Polajka nahrala 40-minútovú alegóriu na lepší svet

, 27.10.2017 14:00
Polajka
Formácia Polajka vydala v septembri nový album Exodus. Autor:

„Je to nebezpečný podnik, vykročiť z dverí. Stúpneš na cestu, a keď nestojíš pevne, nevieš, kam ťa môže strhnúť,“ spomínal si Frodo Bublík v knihe Pán prsteňov na slová svojho strýka Bilba, keď prekračoval hranice rodnej vlasti. Cesta a putovanie za neistým výsledkom ako symbolika progresu a znovuobjavovania seba samého inšpiruje umelcov už od nepamäti, pretože úzko súvisí s tým, s čím súperia každý deň – s procesom tvorby. Do neistých vôd sa rozhodla vykročiť aj slovenská formácia Polajka, ktorá tému pohybu a migrácie reflektuje na svojom novom albume s príznačným biblickým názvom Exodus. Na mieste je teda otázka: Quo vadis, Polajka?

Sopranistka Eva Šušková, spevák Róbert Pospiš, gitarista Martin Sillay, violončelista Roman Harvan a akordeonista a klavirista Boris Lenko. To je zostava Polajky, ktorá po zviditeľnení tvorby českého skladateľa Leoša Janáčka prichádza na svojom prvom samostatnom albume s originálnym autorským vkladom. Na albume Exodus, ktorý začiatkom septembra vyšiel vo vydavateľstve Real Music House, sa súbor podľa svojich slov snažil vyrovnať s vnútornou nervozitou súčasnej spoločnosti. Spolupráca piatich zvučných mien slovenskej scény, ktoré v mene spoločného cieľa rezignovali na vlastné ego (a žánre, v ktorých sú doma), ich však nakoniec posunula oveľa ďalej, ako pôvodne zamýšľali.

Pevným základom desaťskladbovej mozaiky je slovo, presnejšie úryvky z básní autorov ako John Donne, Arthur Rimbaud či Langston Hughes, ktoré dopĺňa autorský text Róberta Pospiša. Vďaka spevu pripomínajúcemu recitáciu album niekedy balansuje na hrane literárno-hudobného pásma, čo sa asi najviac prejavuje v skladbe Morská. Básne však zámerne pôsobia útržkovito. Predhodenými myšlienkami ponúkajú len jemný náčrt atmosféry, okolo ktorej sa, zdanlivo neusporiadane, nabaľujú zhluky tónov.

„Smrt kráčí blíž. Útěk tě nezachrání. Snad nebojíš se za svítání vypít smrtelný doušek,“ znie v dvojhlase Evy Šuškovej a Róberta Pospiša v úvodnej skladbe Antar, ktorá v sprievode organového zvuku vytvára z myšlienky na neodvratný koniec priam obradný akt. Podobná atmosféra sa nesie celou takmer 40-minútovou nahrávkou, no Exodus rozhodne nie je ódou na pesimizmus. Vo chvíľach, kde môže ťaživosť nahrávky poslucháča celkom pohltiť, ho z chaosu následne vyvádza "umiernený“ inštrument, anjelský chór či kontrastný, zvuk pretínajúci soprán.

Aj keď nahrávka kombinuje prvky súčasnej klasickej hudby, elektroniky či art-rockovej hudby (gitarové sólo v skladbe Exodus), sú to práve ambientné ruchy či vrstvené vokály, ktoré jej dodávajú želanú hĺbku. Vnútorné mikrosvety, ktoré sa hudobníkom darí v rámci jednotlivých skladieb vytvárať, tak v konečnom dôsledku pripomínajú skôr inú knihu Svätého písma – Genezis. Album Exodus v mnohých smeroch pripomína skôr alegóriu na lepší svet, do ktorého sa hudobníci chceli na chvíľu uchýliť.

Najviac by albumu Exodus svedčal prívlastok experimentálny či alternatívny, no sú to slová, ktoré kvalitnú hudbu zbytočne oberajú o nových poslucháčov. Možno stačí pripomenúť, že ide o poctivú nahrávku, z ktorej cítiť presah, a nie kalkul a prvoplánovú snahu o „páčivosť“. Aj keď na začiatku ju mohla inšpirovať téma migrácie ako pálčivého problému súčasnosti, pôvodný úmysel ich napokon celkom prerástol. Nahrávka totiž ukazuje, že zasľúbená krajina nie je otázkou miesta, ale pohľadu.

Hodnotenie Pravdy
4 a pol hviezdičky z 5

  • Polajka: Exodus
  • Real Music House, 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Róbert Pospiš #recenzia #Polajka #Exodus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk