S odchodom Štefana Nosáľa osirela Lúčnica aj náš folklór

24.07.2017 09:08
Štefan Nosáľ
Štefan Nosáľ na oslavách svojich 90. narodenín v kruhu lúčničiarok. Autor: ,

„Je kumšt urobiť z pôvodného tanca a pôvodnej muziky choreograficko-hudobný tvar tak, aby sa pritom nestratila jeho vôňa a špecifickosť,“ často zdôrazňoval Štefan Nosáľ. Srdce tanečníka, choreografa, pedagóga a dlhoročného umeleckého šéfa Lúčnice sa v sobotu v noci zastavilo. Mal deväťdesiat rokov.

„Lúčnica bol môj život. Čo som vedel a zažil, snažil som sa dať mladým. Teším sa, že bohaté slovenské tradície našli medzi súčasnou mládežou pokračovanie. Aj mojím pričinením, aj pričinením všetkých lúčničiarov,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.

Kam sa hrabe rokenrol, priatelia?!, písal už v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia livornský denník Il Tirreno. Predtým boli noviny plné textov o tom, že Lúčnica prichádza z „červeného“ Československa. Vystúpením súbor neprajníkov umlčal, navyše si podmanil aj divákov a kritikov. A nielen na Apeninskom polostrove, ale na celom svete. Lúčnica ho so svojimi programami precestovala krížom-krážom.

Štefan Nosáľ ako choreograf a tréner
Štefan Nosáľ ako choreograf a tréner Autor: archív Štefana Nosáľa

„Často sa nás v zahraničí pýtajú, čo slovo Lúčnica znamená. Pre mňa bol neraz problém, ako to vysvetliť. Hovoril som, že je to symbol mládeže, ktorá sa baví na lúke posiatej kvetmi,“ vysvetlil na stránkach Magazínu Pravdy.

Chlapče, z teba nikdy nič nebude

„Rástol som v prostredí pod Poľanou. S materinským mliekom som do seba nasával ľudové umenie, takže mi bolo veľmi blízke,“ povedal Štefan Nosáľ. Narodil sa v Hriňovej. Prvýkrát si vraj zatancoval u starého otca, jeho otec hral krásne na píšťalke, spieval aj tancoval. Keď sa ho neskôr pýtal, ako sa voľakedy tancovalo, dozvedel sa: „tancoval, kerý ako vedel“.

Štefan Nosáľ
		(vľavo) ako tanečník vo
		filme...
Štefan Nosáľ (vpravo)
		a Svetozár Stračina
		na...
+8Štefan
		Nosáľ počas skúšky so súborom
		Lúčnica.

Vyrastal na hriňovských lazoch. „Je to kraj síce krásny, ale nebyť múdrosti a odvahy môjho otca, mohol sa celý môj život odohrať iba tu. Život nie síce prázdny, no zodratý tvrdou robotou,“ napísal v autobiografii Môj život Lúčnica. Najväčší frajer bol vtedy zo školákov údajne ten, čo prvý prišiel po zime do školy bosý.

Rodičia sa rozhodli, že pošlú syna na gymnázium. Už cesta na prijímačky do Zvolena bola nevídaným dobrodružstvom. Prvýkrát videl vlak aj viacposchodové budovy. Keď mal písať diktát, museli mu požičať pero, doma totiž mali len ceruzku. Skúšky nespravil, ale druhý pokus dostať sa na gymnázium, tentoraz v Banskej Bystrici, už bol úspešný.

Športoval, zaujímala ho atletika, chodil aj do Sokola, rád súťažil. So spolužiakmi napríklad aj v tom, kto zozbiera cez prázdniny viac ľudových piesní. „Potom ich Milan Križo (neskôr uznávaný profesor fytológie a spevák ľudových piesní – pozn. red.) hral na heligónke, dvaja sme mu museli držať deravé mechy a spievali sme. Využili sme ich aj v našich kabaretných výstupoch,“ zaspomínal si Nosáľ v autobiografii.

Štefan Nosáľ ako tanečník a hráč na fujaru...
Štefan Nosáľ ako tanečník a hráč na fujaru (vpravo) Autor: archív Štefana Nosáľa

Otec z neho chcel mať lekára, matka farára, keď však v roku 1947 zmaturoval, rozhodol sa pre Stavebnú fakultu SVŠT. Druhá svetová vojna už bola minulosťou, no bolo treba stavať. Ako kultúrny referent na internáte v Bratislave mal na starosti organizovanie literárnych krúžkov aj zábavy. Keď dostal voľný lístok, zašiel aj do Slovenského národného divadla. „Keď som tam ako vysokoškolák videl predstavenie Živeny Rok na dedine, v ktorom sa spievalo a tancovalo, povedal som si: Toto chcem robiť,“ priznal Štefan Nosáľ.

Rozhodol sa k folklórnemu súboru pridať. „Učil som sa tance, ktoré robil so skupinou odzemkárov Juraj Kubánka na Trati mládeže. Docvičoval som, on ma videl a potešil slovami: Chlapče, z teba nikdy nič nebude. Povedal som si: A just. Chvalabohu, nemal pravdu,“ spomínal. Cvičil drepovanie a výskoky až tak, že nevládal chodiť po schodoch. Vystúpením však nadchli. A keď sa v roku 1953 utvorilo profesionálne vedenie, stal som sa profesionálnym tanečníkom a choreografom Lúčnice,“ spomínal v rozhovore pre Pravdu.

Jeho Detvianska svadba a Detvianska veselica sa stali hitom, ktorý sa presadil nielen v rozhlase, ale aj krčmách. „Keď sme ju zatancovali v Prahe, riaditeľ Štátneho súboru piesní a tancov mi s úžasom povedal: ,Štefane, to je ohňostroj!' Také boli moje začiatky – tvrdé, ale úspešne som sa s nimi popasoval,“ spomínal.

Fantazíroval, ale vždy vychádzal z pôvodného materiálu

Lúčnica žala úspechy doma, ale aj v zahraničí. „Slovenský tanečný súbor z Bratislave je absolútna prvá trieda. Mladí tanečníci iskria skvelou technikou v ohromujúcom repertoári, ktorý verne zachytáva prekvapivo rozmanité zdroje. Veľkým darom umeleckého vedúceho a choreografa Štefana Nosáľa je schopnosť vytvoriť tance s vysokým umeleckým nábojom, pričom však zachováva ich originalitu,“ napísala nadšená kritička Anna Kisselgoffová v The New York Times po newyorskom vystúpení Lúčnice.

Štefan Nosáľ (prvý zľava) vo filme Rodná zem
Štefan Nosáľ (prvý zľava) vo filme Rodná zem Autor: archív Štefana Nosáľa

Dôkladne poznal ľudový tanec svojho kraja, objavoval však aj v iných regiónoch. Robil výskumy, chodil po dedinách, spoznával ho, zbližoval sa s jeho charakterom. „Umelci tvoria aj z hlavy, ale vždy na základe pôvodných tancov a tradícií,“ zdôrazňoval. Podpísal sa pod stovku choreografií a celovečerných tematických kompozícií, do tajov ľudového tanca zasvätil viac ako dvetisíc mladých, ako choreograf vychoval viacero renomovaných choreografov.

Medzičasom totiž stihol stavebný inžinier vyštudovať aj choreografiu na Vysokej škole múzických umení. Prvú ponuku učiť na VŠMU odmietol s tým, že sa na to ešte necíti. Neskôr sa však nechal prehovoriť, pôsobiť začal ako pedagóg a dve desaťročia viedol katedru tanečnej tvorby. Napísal knihu Choreografia ľudového tanca, ktorá bola podľa Nosáľa jedinou svojho druhu v celej Európe. Pri premiérach často sedával v hľadisku a sledoval reakcie publika. Keď sa diváci začali mrviť, bolo zle, keď vládlo ticho, dobre. „Prídu ľudia a dojatí sa vyznávajú, že veru tak to bolo. Ale nebolo! veď som si to niekedy hodne povymýšľal, ale aj fantazírovať som sa snažil na základe pravdepodobnosti a vychádzajúc z pôvodného materiálu, teda piesní, tanca, odevov, zvyku a v príslušnom duchu a štýle. Keď sa v tom ľudia videli, potešilo ma to,“ spomínal.

„Keď som tam ako vysokoškolák videl...
„Keď som tam ako vysokoškolák videl predstavenie Živeny Rok na dedine, v ktorom sa spievalo a tancovalo, povedal som si: Toto chcem robiť,“ priznal Štefan Nosáľ. Autor: Peter Brenkus

Spolupracoval aj s filmom a televíziou ako tanečník aj choreograf. Jeho rukopis nesie Kubo, Sváko Ragan, Neďaleko do neba aj Rodná zem. Pre SND vytvoril choreografie k Suchoňovým aj Cikkerovým operám, Stračinovmu baleri Ej, husári, dokonca aj k historicky najúspešnejšiemu predstaveniu Na skle maľované.

Záujem o Nosáľovu jedinečnú tvorbu malo aj zahraničie. Pripravil choreografie pre Národné divadlo v Prahe, Belgickú kráľovskú operu v Antverpách, holandský Danstheater v Asterdame a ďalšie súbory.

Folklórny súbor bol jeho život

Lúčnica prežila aj spoločenské zmeny, aj zmeny vkusu, ktorý folklóru občas nefandil. Na konkurzy chodí možno menej mladých ako kedysi, ale sú roztancovaní a vyškolení z mládežníckych folklórnych súborov.

V Lúčnici si našiel aj ženu, s tanečnicou Vierou sa zosobášili v roku 1953. Ich dcéra Barbora je prekladateľka a manželka Joža Ráža z Elánu. Predstava spoločného programu Lúčnice a legendárnej kapely mu spočiatku veľmi nekonvenovala. Veď išlo o dva rôzne žánre. Priznal, že predstavenie sa mu predsa len páčilo, výhrady mal jedine voči „silnému zvuku“.

Za zázrak považuje Štefan Nosáľ skutočnosť, že Lúčnica prežila toľko rokov. „Nie, že by som bol so všetkým spokojný, ale som skôr vďačný. Je totiž stále náročnejšie držať ju vo forme. Želám si, aby sa vo všeobecnosti viac vychádzalo z našej tradície. Čo budeme stále len napodobňovať? Kopírovanie nie je umenie,“ vyznal sa v roku 2013, keď súbor oslavoval šesťdesiate piate výročie vzniku. O rok na oslavách lúčničiarskej sedemdesiatky už bude Štefan Nosáľ chýbať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #folklór #Štefan Nosáľ #Lúčnica #Na skle maľované
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku