Narodili sa približne v rovnakom čase a akoby predvídavo sa ich osudy neskôr splietli dohromady. Rozhlas na Slovensku oslávil minulý rok 90 rokov a rovnakého jubilea sa len niekoľko mesiacov po ňom dožil aj jeho redaktor, etnomuzikológ, zbormajster, no hlavne folklorista telom aj dušou Ondrej Demo. Najmä vďaka jeho systematickej snahe nielen zmapovať, ale aj uchovať bohatstvo autentického folklóru z celého Slovenska sa dnes rozhlas môže popýšiť unikátnym fondom, aký v Európe nemá obdobu.
Vrúcny vzťah k folklóru sa u vás formoval už v rodnom Branove, kde tradície vo veľkej miere prežívajú dodnes. Podľa vás má na tom zásluhu aj fakt, že dedina bola dlhé roky odrezaná od sveta – nemala hradskú ani elektrinu, nechodil tam autobus. Čo je podľa vás vo všeobecnosti podmienkou na zrod autentickej formy folklóru?
Folklór vždy získaval osobitú hodnotu na miestach, kde sa kultúra vyvíjala svojbytne a vychádzala z tradícií pevne spätých so životom. To som pri svojej práci vyhľadával – rôznorodosť, nie rovnakú šablónu. Zoberte si napríklad Liptov a Nitru. Pokým v horskej oblasti dominuje mladšia, tzv. pastierska kultúra, v okolí Nitry, najstaršieho mesta na Slovensku, sú to zase roľnícke tradície. Tak som vyrastal aj ja. V Branove bolo vtedy ešte panstvo, ktoré tvorilo polovicu obce, druhú polovicu tvorili roľníci ako moji rodičia. Na žatve sme sa zúčastňovali spoločne so súrodencami. Okrem tradícií súvisiacich s prácou boli však veľkým zážitkom sviatky – Vianoce či Veľká noc, ale aj hody či dožinky. Do srdca sa mi natrvalo zapísali predovšetkým tradičné svadby. Pamätám sa dobre na tú prvú, ktorú som ako šesťročný chlapec zažil v starorodičovskom dome. Bol to pre mňa jedinečný zážitok, aký som neskôr zažil len pri Suchoňovej Krútňave v opere Slovenského národného divadla. Nešlo len o pôžitok z umenia, ale aj o inšpiračný zdroj pre moju budúcu hudobno-folklórnu, vedeckú aj umeleckú kariéru. Pre mňa to bola prvá vysoká škola. Branovu som takisto vďačný za základné ľudské princípy súvisiace s morálkou, pracovitosťou aj láskou k človeku. Až teraz môžem skonštatovať, že mi v živote boli pevnými opornými piliermi.
Vaším druhým domovom je rázovitá obec Terchová, kde máte od roku 2005 aj čestné občianstvo. Tradícia tam dodnes nielenže nevymizla, ale dokonca sa ďalej rozvíja. Je pozitívnym príkladom toho, ako dnes folklór môže fungovať?
Terchovú som po prvý raz navštívil v roku 1963 s profesorom Pavlom Tonkovičom, šéfom Redakcie ľudovej hudby v Československom rozhlase Bratislava, kde som pracoval. Bol to pre mňa mimoriadne silný zážitok. Najskôr ma zobral na salaš za bačom Vincentom Patrnčiakom, ktorý nás privítal žinčicou, zapískal nám na píšťalke a celkovo ukázal obraz života na salaši. Ďalej sme išli na Boboty, kde sme stretli starého Chvasteka, terchovskú šaržu – rozprávača, potom do drevenice predníka Baláta. Ten už Tonkoviča poznal, a keď ho uvidel, hovorí: „Paľo, ja už husle do rúk nevezmem. Zobrali mi kravy, zobrali mi kone… Mne sa už nechce ani žiť.“ Združstevnili ho. Navštívili sme aj primáša Vinca Rybára, ktorý prišiel už z fabriky v Martine v baretke a montérkach. Bol však ešte stále pozitívne naladený, zobral husle a zahral nám. A ďalších spevákov a muzikantov sme večer nahrávali v kultúrnom dome. Tonkovič, ktorý už Terchovú predtým poznal, mi potom povedal: „Ondrej, stráca sa to, už to končí.“ Ľudia odtiaľ odchádzali do sveta, najviac do Ostravy. Na druhej strane však začali festivaly a Jánošíkove dni sa dokázali prepracovať na medzinárodnú úroveň. V Terchovej tradície v súčasnosti uchovávajú moderným spôsobom a pre mnohých sú turistickým lákadlom v zime aj v lete. Folklór to značne podporilo. Dnes tam nájdete detskú muziku, ale aj tzv. Nebesnú muziku, teda školených hudobníkov, je tam tiež skupina Arzén, čo je už world music, no stále existuje aj tradičná hudba, ako boli napríklad Muchovci a ich následníci Ťažká muzika.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
V Redakcii ľudovej hudby ste patrili k najaktívnejším pracovníkom v teréne. Ste tiež autorom relácie Klenotnica ľudovej hudby, ktorá mapovala autentický folklór z rôznych kútov Slovenka. Čo vás hnalo vpred? Uvedomovali si ľudia, ktorých ste nahrávali, aké bohatstvo vôbec ukrývajú?
Ani ja sám som si najskôr neuvedomoval hodnoty, aké sme mali v Branove. Pokladal som to za samozrejmosť. Tak to bolo všade. Ľudia boli prekvapení, že sme od nich žiadali práve archaické typy piesní. Pre rozhlas boli najhodnotnejšie. V tých piesňach boli po stáročia zapísané životné osudy, tradície, ale aj krása melódie a slova. Aj preto sa relácia volala Klenotnica ľudovej hudby. Inšpiroval ma najmä Eugen Suchoň, ktorý si ako skladateľ ľudovú hudbu veľmi vážil a jej prvky často využíval vo svojej hudobnej reči. Zvykol vravievať, že každá vykryštalizovaná ľudová pieseň je ako drahokam, ako klenot, a to ma oslovilo. V prvej polovici 20. storočia to boli aj ďalší veľkí európski skladatelia ako Karol Szymanowski v Poľsku, Béla Bartók a Zoltán Kodály v Maďarsku, u nás Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, Bedřich Smetana, Antonín Dvořák v Čechách a na Morave, ktorí vedeli doceniť národnú kultúru. A svojou tvorbou sa jej zároveň odvďačili. Tým sme sa riadili aj my. Nahrávky sme nielen odvysielali, ale aj uložili do archívu. Vtedy nebol dostatok pásov, niečo sme preto museli aj zmazať, naozaj hodnotné materiály sme však spracúvali osobitne. Dodnes sú zachované v Dokumentárnom fonde Slovenského rozhlasu. Ide o vzácny fond, ktorým sa môže pochváliť máloktorá európska rozhlasová stanica. Na iných rozhlasových staniciach sa to totiž takto nerobilo.
Práci v teréne nakoniec podľahol aj umelecký multitalent Karol Plicka. Podľa neho boli najlepšími informátorkami ženy.
Ženské jazyky sú živšie, rady porozprávajú všeličo zo života. Mňa najviac upútali ženy z Púchovskej doliny. Ich krásne spevy so žatevnou tematikou som počul prvýkrát na festivale v Strážnici. Ale pri ich nahrávkach mi prezradili, že ony ešte po prvej svetovej vojne žali kosákmi, nie kosami. Muži vtedy pomáhali len pri brúsení kosákov. Tonkovič mi potom povedal, že takisto to bolo u nich v Podkoniciach. Aj Karol Plicka v dokumente Zem spieva zachytáva čičmianske ženy, ako žnú kosákmi a popritom si spievajú baladu. Išlo o vyjadrenie bôľu a únavy. Púchovská dolina ma inšpirovala k vydaniu zbierky žatevných piesní. Editorská práca sa stala pre mňa rovnako kľúčová ako získavanie a spracúvanie materiálov. K tým piesňam sa v dokumentoch vraciam stále. Či už to boli žatevné, lúčne spevy, alebo trávnice, všetky zneli nádherne aj vďaka akustike, ktorú v tom prostredí mali.
Ako prostredie vplývalo na znenie piesní?
Keď začali spievať napríklad Šumiačania, v prírode pod Kráľovou hoľou mali trojnásobnú ozvenu. Takisto keď pre dievky rúbali máje. Prostredie im k spevu veľmi pomáhalo, lepšie sa počuli aj pri „zvolávačkách“ či pastierskych dialógoch. Kultúrne domy vtedy neboli, od rána do večera sa spievalo pri pasení husí, kráv, kôz, oviec, pri hrabačkách či žatve, aj na ceste do poľa alebo z poľa.
Na festivale Východná tento rok uviedli spevácko-rozprávačský program V krčme. Cieľom bolo ponúknuť obraz dedinskej krčmy prvej polovice 20. storočia. Tam boli muži zrejme už o čosi zhovorčivejší a spevavejší…
Ľudia sa schádzali na dvoch miestach, v kostole a v krčme. V Branove dodnes dodržiavajú tradíciu, že keď má niekto meniny, zaplatí pre kamarátov pálenku a potom si spoločne zaspievajú. Mládenci sa v krčme schádzali najmä v sobotu večer. Vždy sa našiel dôvod, prečo si vypiť. Spievali jednak v krčme, ale aj potom, keď šli po dedine. Podľa hlasov ich vedeli dievky rozpoznať. Ešte aj ja som to zažil. Muži mali takisto svoju kultúru. Ich piesne – späté najmä s vojenčinou či regrútmi – žili vlastným životom. Nebol síce taký bohatý ako ten ženský, ale mal osobitú hodnotu napríklad na Zemplíne, Horehroní, Kysuciach, Orave, Záhorí alebo u Goralov. Niekde prevažoval jednohlasný spev, v horských kultúrach zase viachlasný. Ten som sa snažil zachytiť aj ja, pretože to bola rarita. Išlo často aj o heterofónne postupy, kde sa jednotlivé hlasy vzájomne prepletali. Keď sme objavili Jána Ambróza, nevedel spievať sólovo, len v skupine. Robilo mu to veľký problém, bol zvyknutý na viachlasný spev. Táto harmonická štruktúra je na Slovensku veľmi vzácna, predovšetkým pri spevoch mužov.
Spomenuli ste Jána Ambróza. Pamätáte sa, kde ste ho objavili?
Prvýkrát som ho počul na festivale Východná, kde spieval so súborom Partizán. Neskôr som o ňom povedal Svetozárovi Stračinovi, a keď s Partizánom vystupovali v Bratislave, pozvali sme ho potom na nahrávanie. Ja som si pre neho pripravil piesne pre koncert Orchestra ľudových nástrojov (OĽUN), Stračina ho pozval do experimentálneho štúdia a tam jeho piesne nahral do medzinárodnej súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava (ďalej len Prix Bratislava). Vďaka tejto skúsenosti sa neskôr stal sólovým spevákom.
Foto: archív Ondreja Dema
Ako vám pri folklórnej hudbe pomáhalo experimentálne štúdio?
Často sme ho využívali práve pri materiáloch do Prix Bratislava. Tie patrili medzi najúspešnejšie nahrávky folklórnej hudby, ktoré tam vznikli. Nemalo slúžiť len na výrobu dramatických, ale aj hudobných diel. Vybavenie umožňovalo využiť viacstopové magnetofónové nahrávanie a následnú montáž zvuku. Štúdio založil Peter Kolman, ktorý si mnoho poznatkov prinášal z Viedne. Spomínam si, ako nám urobil prvú prednášku. Udrel na gong a následne ukázal, koľko rôznych zvukov do hĺbok aj výšok sa z toho dá vyrobiť. Zvuky sa tam však dali vyrobiť aj umelo, na syntetizátoroch. Mohli sa napodobniť zvuky hudobných nástrojov alebo aj zvuk idúceho vlaku a rôzne iné zvuky z prírody. My sme napríklad ako podklad nahrali orchester v koncertnom štúdiu a sólistov na fujary či píšťalky osobitne v malom experimentálnom štúdiu. Využívali ho mnohí autori. Okrem Stračinu aj Ilja Zeljenka, Tadeáš Salva, Ivan Hrušovský aj iní, no práve Stračina bol v tomto ozajstný majster. Jeho Reč pastierska vznikla tak, že do toho malého štúdia dostal dlhú drevenú pastiersku trombitu, s Jozefom Peškom nahral na nej rad motívov a signálov a potom z nich Sveťo poskladal skladbu. Aj v rámci súťaže Prix Bratislava išlo najmä o to, aby vznikali kvalitné technické nahrávky. Rozhlas na tom budoval svoju históriu. Kvalitná zvuková nahrávka bola kľúčová.
Autentická ľudová pieseň je pre vás klenotom. V 50. rokoch však bola situácia trochu iná. Do akej miery podľa vás socializmus zasiahol do folklóru?
Móda vždy prichádza zvonku a vtedy prichádzala zo Sovietskeho zväzu. Súbory, to bolo čosi celkom nové. Vznikli napríklad aj SĽUK či Lúčnica. Čoraz viac sa začali objavovať aj na dedinách a tradičný folklór sa snažili pretaviť do novej podoby. Aj vo Východnej sa zrazu prezentovala skôr súborová tvorba, samozrejme, už aj s ideou socializácie. Zašlo to až tak ďaleko, že Vladimír Mináč v roku 1958 uverejnil v Literárnych novinách článok s názvom Tíha folklóru. Okrem iného v ňom poukázal na to, ako sa autentický folklór potláča na úrok ideológie nového režimu. Otvorene písal o lacnote aj gýči, o tom, že hodnoty ustupujú súborovému predvádzaniu sa.
V roku 1962 UNESCO organizovalo vo vtedajšom Gottwaldove Medzinárodný kongres folklórnej hudby. Stretli sa tam účastníci zo všetkých svetadielov, za rozhlas v Bratislave sme tam boli ja a Pavol Tonkovič. Absolvovali sme aj exkurziu na MFF v Strážnici, kde v tom čase už takisto dominovali súbory. Vystúpila tam však aj staručká babička zo Strážnice a zaspievala baladu za sprievodu nežného zvuku huslí primáša Slávka Volavého. Zožala taký potlesk, že musela spievať znova. Po návrate do Gottwaldova rozvinul maďarský folklorista a skladateľ Zoltán Kodály debatu na tému Strážnice. A vtedy povedal: „Všeličo sme videli, ale to je už folklór z druhej ruky.“ Myslel tým folklór, ktorý už niekto niekoho naučil. To, čo zaspievala tá babička, to bola nielen krása spevu, ale aj pravda. Skrz baladu vyspievala celý svoj život. „To hľadajte, čo sa zo života stráca,“ pripomenul. Mňa to oslovilo.
Aké sú úskalia dnešného folklóru? Patrí do nich aj komercia?
Áno. Napríklad fašiangovú pieseň ste kedysi mohli počuť iba počas fašiangov, kde sa fašiangy oslavovali, svadobnú pieseň iba na svadbe, koledy len počas Vianoc. Cez pôst sa nesmelo spievať ani tancovať. Tradícia bola pevne spätá so životom, dnes môžete koledy počuť už v novembri aj skôr. Nahratú pieseň na zvukový nosič môže použiť ktokoľvek a kedykoľvek bez ohľadu na jej pôvodnú funkciu. No funkcia piesne bola vždy veľmi dôležitá. Každá pieseň mala svoje opodstatnenie vzniku a poslanie. Najmä v prostredí, kde vznikla a kde sa šírila. Vydal som aj zborník, kde jednotlivé funkcie piesní popisujem. Napríklad uspávanky, to je samostatná kategória. Spievali sa doma nad kolískou, intimita medzi matkou a dieťaťom bola najužšia, typickým znakom je aj nežná lyrika. Martin Benka mal množstvo obrazov matky, ktorá na poli v trojnožke kolíše svoje dieťa. Pod tým napísané: Matka, najkrajšia si vo chvíli, keď spievaš dieťaťu. Sú to piesne s jednoduchou melódiou, čo sa týka štruktúry, patria k najstarším vrstvám ľudových piesní.
Foto: archív Ondreja Dema
Určite poznáte reláciu Zem spieva. Zo strany RTVS išlo o risk, ktorý im nakoniec prilákal množstvo divákov. Ako ste ju vnímali vy ako etnomuzikológ a folklorista?
Sám som bol veľmi zvedavý. Z prvej časti som bol trošku nešťastný, bolo tam viac predvádzania sa hercov ako folklóru. No na druhej strane som si uvedomil, že ide o sobotu večer, hlavný vysielací čas, a keď folklór dostal takýto priestor, niečo to signalizuje. Oceňujem, že televízia venovala tradičnej kultúre takúto pozornosť a odkryla pestrú paletu podôb, v akých dnes folklór žije na Slovensku. Prinieslo to ohromné oživenie, prebudenie záujmu o folklór, mnohých to povzbudilo. No nenazval by som to súťažou, ale skôr prehliadkou. Súťaž by mala mať svoje vlastné kritériá buď pre spev, tanec, či inštrumentálne stvárnenie. To mi chýbalo.
Jedným z porotcov šou Zem spieva bol aj Samo Smetana, ktorý je vaším pokračovateľom. Ako dnes vyzerá Klenotnica ľudovej hudby?
Celá Redakcia ľudovej hudby sa už, žiaľ, vytratila z rozhlasu. Nahrávanie v teréne je už iba zriedkavosťou, využívajú sa naše staršie materiály alebo súčasné CD nosiče rôznych folklórnych skupín a súborov. Ale v Rádiu Regina Košice pokračuje napríklad Milan Rendoš, ktorý stále chodí do terénu, aj keď prakticky nahráva už len folklórne skupiny. V Rádiu Regina Banská Bystrica ju má na starosti Miriam Kubandová a v Rádiu Regina Bratislava sa jej venuje Samo Smetana. Ja som mal svojho času veľkú výhodu v tom, že som mal k dispozícii zázemie celého Slovenska. Príprava vyzerala tak, že som asi mesiac dopredu dohodol a vybral program, čo budeme nahrávať. V teréne sme nahrali reportážne rozhovory, ale scény s hudbou, napríklad svadby, sme nahrávali v štúdiu, či už v Košiciach, Banskej Bystrici, alebo Bratislave.
Celú svadbu ste zinscenovali v štúdiu ešte raz?
Pamätám si, ako sme nahrávali hrochotskú svadbu. Keď sme potom odvysielali záznam, ozvala sa mi jedna poslucháčka, ktorá by vraj rada so mnou na takéto nahrávanie šla. Nechápala len jedno, ako mohla byť tá svadba taká krátka, keď trvala len hodinu. V skutočnosti sme v nahrávacom štúdiu strávili celé sobotné popoludnie až do polnoci, o strihaní ani nehovorím. Účinkujúcich sme vtedy poriadne vyšťavili. Napríklad scénu, keď sa nevesta lúčila s matkou, sme ich nechali dookola opakovať, až kým sa nerozplakala nevesta a potom aj matka. Okolo nich svadobníci… Vyzeralo to ako ozajstná svadba. Bol so mnou aj dokumentarista Martin Slivka, ktorý si ich nakrúcal a hovorí: „To je ono, to je ono.“ Svadbu sme sa snažili zachytiť naozaj vo vernej podobe. Keď sme skončili, prišla ku mne mladucha a povedala: „Pán Demo, ja by som radšej rodila, ako toto robila.“
Pochodili ste celú krajinu. Čo najvzácnejšie z folklóru podľa vás na Slovensku máme?
Predovšetkým je to fujara, pretože ju nemajú iné národy. Patrí k pastierskym druhom píšťal, no vyvinula sa na Slovensku v okolí Detvy, na Podpoľaní. Na fujare sa nedá zahrať klasická durová ani molová pesnička, má vlastnú, tzv. mixolydickú tóninu. Detva a jej okolie Pod Poľanou sú, zdá sa, najväčším reprezentačným symbolom Slovenska. Ale určiť iba jednu vec je ťažké, je to podobné ako vybrať z detí to najmilšie. A mne sú všetky milé.
Ondrej Demo
Foto: Pravda, Robert Hüttner
