V členitých labyrintoch Deža Ursinyho sa oplatí zablúdiť

Nie je to obyčajná mapa. Sever je síce stále sever, no svoje poklady odkrýva len v náznakoch. Kto sa však podľa nej vydá na cestu, jeho hlad po poznaní stúpne s každým novoobjaveným zákutím. Táto mapa nepatrí len tak niekomu. V stredu 4. októbra to je už 70 rokov, čo jej súradnicovú sieť začal splietať výnimočný slovenský hudobník, inštrumentalista, filmár, jedným slovom umelec, Dežo Ursiny.

04.10.2017 09:52
debata
Dežo Ursiny boj s rakovinou prehral 2. mája.... Foto: SITA, Vlado Hák
Dežo Ursiny Dežo Ursiny boj s rakovinou prehral 2. mája. Mal 47 rokov.

S hudbou začínal v období, keď svet zachvátila revolúcia. Zmena privanula z chladných Britských ostrovov, konkrétne z Liverpoolu, kde si štvorica mladíkov hrajúcich pre radosť ešte neuvedomovala, že sa raz zapíše do dejín. To, čo v hudbe začali 50. roky, oni o dekádu neskôr priviedli k svojmu maximu. „Bolo to šokujúce počúvať Beatles a cítiť, že všetok ten akademický nános, ktorý nastaval medzi ľudí barikády, mizne pred ich bezprostrednou ponukou komunikácie. Búrlivú, niekedy až hysterickú reakciu mladého publika pravdepodobne spôsobila premiera slobody, ktorú zrazu pocítilo,“ prezradil ešte v roku 1979 Dežo Ursiny pre magazín Populár. Ani on sa bítovej horúčke nedokázal vyhnúť, neťažil z nej však dlho. V tvorbe sa musel neprestajne posúvať vpred. V honbe za dokonalosťou si pomyselnú latku nastavil naozaj vysoko. Mal však pravidlo. Precíznosť, akú požadoval od ostatných hudobníkov, uplatňoval aj sám na seba. Čo Ursiny povedal, to platilo. V hudbe nevynímajúc.

Vyjadrovať sa pomocou tónov bolo Dežovi Ursinymu prirodzené už od malička. Mama, ktorá vedela hrať aj na klavíri, mu často spievala ľudové piesne. Spievať vraj vedel skôr, ako rozprávať. Prvú gitaru si od rodičov vyprosil, keď mal asi 11 rokov. Na prvé muzicírovanie mu stačilo pár základných akordov a susedia/spoluhráči z dvora. Aj keď o Beatles v tom čase ešte počuť nebolo, pri Radio Luxembourg dokázal presedieť hodiny. Z rokenrolu ho fascinoval najmä Little Richard. Keď prišiel čas na výber strednej školy, dobrovoľne si zvolil elektrotechnickú priemyslovku. Neskôr svoj výber oľutoval, napriek tomu si však cestu k hudbe našiel. S niekoľkými spolužiakmi a študentmi bratislavského konzervatória dali dokopy kapelu Fontána.

Napriek tomu, že bol Ursiny samouk a gitaru študoval na ľudovej škole umenia len jeden rok, za skúsenejšími konzervatoristami nikdy nezaostával, práve naopak. Už vtedy sa na skúškach prejavoval ako nekompromisný perfekcionista. Ako sám povedal pre Populár, „pojem hudobná teória možno v mojom prípade pokojne nahradiť pojmom intuícia“. Skupina Fontána vznikla v roku 1963, keď beatlemánia dosahovala svoj vrchol, no ešte výraznejší vplyv mala na ďalšiu Ursinyho formáciu. Beatmen vznikli v roku 1964 ako priamy ohlas na liverpoolskych Chrobákov. Nebolo zvykom, že štvorčlenná formácia hudobníkov na pódiu hrá aj spieva zároveň, Beatmeni však chceli vytvoriť čo najvernejší obraz. Viachlasný spev bol preto nutnosťou. Ich repertoár tvorili najmä piesne Beatles, no obmieňali ich asi s dvadsiatkou vlastných skladieb, medzi ktoré patril aj hit Let's Make A Summer. Mnohé z nich sa, žiaľ, nezachovali.

Prvé roky slávy

Úspech na seba nenechal dlho čakať. Po ich prvých koncertoch v Prahe kritici nešetrili chválou, dokonca ich povyšovali nad vtedajšiu rockovú jednotku – skupinu Olympic. Najmä Petra Jandu dlhý čas škrel článok s názvom Lepší než Olympic?, ktorý vtedy napísal český publicista Jiří Černý. Na jar v roku 1966 vystúpili Beatmen v Mníchove ako prvá kapela z východného bloku na Západe. Krátko nato predskakovali Manfredovi Mannovi na koncerte v Bratislave. Dežo Ursiny nemal ani 20 rokov, keď po prvý raz s kapelou zažíval časy najväčšej slávy. Malo to však jeden háčik. V rámci pôvodne rovnocennej zostavy sa Ursiny čoraz viac dral do popredia. V snahe presadiť si svoje však viac ako na ostatných členov kapely narážal na ich manažéra Petra Tuchschera. Po stupňujúcich sa rozbrojoch a emigrovaní niekoľkých členov skupiny do západného Nemecka čakal Beatmenov ešte v roku 1966 neodvratný koniec.

Bratislavská lýra 1975: Vlado Černý, Dežo... Foto: Peter Procházka
Vlado Černý Dežo Ursiny Marián Varga Bratislavská lýra 1975: Vlado Černý, Dežo Ursiny a Marián Varga.

Pre Deža Ursinyho to bola príležitosť opäť pokročiť o kúsok vpred. Stále vzhliadal k Beatles, ktorí v roku 1967 prekvapili novým, progresívnym zvukom. Platňa Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band patrila k jeho najobľúbenejším nahrávkam. Vďaka rodine v Amerike mal album medzi prvými v Bratislave, no ako rýchlo ho získal, tak rýchlo oň aj prišiel. „Myslím, že to bol august, keď sa Dežo prechádzal s platňou po korze. Všetci sme vedeli, čo to má, o to viac nás zarazilo, keď sme počuli, že mu ešte v ten deň platňa spadla pri fontáne pred Národným divadlom a rozbila sa. Nebola v tom žiadna škodoradosť, skôr ľútosť,“ spomína si pre Pravdu hudobník Laco Lučenič, „keď som sa o tom dozvedel, možno mi ako prvé sebecky napadlo, prečo sa to stalo skôr, ako som si ju stihol nahrať. Bola to veľká škoda.“

Po Beatmenoch bolo treba založiť novú kapelu. Ursiny mal však tvrdú hlavu a hudobníci si jeho dobrú mienku získavali len veľmi ťažko. Ak si ju už aj získali, tým, že im vždy povedal veci na rovinu, si mnohých pohneval. „Svoje názory až príliš hlasno deklaroval. Ľuďom sa nikdy nepáči, keď im niekto na požiadanie povie, čo si o nich myslí. Oni chcú, naopak, vedieť, čo si o nich nemyslíte,“ povedal o hudobníkovi v dokumente Bigbít (1998) Marián Varga, jeden z mála ľudí, ktorých Ursiny rešpektoval.

Na čas sa však jeho rešpekt podarilo získať aj basgitaristovi Fedorovi Frešovi, ktorý patril medzi bratislavskú bigbítovú špičku. Novú kapelu Soulmen doplnil ešte bubeník Vlado Mallý, ktorého „ukradli“ kapele Prúdy. Mallého presvedčila najmä serióznosť, s akou sa k novému projektu pristupovalo. Kde niektoré kapely zvykli často celé skúšky preklebetiť, Soulmeni „makali“ na 110 percent. Klávesistu sa zohnať nepodarilo, presnejšie, nikto budúcnosti kapely neveril do takej miery, aby si zaobstaral drahý Hammond. Ursiny si nakoniec musel vystačiť s triom, ktoré kopírovalo systém britskej rockovej skupiny Cream – gitara, basa, bicie.

Skupina Soulmen takisto nemala dlhé trvanie (1967 – 1968), no zaznamenala rapídny kvalitatívny posun. V ich repertoári sa stále dali nájsť prevzaté skladby, no vlastná tvorba už trendy zo Západu nenasledovala. Ursiny sa čoraz viac začal prejavovať ako zrelý skladateľ s vycibreným citom pre neošúchané a zaujímavé aranžmány. „Soulmeni“, rovnako ako „Beatmeni“, nenahrali žiadny dlhohrajúci album, zostalo po nich však EP so skladbami ako A Sample of Happiness či Baby Do Not Cry. O anglické texty sa poväčšine postarala Ursinyho mama Elena.

Dežo Ursiny však s kvalitou skupiny nebol spokojný. Bez toho, aby to spoluhráčom oznámil, založil kapelu New Soulmen. Fedor Frešo mu to dlho nevedel odpustiť. New Soulmen nakoniec nahrali len tri skladby. Dezilúziu z invázie spojeneckých vojsk sprevádzalo medziobdobie plné rôznorodých spoluprác. V tom čase Ursiny začal spolupracovať s jeho veľkým obdivovateľom a hviezdou, ktorá len mala zasvietiť – Jarom Filipom. Práve s ním sa v roku 1972 vydal do Prahy nahrávať svoj prvý štúdiový album Provisorium.

Provizóriom sa označuje dočasný stav, počas ktorého sa chod vecí udržuje v akomsi núdzovom režime, aby mohli neskôr opäť fungovať naplno. Provisorium Deža Ursinyho síce bolo dočasné – po nahratí rovnomenného albumu sa skupina rozpadla – no o žiadnom výkone „na polovičný plyn“ sa hovoriť nedá. Z nahrávania, kde povestnú rivalitu odložili bokom jedny z najzvučnejších mien bratislavskej a pražskej scény (skupina Flamengo), vzišiel art-rockový album, ktorý v mnohých ohľadoch dosahoval svetovú úroveň. Nielen anglickými textami. Aj keď v čase tvrdej normalizácie išlo o obzvlášť nežiaduci prvok, Ursiny trval na tom, že bigbít nemôže byť spievaný v inom jazyku ako v angličtine. Svoj názor neskôr prehodnotil. Bolo to rozhodnutie, ktoré znamenalo zásadný zlom v jeho tvorbe.

Dežo Ursiny spieva básne Ivana Štrpku

„Sprvoti som vychádzal z angličtiny. Texty písal Juraj Lihosit. Táto spolupráca vyústila do LP Provisorium. Potom som si uvedomil, že anglický text je pre väčšinu nášho publika skôr zvukomalebným prejavom ako zrozumiteľným nositeľom obsahu. Začal som sa teda obzerať po slovenských textároch. Zdanlivú prázdnotu som spočiatku suploval zhudobnením niektorých Rúfusových Parafráz na slovenské ľudové rozprávky. Realizovali sme ich spolu s Milkou Došekovou. Toto však nebolo východisko, ktoré by ma uspokojilo,“ priznal pre Populár v roku 1979. Vyjsť zo slepej uličky sa mu podarilo až v roku 1974, keď sa najskôr zoznámil s Dušanom Mitanom a básnikom Ivanom Štrpkom. Práve Osamelý bežec určil, akým smerom sa bude po dlhé roky uberať jeho hudba.

Text bol pre Deža Ursinyho vždy smerodajný. Bol to základ, od ktorého sa neskôr odvíjala hudba, nikdy nie naopak. Pri spolupráci so Štrpkom sa na slová a tému upäl ešte väčšmi. Ako v roku 1976 povedal pre mesačník Melodie, „na rozdiel od Provisoria sa tentoraz nechcem odchýliť od významu textov ani o milimeter, hudba ale v žiadnom prípade nebude ako nejaké kolorovanie vodovkami“. Takto naladení sa so Štrpkom rozhodli objavovať hudobné prakontinenty. Z pôvodne zamýšľanej trilógie Gondwana – Laurasia – Pangea nakoniec vzišli albumy Pevnina detstva (1978), Nové mapy ticha (1979) a Modrý vrch (1981). Dežo Ursiny a Ivan Štrpka sa stali rovnocennými partnermi, ich mená boli na prebaloch písané rovnako veľkými písmenami. Text a hudba sa vzájomne podmieňovali, jedno bez druhého by strácalo výpovednú hodnotu.

„Neboli to texty, ktoré by som písal sám pre seba. Vždy som ich vnímal ako podklad určený na zhudobnenie. Podvedome som možno bral do úvahy, že mám možnosť pristúpiť k hudbe bližšie, no nechcel som tomu celkom podľahnúť. Materiál, ktorý som Dežovi dával, nebol usporiadaný v zmysle hudobnej formy. Zárodky prvej kompozície vznikali tak, že ho postupne ohmatával. Celkom slobodne mohol využiť len to, čo chcel. Bola to hra, pri ktorej som aj ja vybočil zo svojho tichého písania básní a literatúry, ktorá musí sama osebe obsahovať všetko a nik zvonka do nej nemá zasahovať,“ priblížil Štrpka pre Pravdu ich dlhoročnú spoluprácu.

„Bola to príležitosť aj pre mňa, aj pre neho. On sa ma snažil viac vtiahnuť do hudobného vnímania, vlastne sa ma snažil naučiť spievať. Ja som do toho zase vnášal spôsob písania, ktoré je v istom zmysle nemuzikálne. Neboli to pravidelné slabiky, rýmy a klasické formy, ktoré sa ľahko spievajú. Robil som to opačne, no práve to ho podnecovalo a lákalo.“ Dežo Ursiny vnímal poéziu ako celok, pričom sa vždy snažil zachytiť jej vnútorný rytmus. Nikdy sa nespoliehal na ucelený melodický nápad. Skladby sa tak stali rovnako členité ako Štrpkove voľné verše či krajiny, po ktorých v nich cestovali.

Počas 70. rokov Ursinyho nebolo veľmi vidieť na koncertných pódiách. O to väčšou slávnosťou bolo, keď po niekoľkých rokoch odmlky v roku 1979 zahral so skupinou Burčiak v bratislavskom PKO. Jeho živé vystúpenia všeobecne patrili k veľkými vzácnostiam. Ursiny mal stále plné ruky práce. Ako absolvent filmovej a televíznej dramaturgie na VŠMU sa venoval aj svojej druhej vášni – filmu. Po skončení štúdia začal v roku 1974 pracovať ako dramaturg Krátkeho filmu. „Spojenie obrazu a hudby ma vždy lákalo a bude lákať. Zatiaľ sa to učím, overujem si inštrumentálne možnosti, ktoré určite použijem aj v ďalších plánoch,“ povedal v roku 1976 pre mesačník Melodie.

Rok nato zložil hudbu pre Krátky film Juraja Jakubiska Bubeník Červeného kríža. Ursinyho hudobný rukopis cítiť v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách či dokonca muzikáloch. Na libreto Alty Vášovej a texty Jána Štrassera zložil hudbu aj k populárnemu muzikálu Neberte nám princeznú (1981). Dežo Ursiny bol aj zručný filmár. Spolupracoval hlavne s Mariánom Urbanom a Ivom Brachtlom, ktorý po jeho smrti dokončil posledný film Interrupcia, eutanázia, trest smrti, samovražda. Nakoniec vyšiel pod názvom Času je málo a voda stúpa.

Posledné roky

Osemdesiate roky priviali ďalšie albumy poznačené „štrpkovskou poetikou“ – 4/4 (1983), Bez počasia (1984), Zelená (1986), Na ceste domov (1987) a Momentky (1990). Bolo to obdobie experimentovania, kde si Ursiny vyskúšal aj nové žánre. Opäť sa vrátil aj ku kratším skladbám, pretože dramaturgovia v rádiách tvrdili, že sú pre ich vysielanie príliš dlhé. Pomaly sa schyľovalo k spoločenskej zmene, no na Deža Ursinyho čakali zlé správy. Na jar roku 1989 mu diagnostikovali rakovinu ústnej dutiny. Ani po skorom zákroku mu prognóza nedávala veľa času. Musel sa rozhodnúť. Pokračovať v klasickej liečbe znamenalo skončiť so spevom, no on si zvolil aktívny zápas – spev. V tejto fáze plnej tápania, otázok, prehodnocovania svojho života, ale aj opätovného hľadania seba samého, vydal Ursiny svoje najosobnejšie albumy Do tla (1991), Ten istý tanec (1992) a Príbeh (1994). Prvý raz sa tu dokonca objavuje aj v úlohe textára.

„Bol som veľký škandalista, z toho vyplýva, že som sa vybúril. Myslím, že základný temperament mi zostal, akurát si už trochu viac uvedomujem cenu energie, ktorú má človek pridelenú. Teraz ju zameriavam skôr smerom dovnútra s cieľom dozvedieť sa ešte čosi o sebe,“ povedal vo februári roku 1995 v poslednom rozhovore pre Českú televíziu, z ktorého časť odznela aj v dokumente Bigbít. Dežo Ursiny svoj boj s rakovinou prehral len krátko nato. Zomrel 2. mája vo svojom byte v bratislavskej Dúbravke. Mal 47 rokov.

Dežo Ursiny nebol len výborný muzikant, ale aj... Foto: SITA, Vlado Hák
Dežo Ursiny Dežo Ursiny nebol len výborný muzikant, ale aj dramaturg a filmár.

Odchod Deža Ursinyho akoby naštartoval ďalší proces, ktorý súvisel najmä s jeho poslednými prianiami. Jeho gitara tak cestovala do Bulharska, Brachtl dokončoval film a svetlo sveta uzreli listy, ktoré Dežo Ursiny na sklonku života adresoval českej výtvarníčke a blízkej priateľke Zdenke Krejčovej. Kniha Moja milá pani, ktorú zostavil Ivan Štrpka, vyšla vo vydavateľstve Artforum v ruku 2007. V jej krátkom predslove Krejčová píše: „Dežo k tomu povedal ešte takú vetu: ,… zostal som im dlžný.ʻ ,Komu?ʻ ,No ľuďom…ʻ A tak asi ako všetkým spieval, aj tie listy síce adresoval mne, ale písal ich všetkým.“ Jeho bohatú korešpondenciu zachytávajú aj ďalšie knihy Ahoj tato, milý Kubo (2015) a Jabloň v zime. Listy Eve Rosenbaumovej (2016). Ursinyho hudobnú púť zase obsažne zdokumentoval publicista Marian Jaslovský v knihe Pevniny a vrchy (1997).

Príbeh Deža Ursinyho pri príležitosti jeho nedožitých 70. narodenín opäť ožíva naplno. Postaral sa o to aj jeho syn Jakub, ktorý v koncertnej forme uviedol aj jeho nedokončený muzikál Peter a Lucia. S pomocou fanúšikov sa mu podarilo vyzbierať aj dostatok peňazí na to, aby v reedícii vyšla remastrovaná platňa Provisorium. Druhým v poradí má byť album Modrý vrch. Vrece sa roztrhlo aj so spomienkovými akciami. Veľký narodeninový koncert pre Deža Ursinyho odznie v bratislavskom MMC v stredu 4. októbra. Na Ursinyho gitare Gibson The Paul, ktorá sa po cestách vrátila domov, zahrá Vlado Nosáľ. O pár dní na to, 7. októbra, zase v banskobystrickej Záhrade pokrstia spevník s jeho piesňami. Prierez Ursinyho tvorby zahrá kapela Definitívum.

Dežo Ursiny bol komplikovaná osobnosť, no jednoduchým byť nevedel. Svojím mierne despotickým prístupom hnal ľudí k maximu, k miestam, kam by sa sami možno neopovážili. Obracal sa práve na toho, kto bol ochotný vystúpiť s ním na Modrý vrch. Z večných ciest naň mu zostal permanentný snehový poprašok na vlasoch. Ako sa tam dostať? Stačí sledovať mapu a stopy zanechané v hudbe. „Nehovor nič, len cestuj so mnou. Všetko nám dopovie zvlnený divý sad za oknom vlaku.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Dežo Ursiny #Ivan Štrpka #Provisorium #Beatmen #Soulmen