Koncert, ktorý v rámci festivalu v nedeľu zaznel vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, mal byť spočiatku oslavou jeho 70. narodenín, no stala sa z neho posledná rozlúčka. Pochmúrna atmosféra však večer nezasiahla, napokon, radosť aj smútok sú si na notovej osnove vzdialené len pár riadkov.
Vypredané koncertné štúdio nevítala úvodná reč, hlavné slovo už od začiatku patrilo hudbe. Skladbu Mariána Vargu Antifóna pre violončelo a klavír prišli odohrať riaditeľ festivalu Jozef Lupták spoločne so skladateľkou a hudobníčkou Katarínou Málikovou. Táto zostava už raz život skladbe vdýchla. Bolo to na festivale Pohoda, kde si kompozíciu jej autor naposledy vypočul osobne. Antifóna je o komunikácii. Dialógu dvoch nástrojov, ktoré postupne ustupujú z naliehavosti a tvrdošijnej samoty, aby sa na krátku chvíľu stretli v harmonickom celku. Skladba udala prvý pomyselný tón, na ktorý sa naladili hudobníci aj ľudia v sále.
Foto: Martina Šimkovičová
Koncert nepatril len hudbe, ktorú Marián Varga napísal, ale aj hudbe, ktorú mal rád a v ktorej hľadal inšpiráciu. Nechýbali preto ani skladby Bélu Bartóka, Arva Pärta či Dmitrija Šostakoviča. „Keď som sa s Mariánom koncom júna rozprával, čo by chcel počuť na tomto koncerte, povedal, že zo Šostakoviča by to malo byť prvé kvarteto. Trochu ma to prekvapilo, myslel som si, že povie siedme, ôsme alebo pätnáste, ktoré sú predsa len dramatickejšie a závažnejšie. Prvé kvarteto je pomerne priezračné, čisté, ale keď sme ho pre neho nacvičili, pochopil som, prečo ho chcel počuť a prečo ho mal rád,“ uviedol Lupták kompozíciu významného ruského skladateľa a spolu s ďalšími hudobníkmi následne vytvoril sláčikové kvarteto na pódiu.
Počet hrajúcich nástrojov v rôznej kombinácii ani raz neprevýšil číslo štyri, no komorná zostava sa na veľkom pódiu nikdy nestrácala. V hudbe neplatí, že s väčším počtom slákov sa znásobuje aj pôžitok. Aj okresaná na minimum dokáže vyplniť zvyšný priestor, možno s malou pomocou divákov, ktorí sú ochotní reflektovať v ňom svoje dojmy z vypočutej skladby. Neviditeľný zhluk myšlienok sa mohol slobodne rozvíriť najmä pri skladbe Vladimíra Godára O Crux, meditácii pre sólové violončelo, ktorej sa nemohol lepšie zhostiť nikto iný ako Jozef Lupták. Na uveriteľnosti mu nepridával len fakt, že ide o výborného hudobníka, no hlavne to, že bol priateľ Mariána Vargu.
Foto: Martina Šimkovičová
Rovnako čistá a komorná ako samotná hudba bola aj dramaturgia nedeľňajšieho koncertu Konvergencií. Pomedzi jednotlivé skladby bolo síce počuť potlesk, občas príhovor Vargových priateľov – okrem Luptáka pridali pár slov a spomienok aj Ladislav Snopko a Daniel Pastirčák – väčšinou sa však po sále rozhostilo dlhé ticho ako plnohodnotná súčasť spomienky. Nič navyše nebolo treba, no predsa len… Pár dní pred koncertom prišiel Jozef Lupták s nápadom zaradiť doň aj vystúpenie Speváckeho zboru Technik STU, ktorý mal odspievať jedinú vokálnu kompozíciu Mariána Vargu s názvom Ave Maria. Malé prekvapenie koncert ukončilo a tichom začali pomaly prenikať šum a vrava. Po krátkom vytrhnutí z reality sa opäť všetko dostávalo do normálu.
Koncert pre Mariána Vargu bol špeciálny. Ako povedal Daniel Pastirčák, „niet divu, veď sú Konvergencie v Konvergenciách. Mariánove Konvergencie v Jozefových Konvergenciách. Konvergencie sa dejú tam, kde mnohé smeruje k jednému. Roztratené sily hľadajú svoj stred. Ich prvým predpokladom je otvorenosť, a kde sa už len človek môže otvoriť úplnejšie než tam, kde je zasiahnutý hudbou“?
