Čo ich dalo dokopy? Adela Vinczeová a Richard Müller

Richard, boli ste niekedy v Adelinej relácii Trochu inak?

R. M.: Nie, a ani by som tam nikdy nešiel. A nikdy si ma ani nepozvala.

A. V.: To nie je pravda, tvojmu manažérovi Adnanovi som volala. Tak toto bude teraz zaujímavé…

R. M.: Pred Adelkou mám skutočne veľký rešpekt. Bojím si sadnúť do kresla, odpovedať na otázky a byť o „pár poschodí pod ňou“.

A. V.: Viem, že Richard odmietol aj preto, že mal veľa práce. Hostí do svojej relácie pozývam, nenútim ich. Rešpektujem, ak niekto nechce prísť. Aj ja už som odmietla možno zaujímavé projekty, lebo som mala toho veľa.

Ako prišlo k nápadu spojiť koncerty Richarda Müllera s moderovaním Adely Vinczeovej?

R. M.: Môj manažér Adnan Hamzić mi jedného dňa poslal esemesku: Vymyslel som hosťa na naše turné. Na moju otázku: Kto je to? prišla odpoveď: Adela Banášová. Priznám sa, že spočiatku som sa trochu preľakol. Veď Adela nie je jednoduchá baba. Obával som sa, aby ma neprevalcovala. Čím viac som však nad tým špekuloval, tým som si to vedel lepšie predstaviť.

Ako na to zareagovala Adela?

A. V.: Tiež som bola prekvapená a trošku vystrašená. Nikdy predtým som nič podobné neabsolvovala ani nezažila. Nevedela som si to predstaviť a jej pravda, že celkom dobre si to neviem predstaviť ani teraz.

R. M.: Ani ja…

A. V.: Ideme do veľkej neznámej. Nechceme však zneistiť Richardových divákov a fanúšikov – budú to predovšetkým koncerty. Do nich budú jemne, verím, že s citom, zakomponované krátke rozhovory. Ak budú mať diváci náladu, môžu sa do nich tiež zapojiť. Vrátim sa však k mojej reakcii. Bola neistá, skôr odmietavá, pretože som sa na to necítila. Mala som rešpekt. Až po tom, čo na mňa začali vyvíjať priateľské tlaky, povedala som si, že to vyskúšam. Najmä preto, že Richarda mám rada ako interpreta aj ako človeka. Ak by to bol niekto iný, nesilila by som sa do toho za každú cenu.

Ustrážite si hranicu, aby sa z koncertov nestala talkshow?

A. V.: V tom som pragmatická. Keď je daný počet pesničiek a dĺžka podujatia, matematika nepustí. Je to aj o pocite. Pracujeme na tom, aby sme našli ten správny kľúč. Myslím, že veľmi rýchlo prídeme na vhodnú mieru, aby koncert ostal koncertom. S jemným bonusom, ktorým bude zblíženie sa divákov s Richardom. Aby z koncertu odchádzali o poznanie bohatší.

Stavíte na vopred pripravené dialógy alebo si dovolíte aj improvizáciu?

R. M.: Adelka veľmi invenčne poznamenala, že by bola najradšej, ak by jednu a tú istú otázku nemusela zopakovať dvakrát, aby bol každý večer unikátny. Čo je momentálne pre mňa priveľmi nebezpečné. Ak sa totiž dohodneme na tom, že to tak bude, odstrelíme si veľa dobrých tém. Poslucháči v Humennom nemôžu predsa za to, že nezažijú rozhovory, aké odznejú v Banskej Bystrici.

A. V.: Do tohto by som ani nechcela ísť. V tom má Richard pravdu. Ak sa otvorí téma, ktorá je živá, plná, nesie v sebe energiu, myslím, že sa dá zopakovať, a vždy inak. Nemusí to byť od slova doslova. Bola by škoda to obísť. Prirodzene, každý rozhovor bude iný. Tú istú tému môžme rozvetviť iným smerom a môže mať iné vyústenie.

Myslíte si, že sa o Richardovi aj vy dozviete niečo nové?

A. V.: Budeme sa rozprávať o živote, o hudbe, o zážitkoch. Mojím zámerom je otvoriť hosťa, ale prirodzene – aby to sám chcel, aby sa počas rozhovoru dobre cítil. Budem sa snažiť, aby z Richarda trochu opadla škrupina. Ak sa to podarí, diváci to určite ocenia. A nemusí to byť za každú cenu šokujúce odhalenie.

Kde ste sa prvýkrát stretli?

A. V.: Kde sme sa prvý raz stretli? V rádiu? Ja si ťa pamätám z nejakej štandardnej recepcie na Novej scéne.

R. M.: Recepcie… To sú tie nepríjemné veci.

A. V.: To bolo naše prvé osobné stretnutie. Avšak Richard už predtým videl môj živý vstup. Ja som si ho však nevšímala, pretože som sa sústredila na prácu. V čase, keď sme sa zoznámili, bol Richard už mojím obľúbeným interpretom. Neprekvapilo ma nič z jeho osobnosti, pretože v hudbe aj v textoch je autentický. Spieva o svojom živote. Nehodnotila som, či žije správne a či so všetkým súhlasím. Je sám sebou, a to si cením nadovšetko.

R. M.: Tak ako pri väčšine ľudí som si aj pri Adelke myslel, že som jej absolútne ľahostajný.

A. V.: Prečo si to myslíš?

R. M.: Mám taký pocit. Myslím, že ľudia majú ku mne skôr negatívny ako pozitívny vzťah, hoci by som bol rád, keby to nebola pravda.

Nie je tá „nevšímavosť“ spôsobená skôr tým, že majú rešpekt?

R. M.: Je to možné. Nechcem teraz vzbudiť dojem, že trpím pri kontakte s ľuďmi, lebo som presvedčený o tom, že ma všetci nemajú radi. Pri Adele som si povedal: Toto je tá Adela, ktorú, či sa vám to páči alebo nie, milujem. A ona ma asi nemá rada.

Podarilo sa vám ten pocit prelomiť?

R. M.: Áno, dnes.

A. V.: A je ti lepšie?

R. M.: Je. Oveľa.

Čo ste si dali?

A. V.: Cviklovú šťavu.

Spomeniete si na prvú pieseň, ktorú ste od Richarda počuli?

A. V.: Nespomínam si na to, ktorá bola prvá. Dlho som ostala zaseknutá na albume Nočná optika. Ten má najviac silných piesní. Možno aj preto, že som bola na strednej škole a hudbu som prežívala intenzívnejšie. Od štrnástich rokov som bola na vlne Hegerovej a Müllera, oboch vnímam ako interpretov šansónu. Nepamätám si, kto bol skôr a s akou pesničkou.

Máte aj na novom albume nejakú obľúbenú skladbu?

A. V.: Adieu Adele. Samozrejme.

Samozrejme. Veď bola napísaná pre vás.

A. V.: Tá pesnička sa mi skutočne páči. Odhliadnuc od kontextu, ako vznikla.

R. M.: Mne sa páčia všetky. Pri novom albume je to tak. Ak by tam bola pesnička, ku ktorej nemám kladný vzťah, nedával by som ju na dosku. Mám len jeden osobný pocit. Zdá sa mi, že na päťdesiatpäťke je piesní veľa. Je ich šestnásť a album má okolo sedemdesiat minút. Sám ako poslucháč hudby viem, že takéto minutáže môžu aj unaviť. Najlepšie dosky šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov mali tridsaťdeväť minút. Ich autori podľa všetkého vedeli prečo.

Album 55 nadviazal na albumy 44 a 33. Máte vzťah k symbolike, k numerológii?

R. M.: Nie. Tridsaťtrojka evokovala Kristove roky. Keď som sa ocitol na prahu 44 rokov, zopakoval som to, rovnako aj pri päťdesiatpäťke bol tento nápad stále adekvátny a vtipný.

Hana Hegerová pri krste vašej knihy fotografií rozptýlila vaše obavy, dokedy sa dá robiť dobrá muzika, tvrdením: Do 65 je to v poriadku. Hrozí, že album s názvom 66 už nebude?

R. M.: Keď bude čo dať von, šesťdesiatšestka určite vyjde. Ak nie, môžem mať koľkokoľvek rokov, a žiaden album nevydám.

Na turné navštívite desať slovenských miest. Máte k niektorému z nich bližšie?

R. M.: Ani nie. Skôr ďalej. Na koncertoch v Bratislave mám vždy pocit, že treba mať väčšie nervy, ako sa patrí.

A. V.: Nemám a nechcem mať. Aby ľudia nepovedali: Tak konečne už ste vo vašej obľúbenej Nitre. Je pravda, že mám blízko k východu, lebo odtiaľ pochádza polovica mojej rodiny. Prešov je miesto, kde sa moji rodičia zobrali, a preto vo mne vyvoláva emóciu.

Nie je tajomstvom, že ste Richardovou múzou. Zložil pre vás pieseň alebo dokonca báseň aj niekto iný?

A. V.: Vlastne nie. Je to veľmi smutná bilancia. Zatiaľ mám len jednu, hoci si o mnohých skladbách slovenskej populárnej hudby myslím, že ich zložili pre mňa, len sa to hanbili priznať.

Aj vy ste niekedy niečo zložili?

A. V.: Nie. Hoci som chodila na klavír, noty viem čítať s veľkými problémami. Zopárkrát som napísala nejaké básničky miesto darčeka, ktorý som nestihla kúpiť. V tom som celkom dobrá.

Strávite spolu takmer dva týždne. Čo viete o sebe? Do akej miery sa poznáte?

A. V.: Vzťah nemusí byť definovaný tým, čo všetko o sebe vieme, ale aký pocit zo seba máme. To je oveľa dôležitejšie. Často dostávame o sebe informácie, ktoré môžu byť skreslené. Chtiac-nechtiac si niekedy o sebe vytvárame dojem sprostredkovane, prostredníctvom médií. Mám pocit, že naše duše sa poznajú. To stačí na to, aby vzťah nejakým spôsobom fungoval. Nemusíme sa stretávať dennodenne. No tak Richard? Čo o mne vieš?

R. M.: Zatiaľ to, čo som videl na diaľku. Tvoju profesionalitu, ktorá ma fascinuje. Pri každom programe som milo zaskočený tvojou invenciou a humorom. Zo súkromia Adely toho veľa neviem. Čo príde, to bude, a čo nemá prísť, po tom pátrať nebudem.

A. V.: Richard sa dnes dozvedel, že mám nové priezvisko.

Nevedeli ste, že sa Adela vydala?

R. M.: Samozrejme, že som to vedel. Trochu to skomplikovalo náš vzťah.

Aké dôležité je pre vás, Adela, manželstvo?

A. V.: Myslím, že to ide ruka v ruke s tým, s kým vo vzťahu ste. Pri niektorých partneroch som sa k tejto téme ani nedostala. Pri Viktorovi to zrazu bolo úplne prirodzené.

Richard, vy s vašou partnerkou Vandou ženatý nie ste. Ani nebudete?

R. M.: Teraz ste ma zaskočili. Nerozmýšľam nad tým. Moja partnerka (zatiaľ) na tom netrvá. Mám taký zvláštny pocit, a neviem odkiaľ pochádza, že človek by sa mal ženiť alebo vydávať iba raz. Keď o niekom čítam, že ide do manželstva tretíkrát, rozmýšľam nad tým, čo všetko som zažil, kým som sa prvý raz rozviedol. Nemám ambíciu prechádzať si tým znovu.

Rozprávali ste sa už o vašich partneroch?

A. V.: Nie. My sme sa Richardom ešte vôbec nerozprávali. Teraz sa prvý raz rozprávame prostredníctvom novinárov. Je to zaujímavé.

Tak asi ani neviete, čo máte spoločné a čo vás spája. Napríklad partneri mladší o desať rokov…

A. V.: Mladší partneri sú fajn, nie? R. M.: Určite. Majú energiu a silu.

Uvedomujete si vekový rozdiel, ktorý je medzi vami dvoma?

A. V.: Vôbec nie. Nezamýšľam sa nad tým. V tejto našej zvláštnej brandži, napriek tomu, že sme každý iný a máme svoje bubliny a svety, cítim istú bezvekovosť. Každý si s každým tyká, či je to Peter Lipa, alebo Majk Spirit. Dúfam, že aj v päťdesiatpäťke si budem pripadať adekvátne rovnaká a nebudem cítiť žiadnu zmenu. Moja mama má 65 rokov a hovorí, že sa stále cíti na 25. Vie, že ich nemá, ale mentálne sa cíti mladšia.

Čo máte ešte spoločné?

A. V.: Čo máme ešte spoločné? Kde si sa narodil?

R. M.: Narodil som sa v Hlohovci a ty v Bratislave. Ale viem, čo máme spoločné – značku auta.

A. V.: Psa nemáš? Radšej sa sprchuješ alebo kúpeš?

R. M.: Psa nemám. A radšej sa sprchujem.

A. V.: Ja dávam prednosť kúpaniu.

Tešíte sa na spoločné raňajky?

A. V.: Väčšinou neraňajkujem.

R. M.: Občas ani ja nie. A keď, tak si dám nejaký koláčik. Uprednostňujem sladké raňajky. Večer vidím v chladničke inšpiratívnu klobásu, a teším sa na to, ako si ju ráno dám. Ráno ma však chuť na také raňajky rýchlo prejde.

Na turné vyrážate v októbri. Čo nebude chýbať vo vašej batožine?

A. V.: Nebude v nej nič špeciálne. Možno čajík na močové cesty. Nikdy neviete, kedy vás to chytí. A potom nabíjačka na mobil. Po prvých dvoch koncertoch uvidím, či niečo nebudem potrebovať. Ty si berieš niečo špeciálne? Nejaký vankúšik?

R. M.: Nesesér. A vlastne áno. Nosím si so sebou malú, skladaciu aparatúru.

A. V.: A to načo? Budeš si robiť popri veľkom ešte nejaké malé turné?

R. M.: Nie, to mám na počúvanie muziky.

Adela, už teraz sa Richardovi fanúšikovia tešia na váš spev. Pridáte ho na turné k moderovaniu?

R. M.: Musíme, keďže sa toľko omieľa. Aj keby sme nechceli.

A. V.: Možno odpálim koncerty nejakou pesničkou. Ešte neviem akou. Nemám hanbu ani výnimočný talent. Keď to bude spontánne, možno niečo z môjho spevu na pár sekúnd zaznie. Zaujímalo by ma však, či si Richard spieva v aute okrem svojich piesní aj skladby iných interpretov.

R. M.: Okrem pódia a nahrávacieho štúdia nespievam nikde. Ani v aute, ani v sprche.

A. V.: Ja si spievam, ale keďže neviem texty, zvyčajne to skončí pri na-na-na. A vtedy už mi je samej pred sebou tak trápne.

Čo si púšťate, keď máte dobrú náladu?

A. V.: Väčšinou nič. V detskom tábore, kde sme boli s Viktorom toto leto, sme si púšťali dokola tri pesničky. Okrem Richardovej Už asi nie si, to bola Mám jednu ruku dlouhou od Buty a Hey Jude od Beatles.

Počúvajú vaše tri deti muziku Richarda Müllera?

R. M.: Každú novú dosku dám vypočuť Eme. Väčšinou ma pochváli. Filip počúva celkom inú muziku, ani neviem akú. Deti som nevychovával ako svojich fanúšikov. A čo sa týka Markusa, som rád, že ešte nevníma, čím sa živí jeho otec. Dúfam, že to tak dlho ostane, lebo to zbytočne komplikuje deťom život.