Víťazi Pódia mladých talentov, v rámci ktorého džezáky každý rok zviditeľňujú nádejné a originálne kapely, to v žiadnom prípade nemajú jednoduché. Kto totiž vyhrá, otvára na hlavnom pódiu ďalší ročník festivalu. Neľahká úloha opätovne presvedčiť o svojich kvalitách, a naplniť tak očakávania zo strany divákov, tentoraz pripadla minuloročným šťastlivcom – skupine Ľudové mladistvá. Mladej formácii na čele so skladateľom Martinom „Majlom“ Štefánikom však sebavedomie nechýba. Nie div, začiatkom roka vyhrali Radio_Head Awards ako objav roka a nie náhodou im verí aj otec slovenského džezu a organizátor festivalu Peter Lipa.
„V osobách týchto mladých tvorcov má Slovensko veľmi nádejnú generáciu nových muzikantov a interpretov,“ dodal Lipa na margo už takej početnej formácie, ktorá sa na scéne objavila v spoločnosti hostí – sláčikového kvarteta a ďalších prizvaných hudobníkov. Preplnená scéna by mohla celkom dobre slúžiť aj ako účelový krycí manéver, ktorý by mal vzbudiť dojem veľkoleposti. Nie to však prípad Ľudových mladistiev, ktoré rovnako dobre ako v celku fungujú aj vo chvíli, keď si cesty na pódiu skrížia len klávesy, bicie a basgitara. Zdá sa, že skupina sa chce vymaniť z klasickej škatuľky „tí, ktorí spájajú džez a folklór“. Svedčila o tom aj ich premiérová skladba, kde okrem iného ukázali, že slovné spojenie elegantný beatbox nemusí byť oxymoron.
Po niekoľkých rokoch, keď sa festival konal v menšej, „béčkovej“, hale bratislavskej Incheby, sa opäť musel udomácniť vo väčšej hale C. Oproti útulnému priestoru tak bola tentoraz, najmä v spoločných priestoroch, o čosi viac priznaná chladná konštrukcia výstaviska, ktorá v kombinácii s ostrým svetlom miestami nútila návštevníkov z hudobného splínu vytriezvieť. Akýkoľvek priestor sa však razom scvrkne, ak na scénu nastúpi harfistka Laura Perrudin. Komorné vystúpenie neočarilo len spevom a hudbou, v ktorej sa hudobníčka inšpiruje vlastnými nočnými morami či básňami Williama Blakea či Jamesa Joycea. Osobitým zážitkom bolo sledovať pohyby rúk, ktorými Perrudin na špeciálne upravenom nástroji vytvára podmanivú zvonkohru. Zdá sa, že išlo o medzidruhovú príťažlivosť, keďže detailná kamera prezradila, že počas celej jednej piesne bola na jej harfe usadená zrejme spokojná mucha.
S atmosférou Paríža 20. a 30. rokov na hlavnú scénu doslova „prihopsala“ mladučká Hailey Tuck, ktorá čarovným spôsobom oživuje tradíciu veľkých džezových speváčok. S nádhernou farbou hlasu a očarujúcou prostorekosťou si Tuck dokáže získať na svoju stranu publikum dokonca aj v momente, keď zabudne text piesne. Má totiž veľký dar, skrz hudbu dokáže rozprávať mnohé príbehy, čo je výsadou len mála speváčok. Pár si ich neodpustila ani pomedzi piesne. „Možno to bude znieť ako vymyslený príbeh, ale nie je. Pamätám si na svoju prvú noc v Paríži, keď som mala 18 rokov. Nasadla som do taxíka a zhrozene sledovala, ako na taxametri stúpa suma. Vyzeralo to veľmi draho. Taxikár sa ma potom spýtal, čo robím v Paríži, tak som mu povedala, že chcem byť džezovou speváčkou. Odvetil, že ak dokážem zaspievať skladbu Vie En Rose vo francúzštine, cestu mám zadarmo. V ten večer mal smolu,“ spomínala si Tuck. Len čo však začala v Inchebe slávnu pieseň Édith Piaf spievať, opäť jej vypadli slová. „Dnes si asi taxík nevezmem,“ dodala s úsmevom za podporujúceho potlesku.
Presvedčivý výkon a oduševnenie mladých hudobníkov v istom smere zatienil aj headlinera večera, dzežového trubkára Roya Hargrovea a jeho kvintet. Predviedol síce poctivý džez starej školy, no zostal akoby uväznený na pódiu a ľuďom sa otváral len minimálne. Sledovať mimiku hudobníkov pri sólach je niekedy rovnako podmanivé, ako ich počúvať, čo možno trochu znemožňovali jeho slnečné okuliare. Džezmena s takou pôsobivou históriou a talentom sa v žiadnom prípade nedá obviniť z nekvality, no miestami to pôsobilo, akoby bol koncert v Bratislave bol len ďalšou povinnou jazdou.
Sobotný večer sa začal rovnako ako ten piatkový. Na výbornú. Postarala sa o to česko-slovenské zoskupenie Vertigo. Šesťčlenná formácia sa nevyhýba originálnym prepojeniam, rovnako ako skupina Carpet Cabinet, ktorá sa blysla na scéne mladých talentov. Elektronika a drsný beatbox miešaný s precíznym muzikantstvom a pôsobivým, priam živelným pódiovým prejavom z nich robí jedného z hlavných adeptov na víťaza scény.
Nezabudnuteľný zážitok priniesol aj saxofonista Amit Friedman so svojím kvintetom. Momentom koncertu sa stalo „vodné sólo“, keď sa jeho perkusionista rozihral na bubne namočenom v lavóre s vodou. Súčasný džez izraelského hudobníka je takisto príbehový. Bratislavskému publiku prezradil, že za jeho skladbou You Must Go stojí hrozivý príbeh z afrického safari, kde jeho kapelu ohrozovali dva levy. V prísne stanovenom harmonograme džezákov majú hudobníci na koncert vymedzený len určitý čas. Uvoľnená komunikácia s publikom a snaha o konceptuálnejší program sa preto o to viac cení.
Briti z Portico Quartet pracujú trochu inak. Zvuková clona, ktorú vytvárajú vrstvením motívov, vytvára skôr plodné podhubie pre príbehy ľudí, ktorí počúvajú. Štvorica hudobníkov nie je odkázaná na veľkú šou, presne vedia, čo chcú a ako to dosiahnu. Ich netradičné využitie inštrumentov hraničiace s ambientom však nemusí byť džezuchtivému obecenstvu po chuti, o čom svedčil aj vlažný potlesk. Komu však sadli minuloroční GoGo Penguin, prišiel si na svoje. Oveľa intenzívnejší potlesk čakal na hviezdu večera – skupinu Blood, Sweat & Tears, ktorá fúziou džezu a rocku spôsobila koncom 60. rokov menšiu revolúciu. Odvtedy prešlo niekoľko dekád a skupina zaznamenala množstvo personálnych zmien. O to viac potešil fakt, že ani po rokoch neupustili zo svojich nárokov.
Priam sa núkalo zvolať „Džezrock chlapi!“, keď sa symfónia inštrumentov a zrelého hlasu speváka Bo Bicea spustila na plné obrátky. Bývalý víťaz talentovej súťaže American Idol má šoumenstvo v krvi, zároveň však neskĺzne do lacnej zábavy. Ak by sála ponúkala o čosi viac priestoru, sobota by sa určite skončila aj tanečnou zábavou. Takto sa skončila minimálne obrovským nadšením divákov a prísľubom ďalšieho dňa plného kvalitnej hudby.