Foto: SITA, Viktor Zamborský
Už dlho ho trápili zdravotné ťažkosti, ku ktorým sa začiatkom tohto roka navyše pridala aj zlomená noha. Nie práve šťastný štart do roka, v ktorom oslavoval jubilejných 70 rokov, však čiastočne vykompenzovali srdečné priania od jeho verných fanúšikov. Vždy preňho znamenali viac ako akékoľvek ceny či vyznamenania. So svojským vtipom reagoval aj na Krištáľové krídlo, ktoré mu koncom januára udelili za celoživotné dielo. „Ja som si vždy hovoril, že túto cenu nikdy nedostanem,“ priznal v sprievodnej videodokrútke. Marián Varga si nikdy na oficiality príliš nepotrpel, skôr sa im vyhýbal, k tvorbe však na druhej strane pristupoval s maximálnou úctou. O svojom talente vedel a rozhodne ho neplánoval premrhať.
Objav menom hudba
„Keď som zistil, že dokážem manipulovať s tónmi a vymýšľať melódie, pocítil som to ako obrovskú záťaž. Ako niečo výnimočné, čo ma zrazu odlišovalo od iných, niečo, čo nebolo moje, ale mi to bolo od niekoho alebo niečoho prepožičané, nazvime to trebárs Bohom… A prisahal som vtedy, ako malý chlapec, že to niečo nikdy nezneužijem. Keď tak nad tým teraz uvažujem, ani neviem, či sa mi to podarilo… Ťažko povedať,“ spomínal si Varga v knižke O cestách, ktoré nevedú do Ríma (2004), kde sa zhováral so spisovateľom a publicistom Petrom Uličným. S klavírom začal Varga ešte vo veku, keď naň ledva dosiahol na špičkách. Dôležitou postavou, ktorá v ranom veku formovala jeho vzťah k hudbe, bol strýko Alojz Winkler, ktorý v tom čase býval vo Švajčiarsku. Varga si naňho neskôr spomínal ako na prvého mentora, človeka, ktorý mu ukázal, že vie tvoriť hudbu.
Vargov talent nezostal nepovšimnutý ani v širších kruhoch. Pod lektorské krídla si ho neskôr zobral významný slovenský skladateľ Ján Cikker. Vzťah založený aj na priateľstve a vzájomných sympatiách trval sedem rokov a Vargovi dal výborné základy nielen ako skladateľovi, ale aj ako klaviristovi. Trval ešte počas jeho štúdia na bratislavskom konzervatóriu. Pre otvorené názory, ale aj laxnú školskú dochádzku upadol do nemilosti a zo školy ho po troch rokoch nakoniec vyhodili. Varga to však bral ako príležitosť preskúmať nové hudobné polohy, konkrétne slovenský bigbít, ktorý koncom 60. rokov prekvital. Stal sa členom skupiny Prúdy, v ktorej v tom čase spieval Pavol Hammel.
Foto: OPUS
Varga sa zo zmeny tešil. Bol rád, že môže písať krátke a chytľavé pesničky. V tom čase však nešlo o klasickú populárnu hudbu, ale skôr o experimentovanie s pesničkovými štandardmi, ktoré sa naplno prejavili už na ich prvom albume Zvoňte, zvonky (1969). Doteraz sa hovorí o albume, ktorý položil základy modernej slovenskej pop-music. Bigbítová Bratislava sa v tom čase delila na prívržencov Vargu či prívržencov Ursinyho. Ich popularita bola na vrchole, no Varga mal vždy trochu iné méty. Jeho perfekcionizmu prekážal najmä koncertný prejav kapely, ktorý často nezodpovedal štúdiovým nahrávkam. Opäť ho to ťahalo aj ku koreňom – k prepracovanejším kompozíciám. Opustil Prúdy a v roku 1969 založil svoj osudový projekt Collegium musicum, aj keď k spolupráci s Pavlom Hammelom sa počas kariéry vrátil ešte mnoho ráz.
Nie, nerobíme z klasiky bigbít
Prvé EP s názvom Hommage à J. S. Bach/Ulica plná plášťov do dažďa vyšlo v roku 1970. „Vtedy sa o nás zvyklo hovoriť, že robíme z klasiky bigbít alebo dokonca džez, čo boli strašne povrchné tvrdenia, vždy, keď som niečo také počul, hrozne ma to vedelo naštvať. My sme si brali z tých predlôh len témy, motívy, niekedy len pár taktov, všetko ostatné bola naša hudba, náš vklad,“ hneval sa Varga v knižke O cestách, ktoré nevedú do Ríma. A hneval sa právom. Collegium musicum bola pokroková hudobná formácia, ktorá spoločne so svetoznámymi kapelami ako Pink Floyd či Emerson, Lake & Palmer udávala základy artrockovej hudby.
Svoje kvality naplno prejavil na prelomovom dvojalbume Konvergencie, kde dokázal prepojiť zložité kompozičné postupy s klasickým pesničkárstvom, elektronickou hudbou či dokonca s detským zborom. Na album Konvergencie Varga vždy spomínal ako na svoje najucelenejšie dielo. Priniesol mu veľký úspech aj veľké tantiémy. Mariána Vargu poznal každý, jeho hudba bola rozpoznateľná, čo v dokumente STV spätne kvituje aj jeho bývalý manažér Ladislav Snopko: „V Československu patril vôbec k prvým, ktorí nemali komplex menejcennosti z veľkosti veľkého sveta. Všetci chceli znieť ako Beatles, Rolling Stones alebo ako Hendrix. Marián prišiel, bol Varga a bol rovnako dobrý a rovnako veľký.“
Marián Varga bol na vrchole slávy, no takisto mu čoraz viac prerastala cez hlavu závislosť od alkoholu, ktorá veľmi nepomohla jeho chronickým žalúdočným problémom. Ešte nemal ani 30 rokov a cítil sa na pokraji síl. Plán OPUS-u však nepoľavil a musel sa plniť. Vyšli platne ako Marián Varga & Collegium musicum (1975), Continuo (1977) či On a ona (1979). Medzitým stihol spoločne s Pavlom Hammelom zložiť hudbu aj ku kultovému slovenskému muzikálu Cyrano z predmestia (1977). V čase, keď vznikal ďalší dvojalbum Divergencie (1981), však už Collegium ako formácia tri roky neexistovalo. Marián Varga uprednostnil kariéru sólového umelca.
Návraty po rokoch
Po prvom sólovom albume Stále tie dni (1984) často spolupracoval s Pavlom Hammelom či dvorným textárom Kamilom Peterajom. Collegium musicum sa znovu stretlo až pri príležitosti 50. narodenín, ktoré Varga slávil spoločne s Fedorom Frešom. Členovia formácie sa však stretli aj tento rok, a to pri príležitosti vypredaného narodeninového koncertu, ktorý sa v apríli konal v bratislavskom Istropolise. Napriek zdravotnému stavu sa Marián Varga hneď na úvod koncertu zjavil na pódiu, aby spolu s pevným jadrom formácie Collegium musicum (Fedorom Frešom, Ferom Griglákom a Dušanom Hájekom) odohral ich neoficiálnu hymnu – skladbu Hommage à J. S. Bach. Nešlo o klasický narodeninový koncert, aj keď pozvanie prijalo množstvo hudobníkov – bývalých spolupracovníkov aj obdivovateľov. Rukopis Vargovej hudby je natoľko silný, že dokázal zjednotil naozaj rôznorodú škálu hudobníkov, ktorí by inokedy mohli pôsobiť rozsekane a nejednotne.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Je to len nedávno, čo sa Marián Varga objavil aj na festivale Pohoda, aby si vypočul koncert na jeho počesť v podaní Jozefa Luptáka a priateľov. Sedel celkom vpredu, spoločne so svojou manželkou Jankou a s dlhoročným priateľom Ladislavom Snopkom. Túto jeseň preňho Lupták pripravil ďalší koncert v rámci festivalu Konvergecie, ktoré Varga do veľkej miery inšpiroval. Koncert sa uskutoční 24. septembra v Malom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, žiaľ, tentoraz bez Vargovej osobnej účasti. Ľudia si prostredníctvom neho však budú môcť pripomenúť, že napriek odchodu jednej z najoriginálnejších postáv slovenskej kultúry Mariána Vargu je to práve jeho hudba, ktorá nepozná žiadne hranice a navždy zostane zapísaná v srdciach jeho fanúšikov.
