Prvotinu Richarda Wagnera uchopili láskyplné ruky

S uvádzaním javiskového odkazu Richarda Wagnera sa na Slovensku pýšiť nemôžeme. Na rozdiel od sveta, vrátane blízkeho zahraničia, kde patrí medzi kultových skladateľov, my po ňom siahame zriedka a v priúzkom zábere.

31.05.2017 07:00
Frederique Friess Víly Foto:
Frederique Friess ako Ada v opere Víly.
debata

Ďalej od Lohengrina sa Bratislava dostala naposledy za Karla Nedbala. Pred vyše 80 rokmi. Najnovšie sa na odbočku opačným smerom vydalo košické Štátne divadlo. Upriamilo sa na Wagnerovu prvú dokončenú operu, Gozziho rozprávkovým námetom inšpirované Víly.

Dielo dvadsaťročného skladateľa sa dokonca hralo až po jeho smrti a je jedným z mála, ktoré si neprial zaraďovať do plánu festivalu v Bayreuthe. Hoci je výrazne ovplyvnené romantickou hudbou danej doby (Weberom a Marschnerom), ale aj Beethovenovým Fideliom (jeho posledná verzia je len o 20 rokov staršia) či Mozartovou Čarovnou flautou, nesie už pečať autentickosti. Počuť v ňom autora neskorších opier najmä z prvej tvorivej periódy. Spoznať takúto perličku naživo je síce luxusom, ale nie márnym.

Špecifiká Víl si dobre uvedomil český inscenačný tím, takže dirigent Robert Jindra, režisér Lubor Cukr a dramaturg Daniel Jäger škrtli pre skladateľa menej príznačné časti. Neuškodili mu, naopak, zdynamizovali dej a podčiarkli to podstatné. Víly sa dostali do láskyplných rúk Wagnerových obdivovateľov a znalcov.

Režisér úpenlivo hľadal riešenie, aby rozprávku pre dospelých neponechal v prvom, neveľmi atraktívnom pláne. Oprel sa teda o paralelu medzi postavami z Víl a reálnymi osobnosťami, akými boli Ľudovít II. Bavorský, jeho brat a strýko, cisárovná Sissi, ba aj o Wagnera samotného. Podklad pre danú koncepciu nebol náhodný, spomenutý kráľ bol totiž mecenášom skladateľa. Hoci tento režijný pokus niesol riziká, vďaka logickému zdôvodneniu a precíznej re­alizácii vyšiel. Na praktickej scéne Jaromíra Vlčka, využívajúcej hojne projekcie (škoda len rušivého zadymovania javiska), sa podarilo príbeh rozvinúť a vygradovať celkom pútavo.

Hudobné naštudovanie Roberta Jindru zburcovalo všetky rezervy orchestra (rovnako to platí pre zbor, vedený Lukášom Kozubíkom), takže mohol zaznieť Wagner síce v komornejšej zostave, no nabitý energiou tečúcej drámy i emóciami. Sólistické obsadenie sa opieralo aj o hostí. Hlavnú ženskú rolu Ady vytvorila Frédérique Friessová bohatým, až na trocha ostrejšie najvyššie tóny plastickým sopránom a zmyslom pre štýl. Domáci Titusz Tóbisz, technicky napredujúci hrdinný tenor so vzácnym potenciálom, bol výborným Arindalom. V priaznivom svetle sa ukázali aj Marián Lukáč (Morald), Tatiana Paľovčíková (Zemina) a Myroslava Havryliuk (Farzana).

Hodnotenie Pravdy

4 hviezdičky z 5

  • Richard Wagner: Víly / dirigent: Robert Jindra / réžia: Lubor Cukr / scéna: Jaromír Vlček / kostýmy: Josef Jelínek / premiéra v Opere ŠD Košice 26. mája

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #recenzia #opera #Richard Wagner #Štátne divadlo Košice #Lubor Cukr