Šéfdirigent Opery SND: Od hráčov chcem pocity, nie noty

Vo filharmónii sa nebojí dirigovať so svetelným mečom z Hviezdnych vojen, neurazí sa, keď si z neho orchester skúsi vystreliť. Drží sa hesla svojho otca, uznávaného psychológa Ivana Štúra, že po dobrom dosiahne viac než po zlom. A naozaj mu to vychádza. Je obľúbený u muzikantov i kritikov.

Sú dirigenti skôr veselí alebo vážni ľudia?

Ako ktorí, ale ja som dosť pozitívne naladený, skôr veselý typ.

To sa dalo tušiť – veď na koncerte filmovej hudby ste napríklad skladbu z Hviezdnych vojen namiesto taktovkou dirigovali svetelným mečom.

Projekt koncertov filmovej hudby je jeden z najúspešnejších a veľmi ma teší, že sme pritiahli publikum, ktoré inak na koncerty do Slovenskej filharmónie nechodí. Dúfam, že vďaka koncertom filmovej hudby začne chodiť aj na tie druhé, klasické koncerty. Môžem oddirigovať plno ťažkých Brucknerových symfónií, ale keď dirigujem so svetelným mečom a tá fotka sa dostane aj do bulváru, zrazu som slávny a volajú mi spolužiaci, ktorí ani nevedia, že som dirigent. Ale dirigovať so svetelným mečom bol nápad fagotistu z filharmónie. Výborný nápad.

Naozaj vás to hneď nadchlo?

Chvíľku ma prehováral, ale urobil som to.

A čo na to hovoria seriózni operní kritici? Chodia vôbec na koncerty filmovej hudby?

Musím priznať, že menej. Mal som problém presadiť tento môj nápad vo filharmónii. Vlastne to napadlo môjmu bratovi, ktorý je kňaz, ale absolútny nadšenec filmových soundtrackov. Píše si napríklad e-maily s Johnom Williamsom, čo je s Morriconem asi najväčší skladateľ filmovej hudby vôbec (zložil napríklad hudbu do filmov Schindlerov zoznam, Hook, E.T. Mimozemšťan, Pochod dobyvateľov z filmu Indiana Jones). Povedal mi: to určite musíte hrať vo filharmónii. Najskôr som si pomyslel, to je vylúčená vec, aby filharmónia také niečo hrala. Pozrel som si však programy iných filharmónií a zistil som, že v Berlíne každý rok hrajú skladby z filmov, Viedenská filharmónia má Hollywood in Vienna…

To vám dodalo argumenty?

Začal som na to tlačiť, no trvalo niekoľko rokov, kým sa to podarilo zrealizovať. Vo filharmónii neboli veľmi naklonení môjmu nápadu, skôr to brali ako pokus, ale pár minút po tom, čo vyšiel plagát k Filmovej hudbe, bol koncert vypredaný. Ešte sme pridávali ďalšie koncerty a táto tradícia už pár sezón úspešne pokračuje.

Akí ľudia chodia na filmovú hudbu?

Rôzni. Hráme to vždy vo štvrtok a v piatok, takže tam prídu aj abonenti, tí to dostanú povinne. Ale pán Marton spravil krásnu dramaturgiu, dal tam plno všelijakých starších filmov – Odviate vetrom, Doktor Živago… Prišla za mnou staršia pani so slzami v očiach, vraj sa pri tej skladbe zoznámila so svojím manželom…

A čo filharmonickí hráči, radi hrajú filmovú hudbu? Je to pre nich osvieženie?

Myslím, že áno. A tí, čo to zo začiatku neradi hrávali, keď videli ten úspech, že je naozaj plno a ešte sme museli pridávať stoličky, pochopili, že to má zmysel. Teraz sme naposledy hrali tri koncerty a museli sme pridať ešte aj verejnú generálku o desiatej.

Ste fanúšikom Hviezdnych vojen?

Mám malého, deväťročného syna – od neho som mal jedinú kritiku. Ako mi na konci zloduch Darth Vader priniesol ten svetelný meč, myslel som si, aký z toho bude nadšený. A syn na to: to bolo úplne zle, veď Darth Vader má červený meč, a nie modrý. Zlí majú predsa červené meče. Ale okrem neho si to nikto nevšimol. Vynašiel som sa, že keď Darth Vader prišiel k nám, bol dobrý, tak mal modrý meč.

Takže vďaka svetelnému meču ste sa dostali prvýkrát aj do bulváru.

Druhý. Ešte pred desiatimi rokmi som raz mal haváriu na motorke. Vtedy som zažil klinickú smrť, počul som v sanitke, tlak 50 na 30, stále klesá, strácame ho a potom som už nevnímal, len som sa cítil veľmi príjemne. Zrazili sme sa s dodávkou na Vajnorskej ulici, a bulvár písal, že to bola zrážka na Patrónke s kamiónom. Vtedy som si uvedomil, že bulvár potrebuje všetko trošku prikrášliť.

Na svojom webe máte mnohé recenzie, ale článok o svetelnom meči ste tam nezaradili. Stránku si spravujete sám?

Áno, ale nie preto, aby som sa chválil. Aj facebook som si zrušil, je mi to veľmi nesympatické. Čítal som americkú štúdiu, že to podporuje samoľúbosť a povedal som si, že niečo na tom je. Plno kamarátov mi vyvolávalo, či im môžem niečo lajkovať a ja na to: nie, nikomu nič nelajkujem. Potom sa so mnou pol roka nebavili, tak som si radšej celý facebook zrušil. A svoju webstránku mám preto, že keď niekam cestujem, pýtajú odo mňa informácie – fotky a životopis do programu.

Sú vo svete vážnej hudby rôzne žartíky časté?

K všetkým koncertom sa žartíky nehodia, keď dirigujem Brucknerovu symfóniu, nebudem sa pritom smiať, ale snažím sa, aby sme s orchestrom mali pohodu. Aby cítili, že som jeden z nich, nie diktátor, ktorý na nich kričí. Snažíme sa k tomu spoločnému dostať iným spôsobom a väčšinou sa mi to darí.

Mnohí hudobníci o vás hovoria ako o citlivom umelcovi. Jolana Fogašová vás chválila, že so spevákmi všetko precítite, takže sa im s vami dobre pracuje. Dá sa po dobrom dosiahnuť viac ako príkazmi?

K rovnakému cieľu sa dá dostať rôznymi prístupmi. Niektorý dirigent kričí, deptá muzikantov, vracia ich a nechá ich hrať po jednom pred kolegami – a oni sa ho tak boja, že je to nakoniec dobré. Alebo iný sa v nich snaží povzbudiť to, že si spoločne dobre zamuzicírujeme. A cez radosť sa dostane tiež k dobrému výsledku.

Ako to robíte? Čo im poviete?

Raz dávno sme hrali Andreu Cheniéra a nebolo to až také dobré predstavenie. Slávna Gabika Beňačková prišla za mnou s úsmevom a ja jej hovorím: Dnes to bolo dosť zlé. A ona: pochváľte ich. To bolo všetko, čo na to povedala. Vtedy som si uvedomil, že pochvalou často dosiahnem oveľa viac než zhadzovaním. To ani nemám v povahe. Nedávno som bol v Moskve, mal som koncert so Svetlanovovým orchestrom, ktorý považujú za jeden z najlepších v Rusku vôbec. Hrali úžasne. Po chvíľke som ich zastavil a povedal im: Hráte naozaj krásne, tá farba, to je niečo nádherné. A oni na to: Fakt? Nám všetci nadávajú, že nevieme hrať. Tento orchester dirigujú starší zaslúžilí dirigenti a hráči nie sú zvyknutí na štyridsiatnikov, ako som ja. Dirigenti majú na nich iný bič.

Cítili ste, že po vašej pochvale hrali inak?

Hlavne ich ohlas bola skvelý – keď sme skončili, všetci kričali a búchali na pulty, boli šťastní, že sme si spolu dobre zamuzicírovali.

Vlastne sa správate v duchu vášho otca, psychológa Ivana Štúra, ktorý tvrdil, že v ľuďoch sa nemá potláčať to zlé, ale skôr podporovať to dobré, nie?

Máte dobré informácie. Pozrite, práve čítam otcovu knihu Kto chce žiť, nech sa kýva. Čítam ju už druhýkrát. Mám pocit, akoby otec stál vedľa mňa a rozprával mi to.

Aj ste sa s ním v minulosti radili? Dával vám nejaké psychologické rady, čo na ľudí zaberá?

Nie, on to vždy urobil tak, že som si to ani neuvedomoval. Uvedomujem si to až teraz. Všetko je to také samozrejmé a jednoduché.

Musí byť dirigent aj dobrý psychológ?

Určite áno, stačí jedno zlé slovo pred orchestrom a už si tam nezadiriguje. Voľakedy to bolo inak, dirigent býval capo di tutti capi. Toscanini mal v zmluve, že orchester bude absolútne a bezvýhradne plniť všetko, čo od neho dirigent bude chcieť.

Koľko je takých diktátorských dirigentov?

Neviem, ale napríklad Riccardo Muti, čo je jeden z mojich najobľúbenejších dirigentov na Verdiho, musel odísť z La Scaly, lebo mu tam vyslovili nedôveru. Vraj sa hrozne správal.

A čo egá všetkých hráčov? Podrobia sa vždy dirigentovi alebo je to niekedy boj?

V tom je práve psychológia – dirigent ich musí presvedčiť, že on má jedinú pravdu. Na to musím dielo perfektne ovládať, mať názor, ktorý nebudem meniť – alebo len jemne. Trikrát som robil predohru Sily osudu počas dvoch týždňov – raz v Mexico City s miestnym orchestrom, potom v Prahe s orchestrom FOK (Film – Opera – Koncert) a nakoniec s našou filharmóniou. Samozrejme, už som to veľakrát dirigoval a mal som presnú predstavu, čo chcem dosiahnuť, ale vždy som sa trošku prispôsobil – raz som to hral máličko pomalšie, raz rýchlejšie – keď som vycítil, že teraz to zapadlo do koľají, bolo to presne ono. Bolo by zbytočné hnať ich do mojej presnej predstavy, keď vidím, že to nesedí. Bolo to pre dobro veci. Vždy som sa snažil o to isté, ale nikdy to nedosiahnem – vždy sú iní hráči s inými nástrojmi, to spraví iný zvuk, inú farbu. Aj priestor, kde hráme, má svoj vplyv. V kostole je napríklad veľký dozvuk.

Ruský dirigent Fedosejev tvrdil, že keď na pár dní opustí orchester, ten má celkom iný zvuk. Naozaj zvuk funguje len s dirigentom?

Zažil som to v orchestri FOK v Prahe, keď tam nastúpil na post šéfdirigenta Jiří Kout – orchester hral úplne ináč, úžasne vyrovnane, jemne, plechové nástroje netrčali. Dnes hrajú zase ináč, nie horšie, ale ináč.

Má šancu počuť ten rozdiel aj laik? Že inak by hrali trebárs s Fedosejevom a s vami?

Detailne asi nie, ale iste by mu prekážalo, keby plechové nástroje hrali tak silno, že by nebolo počuť sláčiky a bola by to len pantomíma. Nepočul by tam tie témy, na ktoré je zvyknutý.

Pri vlaňajšom inscenovaní Faustovho prekliatia od Berlioza ste sa vraj prvýkrát stretli s ofiklejdou, starodávnym nástrojom, ktorý ste museli nahradiť vysokou tubou. Dajú sa nástroje ako ofiklejda vôbec ešte zohnať?

Asi áno, sú rôzni fanatici, ale na ten nástroj treba aj cvičiť. Voľakedy Verdi často predpisoval napríklad cimbasso, nástroj podobný basovému trombónu – dnes sa to všetko hrá na tubu. Ale pred pár rokmi sme cimbasso kúpili aj do nášho orchestra a hráč na tubu musel na cimbasso poriadne cvičiť. Ten zvuk je naozaj fantastický. Pre hráča to bola výzva, mal radosť, pretože to hrá inak. Zvuk z tuby ide hore, ale trombóny idú dopredu. U nás nad jamou je drevená odrazová doska, odkiaľ by sa mal zvuk nástrojov odrážať – ale nie je tu všetko šťastne akusticky doriešené a najviac sa odtiaľ odráža tuba, ktorá je potom silná. Ak máme cimbasso, zvuk sa krásne spája s ostatnými nástrojmi, s trombónmi je to vyrovnanejšie.

Kde takéto nástroje hľadáte?

Naši hráči to presne vedia, keď už je to dohodnuté a zaplatené, idú tam a vyberú si presne nástroj pre seba.

A ktorý nástroj je najdrahší?

Napríklad stradivárky.

Ale na stradivárky vám asi nikto v orchestri nehrá, alebo áno?

U nás nie, ale v Moskve určite áno. Tam štát kúpi hráčom úžasné nástroje. U nás teraz dalo ministerstvo na nákup nástrojov do filharmónie milión eur. Skvelé. Očakávam podobnú investíciu aj do SND a vopred ďakujem.

Ako často vlastne kupujete nástroje?

Napríklad pri sláčikových nástrojoch platí, že čím je starší, tým je vyhratejší. Drevo znie aj po sto, dvesto rokoch stále výborne. Ale plechové nástroje by sa mali meniť asi po piatich rokoch.

Viem, že napríklad pri harfe neplatí, čím je staršia, tým je lepšia.

Je to zaujímavé, ale ovplyvňuje to aj striedanie vlhšieho a suchšieho vzduchu, keď sa cez víkendy nekúri. Harfy potom pukajú.

A ako to má orchestrálny harfista? Jednu harfu má v práci a na druhú cvičí doma?

Áno, doma má nejakú staršiu alebo vyradenú.

A nemá potom vyradená harfa horší zvuk?

Vynikajúci koncertný klavirista, už nebohý pán Palovič, mal doma zlý, rozladený klavír. Vždy hovoril, aká je to radosť, keď príde do filharmónie a tam má ten skvelý Steinway.

Čo je pre dirigenta najväčší stres – naštudovať si komplikovanú partitúru, vychádzať so všetkými hráčmi v orchestri alebo čosi celkom iné?

Momentálne najväčší stres pre mňa je, ak musím dirigovať nejaké predstavenie po dvoch mesiacoch alebo po pol roku a nemáme skúšku. Hráči sa mi striedajú, prídu tam nejakí na výpomoc, niektorí to nehrali nikdy v živote.

To naozaj nemáte žiadnu skúšku?

Všade vo svete je to takto, to je normálne. Napríklad vo filharmónii mám skúšobný proces od pondelka, vo štvrtok je generálka, večer koncert, v piatok koncert a potom už trebárs nikdy viac. Ak to náhodou hráme zasa, nasleduje opäť tento skúšobný proces. Ale v opere trebárs mesiac alebo dva týždne skúšame s orchestrom, a to sa mi striedajú dva orchestre – pretože nemôžu hrať hráči ráno aj večer a ešte aj v nedeľu.

V iných operách vo svete funguje skôr blokový systém?

Veľmi mi prekáža, keď hlavný argument pri plánovaní je, aby sa predstavenie predalo. Ak je v pláne jedno predstavenie diela za pol roka, aj tak sa nemusí predať, ale zaručene klesá umelecká úroveň naštudovania. Vo Viedni uvádzali dávnejšie Verdiho Falstaffa, čo je veľmi ťažká vec, a hrali to v rámci dvoch mesiacov asi päťkrát a potom celý rok vôbec. Potom to robil druhý dirigent, určite mali pár skúšok a zasa Falstaffa hrali päťkrát v bloku. Blokový systém by mi veľmi vyhovoval.

Koľkokrát ste zatiaľ v SND hrali napríklad Faustovo prekliatie?

To ste presne trafili – hrali sme ho dvakrát na začiatku, potom asi pol roka nie a zasa to budem dirigovať 28. mája a potom 15. júna – ale budeme mať skúšku, dúfam.

Vy partitúru musíte ovládať naspamäť?

Skoro naspamäť, mám v partitúre svoje značky. Pretože jedna strana partitúry, to je viac ako 20 riadkov, každý pre inú skupinu nástrojov – keď hrá pikola v strede hore jednu notu, zároveň hrá kontrabas dole svoju notu, takže ja musím čítať vyše 20 riadkov naraz.

Ako to robíte?

Tak, že to viem naspamäť alebo sa orientujem podľa svojich značiek. Operná partitúra má okolo 500 – 600 strán.

Za aký čas sa to dokážete naučiť?

Závisí od diela. Čím dlhšie sa to človek učí, tým lepšie to vie. Keď viem rok dopredu, že nejaké dielo budem dirigovať, tak sa ho mesiac učím a nechám to odležať tak tri mesiace a zasa sa k tomu vrátim. Listujem si partitúru ako knihu. Vydolovať z orchestra výkon, ktorý bude zodpovedať mojej zvukovej predstave, sa pritom dá s minimálnym slovom. O muzike sa ťažko rozpráva slovami. Nechcem od hudobníkov zahrať len noty, to je samozrejmosť, chcem od nich pocity. Predstavte si to ako rozbor básničky v škole – keby to poet vedel napísať v próze, nepísal by básničku.

Ako si trénujete pamäť?

Práve štúdiom partitúr. Ale na vyčistenie hlavy sa snažím chodiť aj do prírody, keď je dobré počasie, idem bicyklovať. Samozrejme, že počúvam aj nahrávky iných orchestrov. Ale teraz je taký trend vymýšľať niečo netradičné, čo mi vôbec nesedí. V Zlíne som napríklad asi pred troma rokmi dirigoval 7. Dvořákovu symfóniu, podľa kritikov to bolo výborné, ale sklamalo ich, že to bolo veľmi tradičné. Ale to bol presne môj zámer. Teraz sa napríklad robí Rusalka strašne pomaly, je to pre mňa príliš prešpekulované. Pustím si starú Chalabalovu nahrávku Rusalky z Národného divadla a behajú mi zimomriavky po chrbte od začiatku do konca.

Vkus je očividne subjektívny.

Všetci sa môžu tešiť, môžeme mať ovácie postojačky a recenzent môže napísať, že nechápe, ako tí hlúpi diváci mohli tlieskať postojačky. Všade sú iní diváci. V Taliansku bežne spevákov vybučia, u nás to až tak nefunguje.

To ste mi pekne nahrali na otázku. Ako vezmete, keď napríklad kritik Pavel Unger napíše v recenzii na Faustovo prekliatie: Načo rušiť dve krásne Faustove árie projekciami orchestrálnych hráčov a detailmi tváre a gest dirigenta? Čiže vás. Aj pre vás boli projekcie rušivé?

Môžem s tým súhlasiť, ale až tak mi neprekáža, keď sa hudobne všetko naplnilo podľa mojej predstavy. Pre niekoho sú projekcie hráčov a dirigenta zbytočnosť, iným sa to páčilo.

Neznervózňovalo vás to pri dirigovaní?

Ja som si to vôbec nevšímal.

Sú pre vás recenzie dôležité? Čítate si ich?

Čím ďalej, tým menej. Beriem ich ako subjektívny názor kritika.

Sú u nás recenzenti kvalifikovaní?

Jeden renomovaný český dirigent mi povedal, že on zažil kvalifikovanú recenziu len v Anglicku. Nikde inde. Ja som napríklad pred 15 rokmi dirigoval Predanú nevestu v Štrasburgu a ten, čo písal recenziu, za mnou chodil každý deň počas celého skúšobného procesu. Pýtal sa ma, prečo je v partitúre toto takto napísané a ja som mu vysvetľoval, že to bolo písané pôvodne na nemecký text a na českú dikciu to nesedí, preto to trošku upravujem. A napokon napísal naozaj fundovanú kritiku. Niekedy suverénny arogantný kritik napíše niečo, čo naozaj nie je pravda. Na to však nemá zmysel reagovať. Napríklad mi napíše, že som urobil strašné škrty a pritom sú škrty autorizované skladateľom. Čo on nemôže vedieť, lebo nemá partitúru.

Pavel Unger vám v recenzii na Faustovo prekliatie napríklad venoval dve vety, kde spomenul, že máte blízko k romantickej hudbe a orchester znel celkom kompaktne, aj keď nie vyslovene brilantne, no možno celkový výsledok skreslilo rozptýlenie tanečnou zložkou. A uzavrel to vetou: Kto stihne ešte dve reprízy Berliozovej legendy, obohatí si rozhľad, kto nie, zasa citeľnú stratu nepocíti. Nenahnevá vás to?

Nie, mal úplnú pravdu. Pán Unger je veľmi skúsený kritik, ktorý písal kritiky ešte na moju mamu pred štyridsiatimi rokmi. Moja predstava bola, že bude orchester v jame, na javisku zbor na malých praktikábloch a za zborom bude vyvýšené javisko a tam budú tanečníci. Ale prišiel som na prvú technickú skúšku a zistil, že zbor bude 20 metrov vzadu a pred ním bude tancovať balet. Každý skok je počuť, čo zbor rytmicky vyhadzuje. Klobúk dole pred zborom aj všetkými, že to vôbec takto zvládli. Myslel som si, že to zrušíme a takto to nepôjde. Ale napokon to fungovalo.

Kto to vymyslel?

Režisér so scénografom. Potom sa hľadajú kompromisy. Ale spojenie baletu s operou je určite zaujímavé, videl som Janu z Arku v Brne, a to bolo urobené tak, ako som to chcel aj ja pri Faustovom prekliatí. Dokonca tam bola ešte aj recitácia, kde nebola žiadna hudba, ale zato balet. Niečo nádherné – predtým som nikdy nevidel tancovať na recitáciu. Určite som za, aby sme v tom pokračovali, ale treba to dobre premyslieť.

V poslednom čase sme videli veľa predstavení, kde buď baletní sólisti tancovali, alebo operní speváci spievali v hľadisku. Prečo sa to robí?

Teraz je to moderné. Dirigent je z toho na nervy – ja to mám v Komediantoch aj vo Faustovom prekliatí. To u nás začal nemecký režisér Konwitschny svojím Oneginom a potom sa to zapáčilo ďalším režisérom. Keď som bol na premiére Židovky, sedel som v treťom rade a keď zboristi mávajúci vlajočkami nakráčali do hľadiska, zrazu sa všetko odohrávalo za mnou. Mal som chuť ísť na javisko a pozerať sa odtiaľ, aby som videl, čo sa vlastne deje. Možno raz dospejeme aj k tomu. Nemám rád takéto veci. Raz som sa s jedným režisérom pohádal a hovoril mu, že je to, akoby som ja vymenil kontrabasy za elektrické gitary. Vtedy predsa tiež neboli elektrické gitary a možno by ich tam skladateľ chcel.

Raz ste povedali, že dirigent si nemôže vybrať, čo bude dirigovať. Čo by ste dirigovali, ak by to bolo len na vás?

Dobre sa mi dirigujú romantické veci – Dvořák, Čajkovskij. Teším sa, že na budúci rok by som mal dirigovať Toscu a vo filharmónii zasa Čajkovského Piatu symfóniu, čo som zatiaľ dirigoval len na zájazde v Ingolstadte. To bol jeden z mojich najlepších koncertov vôbec. Mal som napríklad robiť Beethovenovho Fidelia, študoval som to asi týždeň, ale to nie je muzika pre mňa. Treba to predovšetkým technicky pripraviť, ale nie je to také emočné, ako by som chcel. Nakoniec to dirigoval János Kovács.

Dirigovali ste aj v Moskve, v Pekingu, v Sao Paule či Káhire. Je všade iné publikum?

Úplne. V Káhire bol extrémny aj celkový prístup orchestra. Skúška sa mala začať o siedmej večer, pretože poobede majú siestu, oddychujú. Prišiel som o šiestej, ešte tam nebol nikto, o pol siedmej stále ani nohy, päť minút pred siedmou prišiel jeden huslista, tak som sa ho opýtal, či som tu správne, či tu má skúšku Káhirská filharmónia. A on, že áno, prečo sa pýtam. Začali sme skúšať asi o ôsmej, úplne v pohode. To by sa v Nemecku nemohlo stať, ani v Číne, nikde inde. Prehral som jednu krátku skladbu a zrazu začali všetci búchať. Čudoval som sa, čo sa deje a oni na to: to je pre nás znamenie, že sme si dobre zahrali. Tam o nič nejde, nie je tam žiadna konkurencia, všetci majú dobrú náladu. Zasa v Číne dávajú strašne veľa peňazí na kultúru. Pred pol rokom som tam dirigoval Rusalku, bolo to historicky prvé uvedenie českej opery v Číne. A tiež to bola prvá opera na svete uvedená s 3D technológiou. Prvých desať minút každého dejstva mali všetci v publiku na sebe 3D okuliare a videli plávať rybičky pod vodou a iné veci okolo seba. Malo to obrovský úspech.

Asi preto, že Číňania sú hraví.

Presne, sú trochu deti, to hovorím v dobrom. Úžasne reagovali. Bolo tam dva a pol tisíca miest a šesťkrát bolo vypredané. A opera bola samozrejme v češtine. Všetci nadšene počúvali. V Amerike, keď dávajú symfóniu so štyrmi časťami, tak tam sa pokojne tlieska po prvej časti. To by v Európe bola hanba, to sa nerobí. Ale v Amerike sú normálne aj standing ovations hneď po prvej časti. Hovorím si, lepšie, že tlieskajú, než keby pískali. V Japonsku zasa funguje absolútna disciplína. Keď tam dirigent povie vtip, na ktorom by sa všade inde vo svete zasmiali, tak Japonci nič. Ticho. Ale publikum je vychované, študujú si dielo, prídu do opery pripravení.

Aj hráči v iných častiach sveta hrajú inak?

Európske orchestre majú svoje tradície. Nedirigoval som Viedenskú filharmóniu, ale je tam tradícia, že hrajú s určitým prstokladom, smykom a žiadny dirigent na svete im to nezmení. Človek to musí vedieť. Keď príde huslista na konkurz do Viedenskej filharmónie, musí predtým chodiť na prípravu k niekomu z Viedenskej filharmónie, aby vedel, ako presne má hrať. Ak to nevie, nezoberú ho tam, aj keby bol výborný. To bol aj rozdiel medzi Bernsteinom z Newyorskej filharmónie a Karajanom v Berlíne, že v Berlíne bolo presne dané, ako sa čo hráva, a Bernstein mal voľnosť, tam také tradície nemali.

Existuje skladba, ktorá zaberie na každé publikum všade na svete?

Dosť často pridávame so Slovenskou filharmóniou aj s pražskými orchestrami 15. Dvořákov slovanský tanec, ten vždy všetkých vyhodí zo stoličiek. Naposledy som to zažil v Ríme.

Nemajú v zahraničí problém vysloviť vaše meno?

Štúr vyslovia ako Stur, Rastislav sa dá.

Ako ste spriaznený s Ľudovítom Štúrom?

Bol to môj prapraprastrýko. Ľudovít Štúr nemal vlastné potomstvo, ale mal bratov Karola a Samuela a my sme zo Samuelovej línie.

Ako ste to mávali v škole na hodinách dejepisu?

Vždy som odpovedal zo Štúra a vždy som dostal trojku alebo štvorku, pretože som rozprával to, čo som si pamätal z rodinných stretnutí. Voľakedy sme sa tak stretávali v Modre či Uhrovci a rozprávalo sa, čo ako bolo. Ale môj učiteľ to nemohol vedieť, myslel si, že si vymýšľam.

Bolo vám obdobie štúrovcov blízke alebo vás skôr otravovalo?

Počas školy som chodil jazdiť na koňoch a ťahalo ma to do prírody, na lyžovačky, na kanojku s otcom. Muzika bola pre mňa až druhoradá.

Akú muziku myslíte?

Hrával som na husle, ale cvičiť na ne sa mi nechcelo. Môj syn chce byť dirigent a tiež málo cvičí na klavír, ale hrá naň veľmi dobre.

Syn chce byť dirigent?

Ešte dúfam, že ho to prejde. Môj otec bol napríklad strašne šťastný, že chcem byť dirigent. Ešte by sa mu páčilo, keby som bol spisovateľ alebo maliar. Ale otec si vôbec neuvedomoval, aké je dirigovanie stresujúce. Zdalo sa mu to krásne, vznešené, myslel si, že pritom aj zrelaxujem. Ale teraz už áno, teraz už aj priberám. Voľakedy, keď som dirigoval Toscu vo výbornom Lenardovom naštudovaní, vážil som sa pred a po dirigovaní a rozdiel bol štyri kilá. Zo stresov a z koncentrácie. Z dirigovania ma však nikdy nebolia ruky, ale nohy – pretože pevne stojím na jednom mieste. Ruky mám rozcvičené a uvoľnené.

Z čoho máte pri dirigovaní stres? Na čo počas dirigovania myslíte?

Môže sa stať strašne veľa vecí, za ktoré dirigent ani nemôže. Niečo sa rozsype, nejaký nástroj nenastúpi. Keď majú hráči dlho pauzu, odchádzajú z jamy von na cigaretku – to sa robí aj vo svete – a čo keď sa nevráti načas? Alebo sa pokazí nástroj. Vždy si hovorím, že urobím maximum a určite to tak urobia aj hráči.

Otec chodil na vaše predstavenia?

Na všetky, čo mohol – aj do Prahy. Vždy prišiel vlakom v deň koncertu. Zaujímavé je, že otec vôbec nemal hudobný sluch – hoci veľmi rád spieval. Ale o hudbe vedel veľa. Otec miloval operu, chcel aj spievať – a na to by aj mal hlas, len nemal sluch. A mama bola operná speváčka, zoznámili sa v opere.

Chodíte na predstavenia iných kolegov, dirigentov rád?

Či chodím, alebo či rád? To sú dve otázky. Chodím rád, keď mám čas, ale mám stresy za všetkých. Neužívam si to tak, ako si to užíval môj otec. Stále si hovorím, teraz príde to ťažké miesto…

Chodíte aj na činohru? Videli ste predstavenie Prorok Štúr?

Chodím rád, ale Štúra som nevidel. Už to myslím ani nehrajú. Musím si nájsť čas. Syna beriem do divadla tiež, fakt ho to baví, páčila sa mu aj opera Salome. Na Predanej neveste bol dvakrát, to ho veľmi bavilo. Poviem mu vopred, o čom to bude. Bol aj na Krútňave a hneď cez pauzu mi povedal: Pekná muzika to je. Milé je, že si všimol viac muziku, ako to, že niekoho zastrelili.

Čo rád počúvate?

Po štvorhodinovom dirigovaní je najlepšie ticho. Len je ho čoraz ťažšie nájsť.