Janko Lehotský: Som rád, že idem ďalej, a už 70 rokov

Priatelia a známi mu pri tejto príležitosti pripravili špeciálny narodeninový koncert, ktorý sa 25. apríla bude konať v bratislavskej Hant Aréne, teda Športovej hale Pasienky. Presne na tomto mieste pred 40 rokmi vyhrala kapela Modus s piesňou Úsmev Zlatú lýru a postarala sa tak o zlom v slovenskej populárnej hudbe.

Keby ste mali bilancovať a obzrieť sa späť, je nejaké obdobie, do ktorého by ste sa na chvíľu rád vrátili?
Som typ človeka, ktorý keď niečo prežije, buď nejakú zábavnú situáciu, alebo koncert, urobí si z toho dojem, ale späť sa už neobzerá. Potom už všetko sledujete z inej optiky – pocitu aj času. Pamätám si, že keď som mal 25 rokov, Kamil Peteraj a Boris Filan mi otextovali skladbu Keď si to zrátam. Spievam v nej: Keď si to zrátam, mám dvadsaťpäť, už ma to láka obzrieť sa späť. Už vtedy od nich prišli indície, aby som zbilancoval môj život. V podstate ma vykreslili ako človeka, ktorý by mal rozpitvať každý jeden pocit, ktorý prežíva. Ja však takú potrebu nemám. Som rád, že idem ďalej a že idem ďalej už 70 rokov. To je skutočne pekný vek, aj keď to, našťastie, veľmi nepociťujem. Dosť sa pohybujem, športujem, vyrezávam, pri niektorých veciach je vôbec zázrak, že ich stále dokážem robiť.

Predsa len som mala na mysli uvoľnené 60. roky, do ktorých sa mnohí hudobníci v spomienkach radi vracajú. Rovnako ako oni ste vtedy strávili veľa času v dnes už legendárnom bratislavskom V-klube.
Tam som mal prvých testovacích poslucháčov, ktorí mi hudbu odobrovali. Bolo to naozaj veľmi pekné obdobie. Posmelený vínom som svoje skladby, vtedy ešte bez textu, prehrával úzkemu kruhu priateľov. Boli asi prví – po mojej rodine – čo počuli moje prvé pesničky.

Pravdepodobne teda budete súhlasiť s tým, že práve tam sa zrodila silná generácia výrazných slovenských umelcov. Sedemdesiat rokov nedávno napríklad oslávil aj Marián Varga, ktorý tam takisto rád a často zavítal.
To je pravda. Ja som vtedy bol ešte len stredoškolák, poslucháč konzervatória. Po správnosti sme vo Véčku nemali čo robiť. Aj služba sa stále menila. Bolo preto ťažké skamarátiť sa a obmäkčiť niekoho z nich. Nakoniec sa nám tam však vždy podarilo nejako prepašovať, či už cez kancelárie, bufety, alebo zadný vchod. Bol to jedinečný klub, kde sme sa všetci stretávali, hrali sme… Vedeli sme, že ak je miesto, kde sa vždy nájdeme, tak je to V-klub.

Zlom v kariére prišiel v roku 1977, keď ste ako Modus vyhrali Bratislavskú lýru so skladbou Úsmev. Sláva vtedy prišla zo dňa na deň. Veľa sa však nehovorí o tom, že so slávou prišiel aj čiastočný zákaz. V denníku Rudé právo o vás vtedy napísali, že ste sa vraj našli v kozmopolitných prvkoch. Stopku tak dostal aj debutový album Modusu.
Ja som vtedy ani netušil, čo slovo kozmopolitný vlastne znamená. Keď som to potom zistil, stal sa zo mňa tak trochu horenos. Svojím spôsobom nám zložili neúmyselnú pochvalu. Škoda, že nás vtedy bežne nepúšťali do zahraničia. Tam by sme mohli naše kozmopolitné tromfy vytiahnuť. Výhru na Lýre však vnímam veľmi pozitívne. Vtedy som po prvý raz stavil na kapelu ako celok.

Kapela Modus bola celkovo prvou skupinovou formáciou, ktorá zvíťazila na Bratislavskej lýre.
Bol som veľmi rád, že sme to vtedy na Pasienkoch prelomili. Tiež som mal radosť, že na Lýre vtedy vystúpil aj Gilbert O'Sullivan, jeden z mojich obľúbených pesničkárov. Vtedy to začalo, no na platňu sme si museli počkať až do roku 1979. Možno sme mali príliš chrapľavé hlasy, prekážky sa našli vždy. Jednoducho sme neboli po vôli Opusu, ktorý bol majoritným vydavateľstvom. Nič iné tu nebolo, takže sme boli od neho závislí. Rovnako ako od Slovkoncertu, čo bola jediná agentúra, ktorá nás mohla vyslať do zahraničia. No aj keď to nebola ľahká doba, vedel som, že raz sa tie pesničky uchytia.

Úspech Modusu vtedy konečne upriamil pozornosť aj na pôvodnú slovenskú tvorbu, ktorú dovtedy valcovali najmä českí interpreti s prevažne prevzatými titulmi. Ako to spätne vnímate?
Pamätám si časy, keď mali Česi asi 150 kapiel. Každá hrala taký ten mayerovsko-gottovský štýl. My sme sa trochu odlišovali, či už išlo o Mariána Vargu, Deža Ursinyho, Modus, neskôr možno Elán alebo For Meditation Joža Barinu. Všetko to boli veľmi zaujímaví ľudia, ktorí hrali svoju muziku a dokázali ňou zaujať aj v Česku. Nemali sme síce stovku kapiel, možno niečo cez tucet, ale každá mala svoj vlastný rozpoznateľný zvuk a robila niečo iné.
Ja som pri Moduse vychádzal z rhythm and blues. Predtým som mal rád džez, no z tohto ťažšieho žánru som presedlal na ľahšiu múzu. Komponovať takú hudbu nebolo vôbec jednoduché. Mal som rád veľké džezové kapely ako napríklad Franka Sinatru s orchestrom Counta Basieho či Dukea Ellingtona. Chcel som v podstate robiť niečo podobné ako Peter Lipa. Nakoniec mi však Ray Charles, môj obľúbený skladateľ, klavirista a interpret, ukázal cestu, akou by som sa v hudbe mohol uberať.

V Moduse sa vystriedalo množstvo výrazných hudobníkov, ale aj nové talenty, ktoré ste objavili vy. Príkladom je aj Marika Gombitová, ktorú ste po prvý raz videli na košickom plese športovcov. Je pravda, že vás vtedy upútala hneď na prvé počutie?
Prvý ozajstný pocit prišiel až v skúšobni, kde sme si hovorili, čo by asi mohla spievať. Keď som potom zložil skladbu Domy na zbúranie, ktorá sa niesla v janisjoplinovskom duchu, povedal som si, že som sa nesklamal. Vždy som v nej cítil takú malú Joplinku, mala v sebe to pravidlo „rozbúrenosti“ spevu. Keď som ju počul, utvrdil som sa v tom, že je to ono.

Najskôr ste jej však nedávali toľko speváckych príležitostí. Mala vraj byť trpezlivá a vyčkať.
Ona bola, ako sa hovorí, členkou súboru piesní a tancov. Marika bola kapelové dievča, hrala na bongá, kongá, neskôr na syntetizéri. Nepotrebovala hneď na začiatku zožínať aplauzy. Uponáhľanie sa by bola tragédia. Samozrejme, boli snahy dostať ju do celkom inej kategórie, no to sa mi spočiatku veľmi nepozdávalo, pretože jej štýl sa potom uberal trochu iným smerom. Ale vždy išlo o renomovaných skladateľov, ktorých bolo ťažko odmietnuť.

Keď Marika Gombitová s novou zostavou Modusu prišla do Bratislavy, bývali vo vašom dvojizbovom byte v Dúbravke. S manželkou a dvoma deťmi. Ako ste to zvládli?
Pod naším klavírom sme im vytvorili „hniezdočká“, kde prespávali. Bolo to dočasné, až kým si nenašli vlastný privát. Bola to síce obeta, no obeta z presvedčenia, že ideme dobrým smerom. Úžasná bola najmä moja rodina, to, že mi verili a vydržali to.

Foto: Ivan Majerský, Pravda

Janko Lehotský „Ak som niečo zdedil po mojom otcovi, tak je to humor,“ tvrdí Janko Lehotský.

Vrátim sa však naspäť k Lýre a hudobnej scéne všeobecne, kde bol vzťah skladateľ hudby, textár a interpret vždy veľmi dôležitý. Aký prínos mala a má táto tripartita do populárnej hudby?
Je veľmi dôležité, aby každý jeden z nich, aj textár, rozumel hudbe. Ja som si niekedy vyberal aj hotové, „nepoškodené“ texty, a tie som potom zhudobnil. Vždy platí, že všetky tri zložky – hudba, text a spev/interpretácia – musia byť samy osebe natoľko silné, aby ani jedna z nich nebola zbytočná. Som veľmi rád, že som mal možnosť spolupracovať s mnohými výbornými textármi.

Nie je skladba kompaktnejšia, keď si hudbu a text napíše jeden človek? Prípadne zároveň aj odspieva?
Je pravda, že speváci či gitaristi, ktorí hrajú napríklad country a sú skôr rozprávačmi, pôsobia najvierohodnejšie, keď si muziku a text napíšu sami. No pokiaľ sa stretnú ľudia, ktorí si rozumejú ako ja s Peterajom, Filanom, Zemanom či neskôr Jožkom Urbanom, tak je to úžasné. Naposledy to bol napríklad Vlado Krausz. To sú všetko ľudia, ktorí vedia, čo asi chcem. Neraz spoločne debatujeme o tom, čo tým vlastne chceme povedať. Nikdy to nebolo tak, že by sme o práci toho druhého nevedeli.

To by sa potom zrejme odrazilo aj na samotných pesničkách.
Veď práve. A ja mám k piesňam vždy čo povedať. Prinesiem tam napríklad nejaké citoslovce alebo meno, niekedy aj tému. V skladbe Na vlastnom pohrebe z albumu Čiernobiely svet som si vymyslel vlastný text, ktorý potom vylepšil Tomáš Janovic. Bola to veľká zábava. Išlo o to, že mám periskop a z rakvy sledujem, koľko ľudí si ma na môj pohreb prišlo uctiť. Alebo skladba IV. cenová na text Juraja Soviara. Tá zase vznikla pri našich návštevách vo vinárstve u Kadnára. Keď si ju pustíte, budete mať o tom lepšiu predstavu. Nechápte to ako výčitku, nemôžete poznať všetky moje skladby, spravil som ich asi 500.

Viacerí sa vás pýtajú na to, či vám nie je ľúto, že nežijete v zahraničí. Tam by vám stačili povedzme 2–3 slávne hity a boli by ste takpovediac za vodou.
Určite by to bolo iné, ale radosť je vždy rovnaká. Ja vždy píšem piesne pre nejakého ideálneho interpreta. Niekoho, kto by to určite nepokazil, napríklad Joe Cocker, Ray Charles či Rod Stewart… Vždy som si vravel: Tak tento je ideálny, až potom som ja.

Často tiež vtipkujete o tom, že im tie skladby potom aj posielate.
Na vystúpeniach som niekedy zvykol hovoriť, že Paul McCartney práve nemôže, neberie mi telefón, takže si to, žiaľ, musím odspievať sám. Ľudia niekedy necítia, že by to mohol byť práve on, no ja to tam mám. Sú to veci, ktoré sú viditeľné pre mňa, a to je dôležité.

Na čo ste mysleli, keď ste skladali pieseň Vyznanie? Niekde som čítala, že to bola Sicília.
Áno, Sicília. Prvá časť skladby bola zložená v duchu nejakého mafiánskeho filmu. Vtedy ešte nemala text a čakala na svojho interpreta, napríklad Karola Duchoňa či Janu Kocianovú. Nechali sme to však uležať a bol to dobrý krok. Marika skladbe dodala tú správnu emóciu. Keď Vyznanie na Lýre dospievala, v sále sa zrazu rozľahlo hrobové ticho. Mal som vtedy poriadne zimomriavky. Zaspievala to so všetkým, čo k tomu patrí. Vyhrala vtedy Striebornú lýru, pretože ten rok to mal vyhrať český interpret, ktorým bol Lešek Semelka. Bolo to nepísané pravidlo – raz mal vyhrať Čech a raz Slovák.

Kamil Peteraj o vás povedal, že vo väčšine vašich piesní cítiť nostalgiu a že napriek tomu, že ste vyštudovaný „baleťák“, máte pramálo tanečných skladieb. Súhlasíte s ním?
(smiech) Pokojne mu môžete odkázať, že nie som tanečný skladateľ. A že ľudia na moje skladby nevedia tancovať? Diváci napríklad doteraz tlieskajú na prvú dobu, nie druhú. Mnohým ľuďom sa tak môžeme poďakovať za to, že zaniká synkopa (rytmický útvar vznikajúci prenesením ťažkej doby na ľahkú, pozn. red.). To, či je niečo tanečné, alebo nie, musia ľudia cítiť sami.

Zároveň vás však označil za veľkého glosátora. Považujete sa za humorného človeka?
Ak som niečo zdedil po mojom otcovi, tak je to humor. Môj otec bol skutočne vtipný človek. Tridsať rokov pôsobil ako herec, z toho 17 rokov v Slovenskom národnom divadle, 13 na Novej scéne. Všeličo navymýšľal. Herec Ivan Krivosudský s ním mal množstvo príhod. Chcel o nich dokonca napísať knihu, ale už to, žiaľ, nestihol. Humor mám asi po ňom, no v prvom rade som taký, aký som. Polopatistické vtipy nemám rád. Ja si ich ani veľmi nepamätám.

V tejto súvislosti mi napadla aj vtipná scénka z filmu Juraja Nvotu Muzika. Hrali ste tam vrátnika, ktorý si robí žarty z dvoch muzikantov. V duchu som si pomyslela, či to nebol práve váš nápad.
Ja môžem hrať len postavy, ktoré nemajú veľa textu a môžu si dovoliť aj nárečie. Vždy som ich mal obkukané. Vrátnikov som zažil veľmi veľa, v rozhlase, televízii, hocikde… Alebo čašníkov. Napríklad čašníka som hral v inscenácii Kazimír a Karolína v Divadle Astorka Korzo '90. Chodili sa na mňa pozerať aj hereckí adepti z VŠMU, ktorí sa zabávali na tom, ako to hrám. Fixných viet som mal asi 4 – 5, no k nim som pridal ešte 30 maďarských „mrmľačiek“, ktoré som si sám vymyslel. Či už to bol vrátnik, alebo čašník, boli to úlohy, ktoré som si sám vydobyl. Takto som si to na režiséra Juraja Nvotu prichystal.

Počas koncertu Lýra 50 ste spoločne s Petrom Lipom a Pavlom Hammelom zaspievali a zahrali vašu pieseň Kapely starnú. S kapelami však starne aj publikum a niektorí muzikanti sa tak často stávajú otrokmi svojich hitov. Máte na koncertoch podobnú skúsenosť alebo ľudia pozitívne reagujú aj na novšiu tvorbu?
Staršie hity sú povinnou jazdou, pre mnohých divákov sa spájajú s mladosťou, iní ich chcú zase na koncertoch predstaviť aj mladšej generácii. Teším sa však z toho, že ľudia vytlieskajú aj moje nové pesničky. A niektoré dokonca viac ako tie staršie. Napríklad skladba Z lepšej strany z albumu Moje mladšie ja. Hrávam ju na koncertoch a diváci reagujú fantasticky. Nemyslím si, že o novú tvorbu nie je záujem, len sa musí nejakým spôsobom dostať do rádia. K sedemdesiatinám som teraz spravil nový album. Volá sa Pýtam sa? novodur & staromol? Je to celkom čerstvé. Prinesiem ho aj na narodeninový koncert. Sú tam nové pesničky, ale aj duetá, ktoré som naspieval. Nejaká z noviniek sa možno na koncerte odprezentuje formou videoklipu, no hlavne tam budú piesne, ktoré si z môjho repertoáru vybrali samotní účinkujúci.

Foto: PETER PROCHÁZKA

Janko Lehotský Janko Lehotský, Peter Lipa, Anton Gondolan a Gabriel Jonáš. Improvizácie, V-klub 1975.

Moje mladšie ja je názov vášho albumu z roku 2016, ale aj názov výstavy, kde vystavujete svoje maľby či tvorbu z dreva a kameňa. Nadväzuje tiež na predchádzajúcu výstavu Moje druhé ja. Akú úlohu hrá vo vašom živote umenie?
Ako hovorí názov, je to moje druhé alebo mladšie ja, ktoré som si vymyslel pred desiatimi rokmi. Najväčšou inšpiráciou je pre mňa kôra, pretože je vždy iná a nikdy celkom neviem, ako to dopadne. Samozrejme, keď vyrezávam alebo, čo sa týka hudby, komponujem, vždy nejakú podobu vidím vopred. Otázkou však zostáva, či sa mi ju podarí uhádnuť aj vo finálnom výsledku. Aj pri dreve môže kôra odletieť, a to ma potom dostane do celkom inej polohy. Niekedy mi to pomohlo a vznikol celkom nový obraz. Kôru stromu by som prirovnal k bluesu. Aj ten má svoju štruktúru, no muzikanti si vždy prihrávajú niečo iné. Každá kôra je iná a v tom je to prekvapenie.

V nedeľu máte narodeniny. Je okrem koncertu niečo, čo by ste si priali?
Juraj Kukura dostal nové auto, mne by stačilo aj ojazdené (smiech). Tento rok ma pravdepodobne čaká knižka, ktorú by o mne chcela napísať Marika Studeničová. Chcel by som ešte jednu vec, ale v tom ma už predbehli moji kolegovia Miro Žbirka, Pavol Hammel či Elán. Spraviť výber mojich pesničiek a urobiť z nich libreto k muzikálu. To je môj sen či skôr prianie.

Kedysi ste tiež spomínali, že sa nebránite myšlienke znovu sa stretnúť na jednom pódiu s Marikou Gombitovou a Mirom Žbirkom. Platí to stále?
Všetko to závisí od vzájomnej dohody. Ja by som sa takýmto nápadom určite nebránil.