Dekrét člena Viedenských filharmonikov je podmienený trojročným pôsobením v orchestri tamojšej Štátnej opery (stotožňovanie oboch telies je teda nepresné) a prechodom cez sito výberu najlepších hráčov. Optimálna dramaturgia večera kopírovala program práve začatého európskeho turné.
Úvodná Tragická predohra, op. 81 Johannesa Brahmsa je priliehavou skladbou na spoznanie mimoriadnych kvalít a zvukového „charakteru“ telesa. Pre slovenské publikum navyše predostretie nie všednej reality, do ktorej nás Viedenčania na dve hodiny vtiahli. Počuť taký ušľachtilý tón, kompaktný v sekciách, diferencovaný v dynamike, spoznať štvrťhodinové dielo v dokonale premyslenej, dôstojnej koncepcii Zubina Mehtu, bol prvý zážitok.
Pôvabná lahôdka z pera Josepha Haydna, Sinfonia concertante pre husle, violončelo, hoboj, fagot a orchester B dur, uchvátila v klasicisticky pevných líniách rafinovaným prelínaním bravúrnych sólových nástrojov (Rainer Honeck, Robert Nagy, Martin Gabriel a Sophie Dartigalongue) s orchestrom. Dielo priezračné, vtipné a svieže. V Mehtovom poňatí so sólistami, zároveň členmi filharmonikov, vyžarujúce energiu i radosť z muzicírovania.
Večer kulminoval Koncertom pre orchester od Bélu Bartóka. Partitúra je koncipovaná tak, že veľká časť nástrojov striedavo preberá sólistické pozície a keďže každý člen Viedenskej filharmónie takýmito kvalitami vládne, vzišlo neopísateľných štyridsať minút. Kolektívnu dokonalosť prameniacu z individuálnej virtuozity, zaštítilo široké spektrum farieb, dynamických odtieňov, od obsažného pianissima po burácajúce forte, rozmanitých nálad a emócií.
Pod magickou taktovkou celý večer spamäti dirigujúceho Zubina Mehtu vznikol monolit s bohatým a citlivo diferencovaným obsahom. Nespochybniteľný dôkaz o atraktívnosti hudby 20. storočia. Ováciami vyžiadaný prídavok znel ako šarmantné avízo legendárneho Novoročného koncertu Viedenských filharmonikov.
