Recenzia: Inscenovať iluzívne nemusí znamenať gýčovo

24.05.2017 09:11
Michaela Popik Kušteková
Michaela Popik Kušteková (Iolanta) a Peter Malý (Vaudémont) v inscenácii Čajkovského opery Iolanta. Autor:

V presile operných inscenácií, ktoré viac či menej zmysluplne hľadajú v predlohách paralely s dneškom alebo vkladajú do nich neraz ťažko čitateľné inotaje, môže pôsobiť "klasika" dokonca oslobodzujúco.

Režisérska výpoveď, stotožnená s predlohou a opretá o účinok divadelnej ilúzie, stále nie je bez šance. Ak z postáv vykreše plnokrvné charaktery a reflektuje vývoj v prostriedkoch javiskovej techniky. Inak uviazne v pasci gýča a zastaranej kašírovanosti.

Štátna opera v Banskej Bystrici, povestná svojou programovou nebojácnosťou, opäť raz odstránila biele miesta na mape slovenskej dramaturgie. Najnovšie sa týkajú ruskej literatúry. V celoštátnej premiére zazneli dve jednoaktovky, Aleko od Sergeja Rachmaninova a Iolanta od Piotra Iľjiča Čajkovského. Počas jedného večera sa stretli diela vznikajúce v rovnakom roku, pričom v prvom prípade išlo o opus mladosti, v druhom zrelosti. Každé z nich má svoje žánrové, dejové i hudobné špecifiká. To môže byť lákavou výzvou na hľadanie režisérskeho kľúča.

Bystričania si do ruských diel prizvali Taliana, profesiou väčšmi speváka než režiséra. Marcella Lippiho zrejme v jeho praxi znervózňovali priambiciózni režiséri, nuž sa pokúsil dokázať, že to ide aj bez nich. Jeho pohľad, do ktorého vtiahol aj scénografa Mareka Gašpara Šafárika, sa však stal výkladnou skriňou povrchného ilustrovania, výtvarného gýča a ošúchaných hereckých póz. Výsledok napokon kontraproduktívne hral do karát tvorcom, ktorých cieľom je diváka provokovať. A o to asi Bystričanom nešlo.

Z hľadiska hudobného a speváckeho boli dve premiéry plné paradoxov. Zaznelo totiž to najtalentovanejšie, čo naša spevácka mlaď ponúka, i najproblema­tickejšie, hodné prinajmenšom sebareflexie. Počuť svieži soprán Michaely Popik Kuštekovej (Iolanta, Zemfira), voľne tečúce farebné barytóny Mareka Popudu (Robert, Ibn-Hakia) a Šarũnasa Šapalasa (Aleko), štíhly kovový tenor Petra Malého (Vaudémont a Mladý cigán) a zo skúsených sonórny bas Jozefa Benciho (René, Starý cigán) či barytóny Zoltána Vongreya (Ibn-Hakia) a čiastočne aj Šimona Svitka (Aleko), bolo pôžitkom. Tí síce slabé výkony (najmä Michala Hýrošša, Martina Popoviča a Ivana Zvaríka) nekompenzovali, no aspoň spasili, čo sa dalo.

Dirigent Marián Vach sa, samozrejme, cítil komfortnejšie, keď z javiska nesálala rytmická a intonačná neistota. Vtedy mohol zaujať diferencovane prepracovanou a zväčša aj orchestrálne zvládnutou koncepciou. V konečnom dôsledku pri „naftalínovej“ réžii minimálne jedno súce obsadenie inscenácia ponúkla. A odhalila viacero talentov.

Hodnotenie Pravdy

  • 3 hviezdičky z 5
  • Sergej Rachmaninov: Aleko, Piotr I. Čajkovskij: Iolanta / réžia: Marcello Lippi / dirigent: Marián Vach / scéna: Marek Gašpar Šafárik / kostýmy: Nataša Štefunková / premiéra v Štátnej opere banská Bystrica 19. a 20. mája

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Michaela Popik Kušteková #Iolanta
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk