. V roku 2007 bol ocenený In memoriam najvyššou triedou Radu Ľudovíta Štúra a jeho skladby sa z času na čas objavujú aj v remixoch súčasných slovenských skupín.
- AUTORKA PÔSOBÍ V HUDOBNOM ÚSTAVE SAV
