Ella Fitzgeraldová – džezová kapela v jednom hlase

S holými rukami sa pred početným orchestrom nikdy necítila ochudobnená. Svoj hudobný nástroj nemohla fyzicky uchopiť len z jediného dôvodu. Sama ním bola.

25.04.2017 12:00
debata

Americkej speváčke Elle Fitzgeraldovej sa podarilo zo svojho hlasu vytvoriť rovnocenný, tvárny a pôsobivý inštrument, ktorý na rozdiel od svojich rytmických či melodických kolegov ťažil z intímneho vzťahu medzi zvukom a jeho tvorcom. Zaslúžene preto získala aj prezývku prvá dáma piesne. Len takýto univerzálny titul dokázal obsiahnuť jej široký záber a interpretačné nadanie, ktoré navyše zdobila jedinečná farba hlasu s rozsahom troch oktáv. V utorok, 25. apríla, je to presne sto rokov, čo sa narodila jedna z najväčších džezových speváčok 20. storočia.

Ella Fitzgeraldová počas newyorského vystúpenie... Foto: Knižnica amerického kongresu
Ella Fitzgerald Ella Fitzgeraldová počas newyorského vystúpenie s Dizzym Gillespiem v roku 1947.

Hrejivý úsmev a v očiach celý svet. V čisto mužských muzikantských ansámbloch bola Ella Fitzgeraldová poslom šarmu a decentnej elegancie. Patrila ku generácii veľkých umelkýň, ku ktorým v polovici 20. storočia vzhliadala celá Amerika. Vďačili za to nielen svojmu hlasu, ale najmä rozprávačskému talentu. Pohyby, mimika, frázovanie, to všetko bolo súčasťou príbehu, ktorý živil divácku predstavivosť. Príbehu, ktorý by, napriek grácii, ktorá ho sprevádzala, nikdy nemal takú silu, keby mu chýbala jedna esenciálna zložka – uveriteľnosť. Za leskom, ktorý oslňoval verejnosť, sa totiž často skrýval pohnutý osud. V prípade Elly Fitzgeraldovej nie príliš šťastné detstvo.

Ťažké začiatky

Ella Jane Fitzgeraldová sa narodila v Newport News vo Virgínii Williamovi a Temperance Fitzgeraldovcom. Tí sa však tesne po jej narodení rozišli. Matka vtedy využila príležitosť a spoločne s malou Ellou sa pridala k vlne pracovníkov migrujúcich na sever. Ich cieľom bolo mesto Yonkers v štáte New York, kde býval aj Ellin nastávajúci otčim. Rodina sa však prebíjala, ako vedela, a neskúsená dievčina sa v snahe zarobiť si pár drobných zaplietla s miestnymi gamblermi, ktorí jej platili za drobné služby.

Najväčší úder do už tak turbulentného detstva prišiel v roku 1932, keď jej matka náhle podľahla zraneniam z autonehody. Ella Fitzgeraldová mala len pätnásť rokov a stratu ďalšieho rodiča znášala veľmi ťažko. Presťahovala sa k svojej tete a po smrti jej otčima sa k nim pridala aj jej nevlastná sestra. Po častých absenciách v škole a problémoch s políciou ju poslali do nápravného zariadenia pre mladistvých. Šikanovanie a fyzické tresty na dennom poriadku ju však donútili utiecť a zvoliť si tak tvrdý život na ulici. Boli to však ulice newyorskej štvrti Harlem, ktorá bola v tom čase mekkou obľúbenej džezovej scény.

Aby na ulici dokázala prežiť, privyrábala si tancom. Práve tanec ju v roku 1934 priviedol aj k prvému vystúpeniu v amatérskej súťaži talentov. „Dámy a páni, slečna Ella Fitzgeraldová,“ zaznelo, keď sa po prvý raz v živote postavila na pódium. Išlo o divadlo Apollo, na ktoré vždy hľadela s veľkým rešpektom. Hanblivé dievčatko zrazu pocítilo zodpovednosť, ktorú len znásobovali desiatky nedočkavých očí. V momente zamrzla, na tanec zabudla a jediné, čo si v tej chvíli dokázala vybaviť, bola skladba Judy skladateľa Hoagya Carmichaela, ktorú naspievala jej obľúbená interpretka Connee Boswellová z The Boswell Sisters. Z bojazlivého dievčatka sa razom stala presvedčivá speváčka. Od toho momentu mala jasno. „Vedela som, že chcem pred publikom spievať do konca môjho života,“ priznala neskôr.

Ľudia zvykli Ellu Fitzgeraldovú prirovnávať k ďalšej znamenitej speváčke a rovesníčke – Billie Holiday, ktorá takisto zažila ťažké detstvo. V ich umeleckej výpovedi však bol jeden zásadný rozdiel. Bolesť, ktorou precitli piesne Billie Holiday, zo slov Elly Fitzgeraldovej cítiť nikdy nebolo, aj keď na ňu mala rovnaké právo. Svoju minulosť dokonca na verejnosti dlhé roky tajila. Spev bol pre ňu jediným potešením. Cítila veľkú vďaku, že sa oň môže podeliť a svoj nákazlivý optimizmus šírila ďalej.

Nakazila ním aj mnohých muzikantov, ktorí boli svedkami jej minipremiéry. Slová chvály ju povzbudili, aby skúšala šťastie aj ďalej. V januári 1935 dostala možnosť účinkovať spoločne s kapelou Tinyho Bradshawa v harlemskej opere. Tam si ju všimol bubeník Chick Webb, ktorý v tom čase viedol vlastný uznávaný orchester. Kráľ swingu, ako ho zvykli prezývať, síce spočiatku hľadal mužského vokalistu, svoje priority však rýchlo prehodnotil. Novou rodinou Elly Fitzgeraldovej sa stal džezový bigband. Webb nad ňou držal ochrannú ruku, s čím sa spájal aj zákaz „randenia“ s kýmkoľvek z orchestra.

Často sa stávalo, že ženy speváčky plnili v rámci veľkých orchestrov dekoratívnu funkciu. Aj Webbova kapela sa na plnoštíhle a neupravené dievča z ulice pozerala spočiatku s nedôverou. Webb si stál za svojím. Tušil, že nový prírastok bude pre kapelu viac ako len „pozlátko“. Mal pravdu. Vďaka prirodzenému muzikálnemu cíteniu sa Ella Fitzgeraldová rýchlo prepracovala na plnohodnotného člena orchestra. Prišiel aj prvý veľký hit A-Tisket A-Tasket, ktorý sa vyšplhal až na prvé priečky hitparád. Keď v roku 1939 Chick Webb nečakane zomrel, jeho kapelu na čas sama viedla.

Nech žije nový štýl

Štyridsiate roky priniesli v džezovej hudbe revolúciu. Melodickejší swing začal nahrádzať bebop, moderný džez so zložitou harmóniou, ktorý bol náročný na techniku. Ella Fitzgerladová, vyškolená bigbandom, sa novému trendu nielen prispôsobila, začala v ňom tiež uplatňovať prvky hlasovej improvizácie – scatu. Jedným hlasom sa jej podarilo napodobniť hneď niekoľko hudobných nástrojov. V tejto hlasovej obdobe inštrumentálnej improvizácie sa stala priekopníčkou.

V tom čase sa v Amerike rodil nový obraz ženy, tajomnej zvodkyne femme fatale. Súvisel najmä s novým spoločenským postavením ženy, ktorá na seba počas vojny musela prevziať mužské úlohy. V kombinácii s vplyvom moderného džezu, ktorý uprednostňoval skôr menšie kapely, mohli ženské interpretky vyjsť z úzadia a uzurpovať si väčšiu pozornosť. Bolo to obdobie džezových dív a Ella Fitzgeraldová bola jednou z nich.

Jej hlas, prejav či frázovanie boli dokonalé. Mnohí skladatelia si priali, aby mohli vytvoriť hudbu, akú ona jednoducho zaspieva. Stále však bola lokálnou hviezdou, až kým ju nestretol producent a manažér Norman Granz. Pod jeho vplyvom v roku 1956 podpísala zmluvu s novovzniknutým vydavateľstvom Verve. Nasledovalo svetové turné s Frankom Sinatrom a orchestrami Duka Ellingtona a Counta Basieho. Ella Fitzgeraldová sa stala medzinárodnou hviezdou.

Vrchol kariéry a zrod hviezdy

Odvtedy spolupracovala s takmer všetkými džezovými hudobníkmi zvučného mena ako Nat King Cole, Benny Goodman, ale aj Louis Armstrong, ktorý takisto patril k jej veľkým vzorom. O Louisovi Armstrongovi sa bežne hovorilo, že na džezovej scéne nemá konkurenta, ak sa mu však v jeho talente mal niekto priblížiť, bola to práve Ella Fitzgeraldová, s ktorou naspieval množstvo duet.

Päťdesiate a šesťdesiate roky boli pre talentovanú speváčku vrcholom kariéry. Počas nich vznikla aj bohatá zbierka spevníkov. Vychádzali zvyčajne ako dvojalbumy a vždy boli venované inému skladateľovi. Kolekciu jej spevníkov možno bezpochyby zaradiť aj do pomyselnej antológie americkej piesne. Prezývka prvá dáma piesne vznikla práve v tomto období. „Nikdy som netušil, že tie skladby sú také dobré, až kým ich neodspievala Ella Fitzgeraldová,“ priznal raz textár Ira Gershwin.

Komerčný úspech ju predstavil širokej verejnosti. Na scatovú speváčku, ktorá s radosťou tvorila priamo na pódiu, však nikdy nezabudla. Ako vždy vravela, celý život sedela na dvoch stoličkách, jedna bola džezová, druhá popová. Takisto ju to však ťahalo k soulu, ku gospelu či k r’n’b.

Ella Fitzgerald a pianista Billy Taylor počas... Foto: SITA/AP
Billy Taylor Ella Fitzgerald a pianista Billy Taylor počas koncertu v New Yorku.

Napriek sláve a popularite si však ako Afroameričanka stále nemohla dovoliť to, čo napríklad jej kolegyňa Peggy Lee. Nikdy tiež nebola protestnou speváčkou ako Nina Simone. Jej protest spočíval v tom, že sa mohla na verejnosti vyjadriť prostredníctvom spevu. S dešpektom sa stretávala málokedy aj vďaka prístupu Normana Granza. Ten sa snažil, aby sa na cestách k jeho kapele vždy správali s úctou a bez predsudkov. V rámci turné sa v roku 1969 dokonca predstavila aj v pražskej Lucerne.

Ustavičné cesty a vyčerpanosť si však postupne vyberali svoju daň. Prvé zdravotné problémy so zrakom prišli už koncom 70. rokov. V 80. rokoch musela podstúpiť dve operácie srdca. Koncertovania sa musela na chvíľku vzdať, no tohto odporúčania sa dlho držať nedokázala. „Milujem koncertovanie,“ vravela, „neoslabuje ma to, naopak, dodáva mi to silu. Keď sa pozriem na publikum, hlavne mladých ľudí, cítim ich lásku a prostredníctvom svojich piesní sa im ju snažím vrátiť.“

V roku 1991 sa pred divákov postavila posledný raz. Išlo o slávnu Carnegieho sieň, kde už predtým účinkovala 25-krát. Jej zdravotné komplikácie zhoršila cukrovka, pre ktorú jej neskôr museli amputovať obe nohy. Zomrela v roku 1996 vo veku 79 rokov vo svojom dome v Beverly Hills.

Ella Fitzgeraldová svoj osud vždy pokorne prijímala a ani na sklonku života sa netrápila tým, čo si pre ňu prichystal. Svoj hlas brala ako dar, ktorý sa po troške snažila splácať. Štedro podporovala rôzne dobročinné organizácie, ktoré podporovali najmä mladých ľudí v ťažkej životnej situácii. Za svoju viac ako 50-ročnú kariéru nahrala viac ako 200 albumov a vyše 2-tisíc skladieb. Je tiež držiteľkou 14 cien Grammy. Jej šialené tempo, akým pristupovala k svojej práci, sa dá vysvetliť len heslom, ktorého sa držala po celý život: „Je len jedna vec, ktorá je lepšia ako spev. Viac spevu.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #výročie #džez #Louis Armstrong #Ella Fitzgeraldová #Harlem