Mari Samuelsen: Zahrám vám Vivaldiho, to bude rockenrol!

09.08.2017 16:00
Mari Samuelsen
„Chcem dať divákom kompletný zážitok - muzikálny aj vizuálny,“ tvrdí nórska husľová virtuózka Mari Samuelsen. Autor:

Srdečná Severanka? Presne tak nórska husľová virtuózka Mari Samuelsen pôsobí. Cez Skype mi rozpráva o tom, ako sa teší na svoj koncert do Bratislavy. V Starej tržnici už 11. augusta v rámci festivalu Viva Musica! odohrá skladby zo svojho nového albumu Nordic Noir, aj Vivaldiho v úprave Maxa Richtera. Nadšene rozpráva o tom, ako sa snaží mať otvorenú myseľ a robiť veci rebelsky. A žne úspechy, jej nahrávka Štyroch ročných období s Trondheim Soloists má na YouTube takmer 16 miliónov zhliadnutí. V Bratislave na svojich vzácnych stradivárkach odohrá skladby, ktoré jej zložili švédski a dánski skladatelia filmovej hudby.

Sú Nóri obzvlášť veľkými fanúšikmi klasickej hudby? Pretože váš debutový album Pas de Deux sa okamžite stal jednotkou v nórskom popovom rebríčku. Viete si to vysvetliť?

Myslím, že album Pas de Deux bol veľmi šťastný. Samozrejme, tá hudba bola ľuďom veľmi blízka, pretože ju skomponoval James Horner, skladateľ hudby k filmom ako Titanic, Avatar či Statočné srdce. Mojím cieľom však vždy bolo robiť hudbu, ktorá komunikuje. Chcela som, aby oslovila veľa ľudí – nielen tradičné publikum, ktoré chodí do koncertných domov, ale všetky skupiny poslucháčov. Myslím na to nielen pri tvorbe albumu, ale aj pri dramaturgii mojich koncertov – aby moja hudba bola pre všetkých.

Kto teda chodí na vaše koncerty?

Naposledy prišli veľmi mladí ľudia, to ma potešilo. Keď sme minule hrali Pas de Deux, samozrejme prišli ľudia, ktorí sa zaujímajú o film. Na koncertoch kombinujem vždy tradičnú hudbu, pridám niečo experimentálne – tak sa dá svet hudby otvoriť väčšiemu okruhu ľudí. A keď spolupracujem s britským skladateľom Maxom Richterom, nedávno sme spolu otvárali Montreux Jazz Festival vo Švajčiarsku, tam prišli ľudia vo veku 25, 35 až 40 rokov, to je fantastické. Teším sa z každého človeka, ktorý príde na môj koncert.

Pas de Deux bol vraj prvý klasický album, ktorému sa za posledných vyše 20 rokov podarilo dostať do popovej hitparády. Čo robíte inak než ostatní klasickí hudobníci?

Hm, čo robím inak? Snažím sa nedodržiavať pravidlá, robiť trochu rebéliu. Rada robím veci, ktoré nie sú „akceptované“, chcem prekonávať hranice, skúšať rozličné hudobné žánre, hľadám svoju cestu. Teraz napríklad pracujem na atmosfére Nordic Noir, tak sa bude volať aj môj nový album, ktorý vyjde v septembri. Bude to veľmi osobné, cítiť z toho domov – aspoň ja tam cítim Škandináviu a sever. Milujem temné a mysteriózne severské televízne seriály, aj škandinávsku literatúru – viete, nie je to práve o šťastí, kvetinkách a láske.

Severská literatúra a filmy sú populárne aj u nás na Slovensku.

To rada počujem. Aj preto sa už teším k vám na Slovensko, na svoj koncert v Bratislave.

Aký bude váš album Nordic Noir?

Ideou bolo nájsť zvuk, ktorý charakterizuje naše severské filmy, seriály či romány – aby ste si povedali, toto je „nordic noir“. Nejde ani tak o akciu, ako skôr tajomno – chcela som nájsť zvuk, čo to vystihuje.

A našli ste ho?

Aby som ho našla, rozhodla som sa spolupracovať s ľuďmi, ktorí za týmito filmami a tv seriálmi stoja. Začala som im volať, skontaktovali sme sa.

Potešili sa, keď ste sa im ozvali?

Absolútne sa potešili tej spolupráci. Šla som do Kodane aj Štokholmu, predstavila som im ideu projektu Nordic Noir. Študovaní klasickí hudobníci sú zvyknutí na svojho Beethovena, Brahmsa či Mozarta, toto je veľký rozdiel. Neviete, čo vás čaká, čo objavíte. Baví ma improvizovať a vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Veľa som sa pri tej spolupráci naučila, využili sme aj hudbu Arvo Pärta z Estónska a Ólafura Arnaldsa z Islandu. Myslím, že vo výsledku sme naozaj dosiahli nordický zvuk. Dúfam, že sa to ľuďom bude páčiť.

Mari Samuelsen hrá skladby Estónca Arvo Pärta v...
Mari Samuelsen hrá skladby Estónca Arvo Pärta v Paríži. Autor: Hana Ofangel

Čo vlastne robí škandinávsku hudbu škandinávskou?

Ó, dobrá otázka. Myslím, že to nie je celkom jasné, čisté, dané. Máte na mysli nejaký obrázok a zvuk, ale nepasujú k sebe. Keď počúvate Edvarda Griega alebo národných romantikov, vtedy si predstavíte hory, fjordy a hudbu. To, čo sa ja dnes snažím ukázať ako nordic noir, je opak – máte nejaký pocit komfortu a potom príde naozaj nepríjemný zvuk. V takom niečom zrejme spočíva aj tajomstvo severskej tv drámy. Severský zvuk má v sebe tiež trochu tajomstva.

Čítate knihy vášho rodáka Jo Nesba?

Samozrejme.

A kto je váš obľúbený autor?

Najlepší autor všetkých čias je pre mňa Michail Bulgakov, jeho Majster a Margaréta sú mojou obľúbenou knihou. A z Nórov? Som veľký fanúšik Jo Nesba.

Máte nejaký špeciálny talent na výber svojich spolupracovníkov?

To je zapeklitá otázka. Keď mám nápad na nový projekt, vždy mám v hlave zvuk a keď ho chcem vytvoriť, mám tušenie, s kým by som chcela spolupracovať. Mala som šťastie, pretože každému sa nepodarí spolupracovať s Jamesom Hornerom. A nielen preto, že je už mŕtvy (zomrel pri havárii súkromného lietadla v lete 2015). Ale som šťastná aj zo spolupráce s Maxom Richterom, milujem jeho zvuk. Do budúcna – možno s niekým budem chcieť spolupracovať, ale on nebude chcieť spolupracovať so mnou. Teraz sa mi podarilo, že tí, o ktorých mám záujem ja, chcú spolupracovať práve so mnou.

James Horner vás poznal ešte predtým, ako ste ho požiadali o spoluprácu?

Áno, prišiel na môj koncert v Los Angeles, tam sme sa stretli. Poznal vianočné koncerty, ktoré sme robievali s bratom a ktoré sa z Nórska vysielali do celého sveta. James to videl v americkej televízii a mali sme aj spoločných známych, napríklad režiséra filmu Karate Kid, Haralda Zwarta – je to Nór. James pre film Karate Kid skladal hudbu, bol pozvaný na môj koncert v Los Angeles a viete, raz v živote príde veľká šanca – a to bolo vtedy. Prišla som k nemu a povedala mu: Ahoj, ja som Mari. Zvažovali ste niekedy v živote, že by ste napísali concerto pre husle a cello? A on povedal: ó, áno, to by sa mi veľmi páčilo. A už to bolo.

Je pravda, že pochádzate z muzikálnej rodiny?

Áno, moja mama hrala na piano, otec na nič, ale hudbu má rád. Vyrastala som s bratom na farme mimo Osla, blízko olympijského mesta Lillehammer. Začala som hrať na husle ako trojročná, brat už hral na cello a mama na piano. Pre nás deti bolo hranie zábava, aj keď som už od štyroch rokov koncertovala. Moja mama nás celý život podporovala, sama hrala ako hobby. Nebola profesionálna hudobníčka, to až my s bratom sme sa stali jej „profesionálnym projektom“. (smeje sa)

Mari Samuelsen s jej bratom Håkonom Samuelsenom
Mari Samuelsen s jej bratom Håkonom Samuelsenom Autor: Stephen Butkus

Boli ste žiačkou Arve Tellefsena, slávneho nórskeho huslistu. Je u vás bežné, že takíto svetoví virtuózi (Tellefsen spolupracoval napríklad s dirigentmi Vladimirom Ashkenazym či Zubinom Mehtom) učia trojročné deti?

Mala som vtedy štyri roky, ale nie, nie je to bežné. Začala som v miestnej hudobnej škole a rok nato sme už vystupovali v nórskej národnej televízii. Moja mama Tellefsena poznala, je jednoducho fantastický, dnes už má po osemdesiatke, ale vtedy za ním prišla a hovorí mu: Pán Tellefsen, mohli by ste si vypočuť moju dcéru? On už nás predtým videl v televízii, tak súhlasil. Desať rokov som sa uňho učila a bol pre mňa skvelou inšpiráciou. Neskôr som chodila na súkromnú hudobnú školu Barratt Due v Osle, potom som študovala u ruského pedagóga Zachara Brona, ktorý učil aj Maxima Vengerova či Vadima Repina.

Už Tellefsen vo vás v štyroch rokoch videl mimoriadny talent? Alebo chcel len urobiť radosť vašej mame?

Na to by asi nemal čas, cestoval po celom svete. Asi niečo vo mne videl. Bol to fantastický učiteľ.

O Arve Tellefsenovi som čítala úžasnú historku. Vo februári 1984 bol účastníkom nehody, lietadlo nedoletelo na letisko JFK a skončilo vo vode, pasažierov museli evakuovať po nafukovacej šmýkačke. On však odmietol nechať svoje vzácne Guarneri husle v lietadle…

Áno, poznám ten príbeh. Myslím, že letel do Ameriky. Lietadlo skončilo vo vode, všetci sa museli evakuovať, on držal svoje fantastické husle v oboch rukách nad hlavou, len aby sa im nič nestalo. Keď sa bezpečne dostali na súš, všetci volali domov. On cestoval so svojím pianistom, všetci boli otrasení, ale jednoducho tam tie husle nemohol nechať.

Čo by ste robili v takejto situácii vy?

Presne to isté čo on. Asi by to urobil každý huslista, bez ohľadu na to, či jeho husle stoja 5 000 alebo 5 miliónov eur. Pre nás huslistov sú husle súčasťou tela.

Aj vy hráte na vzácne husle?

Áno, vyrobil ich Antonio Stradivari. Prinesiem si ich aj na bratislavský koncert.

Ako so svojimi stradivárkami cestujete? Asi ich nedáte do podpalubia s bežnou batožinou.

Mám ich celý čas pri sebe, na palube ich dám do horného priečinka na batožinu. Som zvyknutá na takéto cestovanie, robím to celý život. Je to, ako keby ste mali malé dieťa, som s husľami spojená, bez nich by som sa cítila ako nahá.

Nedávno ste dali na instagram správu, že „poskakujete“ z letiska na letisko a že let z Berlína do Osla, ktorý normálne trvá hodinu, sa pre vás ešte ani po 14 hodinách neskončil. Navštívili ste počas neho Kodaň aj Štokholm, ale aspoň ste už boli v Škandinávii. Držali ste pritom svoje husle celý čas v náručí?

Áno, absolútne. Bola som dlho na cestách, Berlín bol posledná štácia pred cestou domov, mala som teda veľa kufrov. Tešila som sa, že o hodinu budem doma, ale potom začali meškania, kufre boli ktoviekde, stále som musela letieť do nejakej inej krajiny, odtiaľ sa nedalo zasa letieť domov… bola to nočná mora, ale husle som mala stále pri sebe, naozaj ako dieťa. Nemôžete ho niekde nechať.

Akurát husle nenariekajú ako dieťa.

Našťastie.

Mari Samuelsen hovorí, že je so svojimi husľami...
Mari Samuelsen hovorí, že je so svojimi husľami spojená a bez nich by sa cítila ako nahá. Na snímke spoločne s bratom Håkonom. Autor: Emile Ashley

Inak máte cestovanie rada?

Áno, som šťastná, že môžem vidieť toľko zaujímavých miest a stretnúť toľko ľudí, milujem byť na javisku a milujem ľudí – či už publikum alebo muzikantov. Snažím sa uchovávať si čo najviac otvorenú myseľ. Niekedy totiž môžete stretnúť niekoho neočakávane a výsledok môže byť fantastický – či už hudobne alebo kreatívne. Klopem na drevo, som zdravá, nemám deti – s nimi by to bolo iné. V tomto štádiu ma to veľmi baví.

Videla som aj vašu snímku s čínskym umelcom a disidentom Aj Wej-wejom. To bolo tiež náhodné stretnutie?

Tak napoly. Bola som v Berlíne a vedela som, že je tam aj Aj Wej-wej. Mali sme spoločných známych, takže sme sa stretli na spoločnom obede. Šla som za ním a povedala mu, že to som ja. Rozprávali sme sa o tom, aké to je byť muzikantom na cestách a akí sme šťastní, že máme možnosť sebavyjadrenia a vytvárať kreatívne veci bez hraníc, môžeme byť slobodní. Samozrejme, jeho príbeh, ako opustil Čínu, je známy. Bavili sme sa o jeho práci aj o tom, aké to je byť dnes huslistom. On je umelec, ja som viac interpret. Nechcem však robiť to, čo robia všetci ostatní. Máme však veľa spoločného – som Aj Wej-wejovým veľkým fanúšikom.

Poznáte nášho slovenského huslistu Dalibora Karvaya? Keď som s ním robila rozhovor, rozprával mi, že povolanie huslistu je veľmi osamelé. Vám sa také nezdá?

Áno aj nie. Snažím sa nerozmýšľať spôsobom „ach, som taká osamelá“. Som rada sama, v zmysle, že potrebujem čas len sama pre seba, v tichu – ale možno je to tým, že som Severanka. Viem si predstaviť, že Talian alebo Španiel by to vnímal celkom inak, oni sú výrazne temperamentnejší ako my Škandinávci. Ja mám pár dní osamote vyslovene rada, rada cestujem a veci pozorujem. Som v hudobnej brandži už veľmi dlho, mám priateľov po celom svete, v Európe aj Amerike, Ázii aj Austrálii, žila som vo Švajčiarsku aj v Nemecku. Samozrejme, keď niekedy vidíte rodiny a skupinky priateľov a vy ste len so svojimi husľami, ktoré nerozprávajú, sú potichu, môžete sa cítiť trochu osamelí. Dni, keď som sama, sa snažím tráviť kreatívne, rozmýšľam nad novými projektmi a albumami.

Dalibor Karvay spomínal, že večer trebárs zahrá koncert pre tisíc alebo dvetisíc ľudí a po koncerte sa ide sám najesť.

Áno, to je veľmi typické. Hovorí o tom veľa muzikantov. Ja som rada sama, ale pritom sa rada stretávam s ľuďmi z orchestra… Až donedávna som vždy cestovala so svojím starším bratom Håkonom, takže sme vždy boli dvaja. Možno tú samotu pocítim v budúcnosti.

Aj na vášho brata som sa chcela opýtať. V júni ohlásil, že odohral svoj posledný koncert. Prečo?

Je fantastický cellista, mali sme spolu úžasnú cestu, ale on už je otec. Prirodzene, biologicky vás to ovplyvní. Ja deti nemám, takže pre mňa je jednoduchšie povedať nie, nebudem doma. S Håkonom sme výborní priatelia, je môj najbližší poradca, stále si voláme a to sa nezmení. Čiže Håkon neskončil kvôli nejakým problémom v spolupráci. On už má 35 rokov, svoje si v hudbe odohral a teraz sa chce naplno venovať niečomu inému v umeleckom svete. Máme rodinný biznis s umením.

Håkon celkom prestal hrať?

Áno, je to veľká zmena. Dúfam, že bude stále chodiť na moje koncerty a budeme o hudbe spolu diskutovať, veď sa hudbe venoval 30 rokov, to asi nejde skončiť s hudbou zo dňa na deň. Len sa teraz sústredí na výtvarné umenie a ja na svoje sólové hranie. Håkon tu pre mňa bude stále, len nie ako cellista.

Je pre vás zmena stať sa zrazu výhradne sólistkou?

Áno aj nie, budem pokračovať v rovnakom štýle, ako keď sme hrali s Håkonom. Možno sa budem cítiť trochu osamelejšia, lebo budem viac sama. Ale vždy som robila vlastné veci, vlastné projekty popri našich spoločných. Takže v tomto to nové nebude.

Máte s bratom k hudbe odlišný prístup?

Ani nie, obaja sme vždy chceli získať čo najširšie publikum a prekračovať hranice, byť rebelmi, v tom sme boli zajedno. Ale moja motivácia je taká široká, chcem spolupracovať s toľkými ľuďmi, dídžejmi a umelcami, novými skladateľmi, s Philipom Glassom a ďalšími minimalistami, chcem hrať aj Bacha a barokovú hudbu – som veľmi hladná po hudbe, on už nie.

Kto je váš najobľúbenejší skladateľ?

Kde mám začať? Bach, samozrejme. Vivaldi a jeho Štyri ročné obdobia, aj keď teraz ich mám najradšej vo verzii od Maxa Richtera, milujem ich a budete ich počuť aj v Bratislave. To je naozaj rockenrol. Budem to hrať v Starej tržnici, takže budem mať k dispozícii veľký priestor. Milujem Philipa Glassa a Arva Pärta, tí sú absolútne fantastickí. A mám skvelého švédskeho skladateľa na novom albume Nordic Noir – Una Helmerssona, potom samozrejme Johana Söderqvista…

Počúvate niekedy aj pop alebo džez?

Áno, pokiaľ ide o džez, mám rada Cheta Bakera a Milesa Davisa, Johna Coltranea, Ellu Fitzgerald, Ninu Simone – v tomto som skôr klasik. Mám rada všetky druhy hudby, obdivujem umelcov, ktorí toho veľa robia sami ako Bruno Mars, ktorý vie spievať aj tancovať, všetko… Počúvam všetko, som fanúšikom skvelého dídžeja Nicolasa Jaara.

A ako je to s vaším projektom Yellow Lounge Norway? Pokračuje?

Áno, je to koncept nahrávacej spoločnosti Deutsche Grammophon – ktorý chce priniesť klasickú hudbu do klubu, prídete v džínsoch, zložíte si perly, klasika v uvoľnenom štýle. Fantastický koncept, začali sme s tým v roku 2003 v Berlíne pod hlavičkou Universalu a v roku 2014 sme v Nórsku ako prvého hosťa pozvali Miloša, gitaristu z Čiernej Hory. Urobili sme dve sezóny a teraz už pokračujú bez nás, každý rok majú dvoch-troch hviezdnych hostí.

A ako je to s projektom vianočných koncertov, ktoré ste robili s bratom Håkonom?

Začali sme s tým, keď som mala 17 rokov, pokračovali sme s tým asi 12 rokov. Bola to veľká televízna produkcia, zabralo to veľa času, posledné dva tri roky sme však boli veľmi zaneprázdnení, takže sme ešte jeden urobili v roku 2015, ten sa veľmi vydaril, bol zábavný. Možno ešte nejaký urobím, pozvem priateľov, pretože ide o môj domovský kostol, krásne miesto pre koncert a publiku sa to páči. Uvidíme.

Na Slovensko prídete teraz po prvýkrát alebo ste tu už boli?

Raz som bola v Bratislave, s komornou hudbou, ale ako sólistka prídem teraz prvýkrát. Rada by som spoznala vaše mesto, pozrela si nejaké múzeá. Zaujíma ma moderné umenie.

Na čo sa môžu tešiť návštevníci vášho koncertu v rámci festivalu Viva Musica!?

Bude to dlhý koncert, teším sa na spoluprácu s orchestrom. V prvej polovici zahráme Nordic Noir, bude to dosť mysteriózne a príde aj vizuálny umelec Philipp Geist, s ktorým sa poznám vďaka Yellow Lounge. Chcem dať divákom kompletný zážitok – muzikálny aj vizuálny. V druhej polovici budeme hrať Maxa Richtera, program Vivaldi Recomposed – to bude rockenrol.

Autor: Stephen Butkus

Mari Samuelsen

Nórska husľová virtuózka sa narodila 21. decembra 1984 v Hamare. Od 4 rokov bola žiačkou renomovaného Arve Tellefsena, od 14 rokov študovala na Hudobnom ústave Barrat-Due u profesora Stephana Barratt-Due. Neskôr postgraduálne študovala v Zürichu u ruského profesora Zachara Brona. Hrá na husliach Guadagnini Turín 1773. V roku 2014 Mari spoločne s bratom Håkonom uviedli vo svetovej premiére dielo Pas de Deux – dvojkoncert pre husle a violončelo oskarového amerického skladateľa Jamesa Hornera v sprievode Royal Liverpool Philharmonic Orchestra pod taktovkou Vasilija Petrenka. Dielo napísané špeciálne pre duo Samuelsens zaznelo v lete 2016 aj počas spektakulárneho koncertu v kalifornskom Hollywood Bowl v sprievode Los Angeles Philharmonic a vyšlo na ich úspešnom debutovom albume. Mari Samuelsen koncertovala na prestížnych svetových pódiách ako Carnegie Hall, Théâtre des Champs-Elysées v Paríži, v berlínskom Konzerthause, v pražskej Smetanovej sieni, v Concertgebouw v Amsterdame, v Moske, v Zürichu atď. V septembri jej má vyjsť nový album Nordic Noir.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Viva Musica! #Max Richter #Mari Samuelsen #Antonio Vivaldi
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk