Istá dávka kontroverzie sa so skupinou Placebo spájala už od jej začiatkov a vonkoncom nesúvisela len s androgýnnym zjavom jej speváka a skladateľa. Sú to najmä texty oslavujúce sexualitu či omamné účinky drog, ktoré boli tŕňom v oku konzervatívnej britskej verejnosti. V o čosi umiernenejšej podobe sa v nedeľu kapela na Slovensko vrátila v rámci osláv 20. narodenín. Svojím koncertom v bratislavskej Aegon aréne NTC publiku dokázala, že prvoplánová snaha šokovať za jej úspechom nikdy nestála a po celý čas len odkláňala pozornosť od podstatnejšieho faktu. Placebo je kvalita, ktorá pretrvá.
Napriek úprimnej radosti z návratu svojich obľúbencov tu predsa len bola jedna vec, ktorá ešte pred koncertom na tvárach fanúšikov spôsobovala jemnú vrásku. Týkala sa najmä zvuku v Aegon aréne, ktorý má už notoricky zlú povesť. Mierne na to doplatila aj slovenská predkapela Adalbert. Štvorica mladíkov odetá v čiernom by mohla len ťažko poprieť svoje hudobné inšpirácie, ku ktorým patrí aj Placebo. Adalbert sa však týmto vplyvom ani netaja a ich masívne gitarové privítanie sa stretlo s priaznivým ohlasom.
Foto: Monika Kudelová
Keď po prestávke začal k ľuďom doliehať ostrý prenikavý hlas Briana Molka, všetci spozorneli a upreli svoj zrak na pódium. Namiesto živej zostavy Placebo ich tam však čakali jej členovia zakonzervovaní v roku 1998. Išlo o promo video k piesni Every You, Every Me, ktoré minulý rok zverejnili v rámci špeciálnej narodeninovej kompilácie. Dve dekády skupiny Placebo ešte pripomenula krátka dokrútka, po ktorej sa už začalo pôsobivé gitarovo-svetelné odpočítavanie.
Intenzita rytmického zvuku a piskotu obecenstva sa zvyšovala úmerne s tým, ako sa scéna zapĺňala sprievodnými hudobníkmi, no vrcholila pri dvoch menách – Stefanovi Olsdalovi, ktorý sa za potlesk odmenil zvodným zavlnením, a Molkovi, ktorý na seba nechal čakať najdlhšie. Len čo sa postavil pred mikrofón a zahral prvý gitarový tón skladby Pure Morning, úvodné obavy o kvalitu zvuku vystriedala príjemná úľava.
„Vitajte na našej narodeninovej párty. Je to skoro 10 rokov, čo sme tu boli naposledy. Je veľmi fajn byť späť a zdieľať s vami tento moment,“ vítal Molko divákov. Aj keď jeho tvár už nezdobilo toľko mejkapu ako kedysi, stále hrala tisícimi farbami svetiel z reflektorov. Placebo vycibrili vizuálnu stránku koncertu do najmenšieho detailu, čo len podčiarklo ich skvelý koncertný prejav a nesmrteľnosť hitov ako Special Needs, Special K, Slave to the Wage či The Bitter End, ktoré Placebo doplnili mladším repertoárom. Aj keď pri novších piesňach publikum hlasno nespievalo, druhorado určite nepôsobili. Do spoločnosti ich slávnejších predchodcov hravo zapadli najmä vďaka ich „živým“ verziám, ktoré koncert zomkli do kompaktného celku.
Pod Molkovým a Olsdalovým vedením každá zo skladieb gradovala do veľkého finále. Obaja si pri nich dávali načas, svoje gitary často „zvŕtali“ aj vo vzduchu a ešte pred ich definitívnym koncom nechali publikum, aby sa plne hlasovo realizovalo. Molko si pár takýchto momentov uzurpoval aj pre seba a pri vlnách energického aplauzu, ktoré zasahovali pódium, sa neubránil úsmevom.
Mal na to právo. Nemožno ho obviniť, že by sa o rovnakú, opačným smerom prúdiacu dávku energie nepostaral aj on sám. Ak sa práve nepreháňal s gitarou po scéne, jeho prejav dopĺňala výrazná gestikulácia. Niektorí umelci zvyknú počas koncertov zísť dolu k fanúšikom. Molkovi stačilo zdvihnúť ruku, ku ktorej sa razom pridávali aj ďalšie, a pomyselne sa tak spojil s každým fanúšikom aj na diaľku.
Placebo držali publikum stále v strehu a nebolo to inak ani po odohraní štandardnej časti koncertu. Ľudia na nich museli vyvolávať hodnú chvíľku, no o to pri prídavku v konečnom dôsledku ide. Ľudia by ho nemali brať ako samozrejmosť, mali by si ho zaslúžiť. Molko aj Olsdal sa však nakoniec objavili a vernému obecenstvu potlesk vrátili. Návrat sa dokonca konal dvakrát. Bratislavský koncert ukončila cover verzia skladby Kate Bush Running Up That Hill.
Narodeninové koncerty sa zvyčajne neobídu bez istej dávky pátosu, ktorý často maskuje slabšie miesta v histórii kapely. Aj keby sa dalo polemizovať o tom, akým smerom sa Placebo uberajú od odchodu bubeníka Stevea Hewitta, pátos ako záchranné koleso rozhodne nepotrebujú. Skvelým koncertným štandardom, aký si za tie roky udržujú, neotriasli ani personálne zmeny či kontroverzie. Dnes ľudí šokujú len jedinou vecou – stálou garanciou uveriteľného hudobného zážitku.
