Pre Jiřího Bělohlávka nebola dokonalosť cieľom

„Je predovšetkým jeho zásluhou, že Česká filharmónia za posledných päť rokov zažila mnoho mimoriadnych úspechov a znova si vydobyla rešpektované postavenie doma i v zahraničí. Nielen orchester, ale celá naša krajina odchodom Jiřího Bělohlávka prichádza o človeka mimoriadnych umeleckých aj osobných kvalít,“ uviedla v súvislosti so smutnou správou stránka prvého českého symfonického telesa, na čele ktorého mal stáť ešte šesť ďalších sezón.

„Vážil som si na ňom, že ako dirigent bol vždy ohromne vkusný. Nikdy sa nedopúšťal ničoho lacného. V hudobnom vyjadrení sa vždy podriadil skladateľovi a nikdy nechcel, aby dirigent nad ním trčal. Bol jednoducho v službách autora a s tým sa tak často nestretneme,“ uviedol pre ČT 24 Marek Eben, ktorý s Bělohlávkom pripravoval vo filharmónii program Skúška orchestra.

Perfekcionista svetového formátu

„Keď chceme niečo vyjadriť a nenájdeme už ďalšiu jemnosť slovného výkladu, tak zvyčajne použijeme hudbu. A hudba dopovie emócie, dopovie príbeh,“ povedal Jiří Bělohlávek v rozhovore pre Český rozhlas. Medzi odborníkmi si dirigent svetového formátu, známy dokonalou profesionalitou, pozornosťou k detailom a zmyslom pre farebnosť hudby vyslúžil renomé perfekcionistu, pre ktorého dokonalosť nebola cieľom.

Hudbe si ho podmanila už ako malého chlapca. Mal štyri roky, keď sa pod vedením otca začal učiť hrať na klavír. V tom čase ho rodičia prihlásili aj do Kühnovho detského zboru, s ktorým neskôr účinkoval aj v operných inscenáciách Národného divadla. Mal dvanásť, keď začal hrať na violončelo. Na pražskom konzervatóriu študoval nielen odbor violončelo, ale aj dirigovanie. Tam ako štrnásťročný založil s kamarátmi svoj prvý komorný orchester. Na HAMU sa naplno venoval štúdiu dirigovania. S komorným sláčikovým súborom Orchestra Puellarum Pragensis, ktorý ako vysokoškolák viedol, absolvoval aj prvé zahraničné cesty.

„Prišiel som tam ako absolútny greenhorn,“ spomínal Jiří Bělohlávek na svoje prvé profesionálne angažmán v Štátnej filharmónii Brno minulý rok v rozhovore pre januárové vydanie časopisu Harmonie. Učňovské roky zhodnotil ako tvrdú, ale vynikajúcu školu. V roku 1977 sa vrátil do rodnej Prahy ako šéfdirigent Symfonického orchestra FOK. „Už som nebol ten mladý hýčkaný dirigent, ktorého si orchester dáva s radosťou na svoje čelo. Tu som odrazu bol v očiach hráčov tým, kto si myslí, že všetko vie,“ prezradil v spomínanom rozhovore.

Po „nežnej“ vyvrcholila jeho dlhoročná spolupráca s Českou filharmóniou, ktorú odštartoval už ako čerstvý absolvent HAMU. Získal post šéfdirigenta, v roku 1992 ho však opustil. „Prekonávanie prekážok k životu patrí. Tak sa pozerám aj na svoj rozchod s Českou filharmóniou ako na vlastne pozitívny moment. Samozrejme v okamžiku, keď je vec živá, sa človek trápi, ale asi každá skúsenosť má nakoniec obohacujúci vplyv,“ zhodnotil túto etapu svojej kariéry na stránkach Harmonie.

V roku 1994 založil Pražskú komornú filharmóniu, dnes PKF-Prague Philharmonie. V priebehu jedenástich rokov vybudoval z mladého ansámblu, bojujúceho o prežitie, teleso patriace medzi najuznávanejšie vo svete. Na medzinárodnú scénu totiž vnieslo čerstvý vzduch mladistvého hudobného elánu.

Jeho entuziazmus bol nákazlivý

„Vzhľadom na zásadné a neprekonateľné rozpory s ministrom kultúry SR v názore na potrebu a povinnosť dodržiavania daných sľubov, a keďže som sa opakovane presvedčil, že pánom ministrom Chmelom pôvodne deklarovaná bezvýhradná podpora mojej koncepcie vývoja Slovenskej filharmónie sa nielenže nestala skutočnosťou, ale bola dodatočne v samom základe spochybnená, nevidím možnosť pokračovania vo výkone svojej funkcie designovaného umeleckého riaditeľa Slovenskej filharmónie a skončil som svoj pracovný pomer k 31. máju 2004,“ napísal Jiří Bělohlávek vo vyhlásení, ktorým ukončil svoje pôsobenie v Slovenskej filharmónii.

Bratislavu vymenil za Londýn. Ako hlavný hosťujúci dirigent spolupracoval s BBC Symphony Orchestra už od roku 1995. O jedenásť rokov neskôr v ňom zaujal post šéfdirigenta. „Jednou z podstatných vecí je určite vedomie existencie neochvejnej fair-play, ktoré mi v Británii dodávalo neobyčajnú istotu. Ak sólový hráč niečo nemohol zahrať tak, ako som si predstavoval napriek tomu, že sme sa o to spoločne usilovali, mohol som si byť istý, že to proste lepšie nejde. A že to nie je odkaz typu ,s vami to nechcem hrať'. Absolútna oddanosť veci a pripravenosť priniesť to najlepšie, čo v sebe mám, v prospech spoločnej práce, bola úžasná a nákazlivo krásna,“ zhodnotil svoje londýnske pôsobenie v citovanom rozhovore pre časopis Harmonie.

Po Herbertovi von Karajanovi bol prvým dirigentom, ktorý dokázal dva roky za sebou získať prestížnu cenu časopisu Gramophone Award za orchestrálnu nahrávku. Za služby britskej hudbe bol v roku 2012 vymenovaný na komandéra Rádu Britského impéria. Spolupracoval s významnými svetovými orchestrami, pravidelne vystupoval na prestížnych hudobných festivaloch v Berlíne, Edinburghu, Montreaux, Perthe, Salzburgu či Tan­glewoode.

„Úlohou dirigenta je slúžiť nielen svojej kariére, svojej dráhe, ale predovšetkým samotnej hudbe a tiež telesám, s ktorými spolupracuje. Každé totiž potrebuje pravidelnú starostlivosť o všetky aspekty hry, ako sú intonácia, vnútorná súhra, kvalita tónu, brilantnosť, bohatstvo výrazovej palety či štýlová orientácia,“ spomenul v citovanom rozhovore. Za najväčší dar svojej profesie považoval to, že ako dirigent bol súčasťou vznikania. „Nie je nič a naraz vznikne – v najlepšom prípade – krásna hudba. A fakt, že tomu dávate rozhodujúci impulz, je úžasne oblažujúci,“ povedal Jiří Bělohlávek pre Lidovky.cz.

„Bol to fantastický dirigent s obrovským renomé, jeho neuveriteľný entuziazmus po príchode do Českej filharmónie a energia, s akou sa púšťal do práce, bola až nákazlivá. Bolo vidieť, že ho to obrovsky napĺňa,“ uviedol pre ČT 24 riaditeľ festivalu Concentus Moraviae David Dittrich.