Prvý večer patril hostiteľskej Slovenskej filharmónii na čele s Jamesom Juddom, po prvýkrát vo funkcii už nie designovaného, ale právoplatného šéfdirigenta.
Dramaturgia pre nekaždodennú udalosť nie je bez rizika. Mala by jej vtisnúť odlišovací punc od abonentného cyklu, vynímať sa originálnosťou aj interpretačným nasadením. Úvod festivalu tieto atribúty nenaplnil bezo zvyšku. Nespochybniteľným vrcholom večera boli Variácie na rokokovú tému op. 33 od Piotra Iľjiča Čajkovského, predovšetkým vďaka strhujúcemu 48-ročnému nemeckému violončelistovi Albanovi Gerhardtovi. Do nedlhej kompozície premietol skladateľ svoj obdiv hudby spred romantizmu, najmä uctievaného Mozarta. Sólový nástroj má v nej dominantné slovo, prihovára sa rôznymi polohami umenia, od poézie, fantazijnej hravosti a vtipu po technickú a výrazovú brilantnosť. Alban Gerhardt schopnosťou strhnúť kontrastnosťou nálad, filigránskymi farbami, dynamikou a agogikou orchester vyzýval na dialóg, no odpovede boli skôr ťažkopádne. Dva prídavky (Rostropovič, Bach) dokázali sólistovu univerzálnosť aj na komornej parkete.
S otváracou skladbou festivalu by sa dalo polemizovať. Z neveľmi úspešnej a dnes zabudnutej opery Franza Schmidta Notre Dame (roku 1966 sa ju pokúsil vzkriesiť košický súbor) sa objavuje sporadicky predohra, medzihra a karnevalová hudba, dokumentujúca skladateľov príklon k neskorému romantizmu, so zreteľnou uhorskou melodickou inšpiráciou. Autor bol síce rodeným Bratislavčanom, no azda na jej mieste mohlo zaznieť originálne slovenské dielo. Poňatie Jamesa Judda podčiarklo najmä rovinu zvukovej pompéznosti a v istých chvíľach aj vykalkulovanej emočnosti.
Druhú časť večera naplnila Symfónia č. 2 C dur Roberta Schumanna. Štyri vety skladateľovho rozmanito hodnoteného diela mohli pri väčšej diferencovanosti zvuku (takmer úplne absentovalo piano), delikátnejších kontrastoch a nuansách podporiť pozitívne hodnoty partitúry. Najmä remeselnú zručnosť a romantický pastel, s odkazmi na predchádzajúce štýlové epochy. V podaní Jamesa Judda filharmonici podali spoľahlivý, nie však frapujúci výkon. Hrdinom večera sa jednoznačne stal nemecký violončelista.
Žiaľ, trápnu vizitku si vystavilo publikum, ktorého časť sa nenechala zastaviť v potleskoch po každej vete symfónie. Toto festivalovej Bratislave ozaj nesvedčí.
