Nocadeň: Stále sa cítime ako poslovia rokenrolu

Osvedčené hity, bonusy aj čerstvá novinka. Košická kapela Nocadeň oslavuje 20 rokov a svojím výberovým albumom Introspekcia sa rozhodla potešiť starších aj nových fanúšikov súčasne. Predviesť sa ho chystá počas jesenného turné. Viac o novinke, ale aj o tom, kam sa kapela počas svojej kariéry posunula, prezradili spevák Rasťo Kopina a bubeník Peter Gufrovič.

04.06.2017 16:30
Nocadeň Foto: ,
Kapela Nocadeň oslávila 20. výročie výberovým albumom Introspekcia. Zľava Peter Gufrovič, Rasťo Kopina, Boris Mihálik a Róbert Kopina.
debata

Introspekcia nie je váš prvý výberový album. Čím sa líši od nahrávky Retrospektíva z roku 2006?
Rasťo Kopina: Je to viac o nás. Prvá výberovka vznikla na popud vydavateľstva. Tentoraz však prišlo rozhodnutie z našich hláv. Po albume Pozemskí astronauti (2015) nás objavilo aj nové publikum. Bol ideálny čas priblížiť sa mu aj staršou tvorbou. Samozrejme, v druhom pláne je to tiež oslava 20. narodenín.

Ako ste sa cítili, keď ste sa po rokoch vrátili k starším skladbám?
Rasťo Kopina: Niektoré veci ma prekvapili. Napríklad skladba Steny vznikla asi v roku 1997. Vtedy sme boli začínajúca kapela, ktorá s nahrávaním nemala príliš veľa skúseností. Prekvapilo ma, ako sme tú pieseň dokázali vystavať. Človek na to pri starších skladbách často zabúda, pretože keď sa raz radový album natočí, k nahrávkam sa už veľmi nevracia. Iste, hrajú sa na koncertoch, ale to, ako sú zaranžované, ako to celé znie, do toho sa už veľmi nešprtá. Teraz bol vhodný čas si to pripomenúť. Objavili sme tiež množstvo archívnych materiálov. Aj booklet tvorí plno nezverejnených fotografií. Na titulnej stránke je snímka z našich vôbec prvých fotení.

Do popredia tam vystupuje najmä biela hviezda na vašom tričku.
Rasťo Kopina: S bratom sme v tom čase boli v Anglicku, kde som si ho kúpil v jednom army shope. Vtedy som ešte netušil, že vôbec nejaká kapela vznikne a že hviezda bude jej prvým symbolom. Bola na booklete, v prvom klipe a prostredníctvom nej nás identifikovali aj prví fanúšikovia.

Dvadsať rokov je naozaj dlhý čas. Kapela počas neho zažila dobré, ale aj horšie obdobia. Cítite sa dnes ustálení?
Rasťo Kopina: Mali sme priam raketový úvod. Asi rok na to, ako sme vznikli, sme podpísali prvú zmluvu a chystali debutový album. V podstate sme ešte ani poriadne nezačali hrať a už nás objavili rádiá. Potom, samozrejme, nastalo obdobie, ktoré možno fanúšikovia vnímali ako útlm. Ale pri kapelách, ktoré spolu vydržia dlho, je to celkom prirodzený proces. Pri albume Pozemskí astronauti sa to celé naštartovalo odznova. Aj kreativitu máme zapnutú na plné obrátky. Introspekcia síce rekapituluje našu kariéru, no sú tam aj nové skladby. A na ďalších pracujeme. Rysuje sa už aj náčrt nového albumu.

Peter Gufrovič: Reinkarnácia s Pozemskými astronautmi mi pripomína začiatky kapely. Tú chuť, elán, energiu – jednoducho pocit, že chceme niečo dokázať a ideme za tým. Obrovský rozdiel je však v tom, že teraz máme podstatne viac skúseností, hlavne čo sa týka šoubiznisu. Vieme sa vyvarovať chýb, ktorým sme sa, povedzme v roku 2000 či 2001, vyhnúť nedokázali.

Aké to boli chyby?
Peter Gufrovič: Naivita. Čo sa týka šoubiznisu, naivita je veľká chyba.

Rasťo Kopina: Aj počas obdobia „útlmu“ nás však výrazne podržali fanúšikovia. Práve oni nás motivovali k tomu, že sa nám napokon podarilo natočiť fakt úspešný album, ktorý rezonuje. Vďaka nemu nás objavujú aj tínedžeri, čo sa mi zdá fascinujúce.

Peter Gufrovič: Ja osobne pociťujem pozitívny tlak fanúšikov od roku 2012, keď sme v Štátnom divadle Košice koncertom oslávili naše 15. výročie. Odvtedy nám v dobrom slova zmysle nedali pokoj.

Rasťo Kopina: Jednoducho chcú nové pesničky, chcú vidieť, kam sa kapela posunie. Čo sa týka radového albumu, mali sme sedemročnú prestávku. To je dosť veľký luxus a my si to uvedomujeme. Našťastie nám odpustili a my sme im zase vyhoveli na výberovke. Zaradili sme tam napríklad pesničku Organizmy, ktorú sme nahrali nanovo. V pôvodnej verzii už pre nás nebola až tak zaujímavá. Začali sme ju hrávať na koncertoch a prirodzene tak vznikol od ľudí tlak, že by ju chceli mať aj na albume.

Podiel na zvuku nielen výberovky Introspekcia, ale aj albumu Pozemskí astronauti má nositeľ Grammy Vlado Meller. Ten už stihol spolupracovať so zvučnými menami ako Kanye West, Frank Ocean, Red Hot Chili Peppers či Metallica. Ako vnímate jeho vklad?
Rasťo Kopina: Jeho dlhoročné skúsenosti a ucho sú jednoducho nenahraditeľné. Vedeli sme, že v rámci zvuku máme nejaké rezervy. Ale to sa netýka len nás. Poslali sme mu naše nahrávky a on bol taký ústretový, že sme kvôli tomu nemuseli vybavovať žiaden špeciálny úver. Nakoniec sme boli s výsledkom spokojní do takej miery, že sme ho chceli osloviť aj pri ďalšom albume. Tentoraz ide o priamu konfrontáciu. Staršie piesne s upraveným zvukom si môžu ľudia porovnať s ich verziou na radovom albume. Napríklad skladba Steny bola silná, teraz to však cítiť ešte viac. Sú to nuansy, ktoré poslucháč možno vníma len podprahovo, no my vieme, že to skladbe môže výrazne pomôcť.

Peter Gufrovič: Vlado Meller je nielen veľký „pán zvuku“, ale je to hlavne Slovák. Rozumie rodnej reči. To je veľmi dôležitý aspekt. Keby to mixoval Američan alebo Angličan, mohlo by sa stať, že by napríklad spev zasadil nižšie a nebolo by mu rozumieť. V tom spočíva výhoda našej spolupráce. Niektorým interpretom, ktorí si dávali robiť mastering zvuku kade-tade po Anglicku, sa už viackrát stalo, že s výsledkom neboli vôbec spokojní. Teraz to trošku zveličím, ale keď slovenský rockový album mixuje Jamajčan žijúci v Londýne, nemôže to znieť dobre.

Rasťo Kopina: Zoberte si napríklad film. Môže byť výborne natočený, ale ak tam nie je vhodne zvolené farebné tónovanie, ktoré celkovej atmosfére dopomôže, vyznie ako nejaká lacná inscenácia.

Kapelu Nocadeň spočiatku definoval výrazný gitarový zvuk, neskôr prišiel posun k elektronike. Akým smerom sa plánujete vydať do budúcna?
Rasťo Kopina: Elektronika sa na nás nepriamo nalepila. V istom momente sa nám podarilo preniknúť do komunity synthpopových fanúšikov alias „depešákov“. Možno nás sčasti vnímajú ako pokračovateľov tradície skupiny Oceán. S elektronickým zvukom sme koketovali už na druhom albume, tentoraz sa možno ešte viac uvoľníme. Hudba však bude stále vznikať na gitarách. Myslím, že v konečnom dôsledku nie je dôležitý zvuk, ale piesne a melódia. Rovnako my ako celok. Jeden bez druhého by sme nevedeli fungovať v žiadnej inej formácii. Buď budeme Nocadeň, alebo nebudeme vôbec. S bratom sme na začiatku ani netušili, či sa nám vôbec podarí dať dokopy kapelu. Pochádzame z Košíc, a tam je hudobný vkus predsa len nastavený trochu inak. A stále je.

V čom je to iné?
Rasťo Kopina: Je to funky mesto. Funky tam bude vždy dominovať.

Takže ak do Košíc príde Katarina Korcek, bude vypredávať koncerty?
Rasťo Kopina: Ide skôr o kapely ako Shakatak, 80. roky. Ak mal niekto motiváciu hrať, vždy to bolo skôr funky, potom možno nejaké odnože metalu, keďže ide o oceľové mesto. My sme však snívali o celkom inej estetike a nájsť podobne zmýšľajúcich ľudí bol problém.

Čo sa týka vašej estetiky, stotožňujete sa s prívlastkami ako temní romantici či majstri popovej melanchólie?
Rasťo Kopina: Vôbec ma to neurazí. Teší ma to. Stále sa však považujeme za poslov rokenrolu. Chápem, že to na niekoho môže na nahrávke pôsobiť uhladene, treba si však pozrieť aj našu živú šou. Čo sa týka tých prívlastkov a estetiky, áno, vizuálom tam niekde smerujeme. V našich textoch prevláda lyrika a možno to znie príliš romanticky, no ja sa skôr prikláňam k trpkému romantizmu premiešanému s filozofiou a všeličím možným.

Keď sme pri prívlastkoch a nálepkách, stále sa pohybujete v rozmedzí alternatívnej a popovej kapely?
Rasťo Kopina: Tento boj sa nikdy neskončil. Jedna strana nás vníma ako komerčnú kapelu, ďalšia ako alternatívu. Krásnou ukážkou, ako by to mohlo vyzerať, bol rok 2001, keď sme vydali album v Poľsku. Boli sme pre nich nepočmáraný list papiera a zrazu bolo jasné, kto sme, čo sme. Na Slovensku sa tieto veci riešia zbytočne prehnane. Pop nie je urážka. Urobiť dobrý pop je celkom slušný dar. Hudba je buď dobrá, alebo nie. Tá pozlátka alebo hry v zmysle, kam sa dramaturgicky hodíte a kam nie, sú podľa mňa hlúposť.

Niektoré single ste tiež dokonca kedysi odpremiérovali v Rádiu_FM, teraz je to zase Expres…
Rasťo Kopina: Áno, je to celkom úsmevné. Dokonca sme sa svojho času objavili aj v nomináciách na Radio_Head Awards. Jedného dňa sme však boli celkom inde. Zažili sme aj Aurelov, aj to, že nás hrajú veľké komerčné rádiá. Miešalo sa to, no podľa mňa je to celkom normálne.

Peter Gufrovič: V našej hudbe nevyužívame žiadne extrémne žánre. Nie je to prílišná alternatíva, ale ani príliš sladký pop. Pre nás bude vždy zásadná melódia. Či už je obalená do gitary alebo syntetizátora. Melódia by aj naďalej mala zostať naším poznávacím znamením.

V Bratislave bude onedlho hrať skupina Placebo, ktorá kedysi patrila k vašim obľúbencom. Chystáte sa na koncert?
Rasťo Kopina: Musím sa pochváliť, že sme Placebo zažili vo vrcholnej forme, keď ešte na bubnoch hral Steve (Steve Hewitt, pozn. red.). Potom ten vzťah postupne ochladol. Ovplyvnilo nás naozaj veľa kapiel, no nikdy sme sa nebránili ani popu. Je však pravda, že keď som si kupoval album 1989 od Taylor Swift, poprosil som chalana v CD predajni, aby mi ho dal v nejakom čiernom igelitovom vrecku. Pociťoval som vnútorný rozpor, že si ho vôbec kupujem. Ale ten album je naozaj kvalitný. Keď piesne hrá s gitarou a sú celkom obnažené, človek zistí, že sú naozaj pekné. Podobne ako Miley Cyrus. Veľmi sa mi páči jej projekt s kapelou The Flaming Lips, ktorý vyšiel len na SoundCloude. A to je práve tá otvorená myseľ. Nezamýšľali sa nad tým, že si pokazia imidž. My to vnímame rovnako. Spolupracujeme s ľuďmi z kapely Billy Barman, The Ills, na druhej strane tiež nemáme problém naspievať pesničku s Linou Mayer. Hosťoval som tiež na albume Panáčika a to je totálny experiment. Je to chalan, ktorý vyrastal na našej hudbe a pamätám si ho ešte z našich prvých koncertov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #výberovka #Nocadeň #Rasťo Kopina #Peter Gufrovič #Introspekcia