Thurston Moore: Z rockových kapiel sa stávajú značky

Na sociálnej sieti ste raz napísali, že sa s novým albumom snažíte vyháňať diabla z Donalda Trumpa. Asi to nemôžeme brať doslova.

Exorcizmus nie je tak celkom zámerom tejto nahrávky. Každý prehliadal, ako Trump postupne prichádzal k moci. To, čo sa v Amerike stalo minulý rok v novembri, som nečakal ani ja. Bol to pre mňa veľký šok a som preto rád, že tento album nevyšiel už minulý rok. Dosť ma to vzalo, skľučoval ma pocit z predstavy, kam sa Amerika a svet rútia. Potom som si však uvedomil, že chcem na albume pozitívne pocity, chcem tam zachytiť jar, nový život, krásu a energiu, nie agresiu. Rock n Roll Consciousness je gestom pre ľudí, ktorí sa teraz možno cítia odsunutí v opozícii.

Namiesto hnevu ste teda chceli do ich života priniesť krásny slnečný deň.

Rozhodne.

Myslím, že album Rock n Roll Consciousness sa neviaže na žiadne obdobie, je skôr univerzálny a rovnakú výpovednú hodnotu ako dnes by mal napríklad aj pred desiatimi rokmi. Tvrdíte, že toto ste vy, toto je hudba, ktorú chcete robiť aj naďalej. Je teda tento album výsledkom formovania vášho „rokenrolového povedomia“?

Mnoho z mojich predchádzajúcich albumov reflektuje krátkodobé pocity, moje súkromné drámy. No čoskoro budem mať už 59 rokov… Príliš som o tom nepremýšľal, chcem som byť jednoducho pravdivý a uveriteľný. Mojím úmyslom bolo pristúpiť k rokenrolu s úctou, akú si zaslúži, nepremýšľať len o peniazoch alebo o tom, ako sa stať populárnym. Nepredávať sám seba ako produkt. Z mnohých kapiel sa dnes stali skôr značky. Rozumiem ich dôvodom, ale nemám ambície stať sa toho súčasťou. Premýšľam o hudbe skôr ako o niečom univerzálnom, večnom, niečom, čo má dušu. Chcem ňou ľudí povzbudiť, no tiež by to nemal byť „aleluja“ štýl.

Je ťažké zachovať si svoju tvár a odolávať tlaku komerčnej sféry – mainstreamu? Predsa len na hudobnej scéne pôsobíte už viac ako 35 rokov.

Pred štyrmi rokmi som nahral album Chelsea Light Moving a nenapísal som tam svoje meno. Volala sa tak aj skupina, v ktorej som vtedy hral. Bol som presvedčený, že „Thurston Moore“ už nikdy na titulnú stranu bookletu písať nebudem, prečo by som aj mal? Páči sa mi celá tá myšlienka okolo názvov skupín – hudobníci sú spojení v jednom celku, tvoria kolektív. Neskôr som však zistil, že ak sa chcem dostať k nejakej práci, ide to ľahšie, ak svoje meno použijem. Premýšľal som však o tom, že by som k nemu pridal názov nejakého sci-fi románu. Napríklad mojej obľúbenej knihy Galactic Pot-Healer od Philipa K. Dicka. Mám ju veľmi rád, hovorí o bytosti, ktorá využíva svoju silu na komunikáciu s ľudstvom, prírodou… Je to celkom dobrý nápad. Možno raz svoju skupinu naozaj nazvem Thurston Moore and The Galactic Pot-Healer. Svoje meno si zatiaľ ponechám. Teraz je to však Thurston Moore Group, teda ja, Steve Shelley, Debbie Googe a James Sedwards.

Do politiky sme už trochu načreli. Vaša hudba je síce univerzálna, samotní muzikanti by však podľa vás mali svoju popularitu využívať aj na to, aby sa vyjadrovali k aktuálnym spoločenským témam.

Určite. No hlavne by to mali robiť všetci, nielen hudobníci. Každý by sa mal zapájať sám za seba, meniť spoločnosť k lepšiemu.

Rozdiel je v tom, že vy máte veľký vplyv na množstvo fanúšikov.

Je to privilégium hudobníkov, ktorí sú na očiach verejnosti. No je to tiež veľká zodpovednosť. V nejakom momente sa treba vedieť postaviť aj proti vládnucej moci. Proti niečomu, čo sa snaží vytvárať systémovú kontrolu. Všetko je to iba o peniazoch. Veľa mojich známych je zameraných skôr ľavicovo, vítajú napríklad idey koexistencie a empatie voči obyvateľom krajín, kde zúri vojna. Nejde o moc. Ani kandidát na amerického prezidenta Bernie Sanders o nej nerozprával. Poukazoval skôr na veľkú nerovnosť medzi sociálnymi vrstvami. Bol presným opakom Trumpa.
Čo sa týka hudby, aj tu existujú silne pravicové frakcie, napríklad v metale či hip hope. No aj keď sú stále v minorite, nemali by sme zabudnúť na svoj hlas, stále sa zhromažďovať na uliciach. Robí to síce hluk, no je to pozitívny a účinný hluk. A ak zmizne, skončili sme.

V súčasnosti bývate v Londýne, kam ste sa v roku 2013 presťahovali z New Yorku. Ako by ste porovnali život v týchto mestách?

Do New Yorku som sa presťahoval ešte koncom 70. rokov. Mesto bolo vtedy naozaj zbedačené, chýbali mu peniaze. Dalo sa tam veľmi lacno bývať a mnohí umelci tam prežívali celkom bez peňazí. Do Londýna som prišiel kvôli mojej priateľke. Svojím spôsobom to bola zaujímavá životná zmena. Londýn bol od začiatku veľmi prívetivé mesto. Stále má množstvo kvalít, ktoré mal koncom 70. rokov aj New York. Nájdete tam krásu, na druhej strane aj špinu a divokosť. No iný je najmä svojou rozlohou, je to obrovské mesto. New York je síce zaľudnený, no menší. Všetci sa poznajú, stretávajú sa na uliciach, pretože tam skoro nikto nemá auto. No aj napriek tomu, že teraz žijem v Anglicku, za Brita som sa nikdy nepovažoval. Stále som americký hudobník, len tam práve nežijem.