Foto: Silvia Lelli
Sama Speranza deň po koncerte na svoj Facebook napísala: „45 vysokých céčok v jeden večer! Larry, si king!“ Lawrence Brownlee dokázal, že naozaj patrí k najlepším spevákom bel canta. O Speranze, ktorá roky asistovala Zubinovi Mehtovi a Riccardovi Mutimu, sa zasa hovorí ako o jednej z najzaujímavejších dirigentiek súčasnosti. Hoci posledné roky pôsobila vo Viedenskej štátnej opere a otvárala aj tohtoročný viedenský Opernball, v Bratislave bola ešte len druhýkrát v živote. Odfotila sa tu so sochou Čumila a k fotke pod klobúkom Schöne Náciho dopísala: Klobúk dole. Veru, klobúk dole, maestro Speranza!
V nemeckom magazíne Oper! ste v interview zmienili, aké je pre dirigenta dôležité ovládať cudzie jazyky. Koľkými hovoríte vy?
Štyrmi. Taliansky, francúzsky, anglicky a nemecky. A rozumiem španielsky.
Kanadská operná diva Measha Brueggergosman mi v lete povedala, že ovláda tri jazyky, ale operu spieva v siedmich…
Iste, pre dirigenta to nie je nevyhnutnosť, ale jednoducho je lepšie, ak jazyky ovláda. Výraznú časť opery predsa tvorí text a práve ten je kľúčom k hudbe. Ak nerozumiete slovám, ako môžete hudbe dať farby a výraz? Je to logické.
Aký jazyk je pre dirigenta najužitočnejší? Vaša rodná taliančina či skôr medzinárodná angličtina?
Taliančina je skvelá, pretože väčšina opier sa spieva v taliančine, ale dôležité sú aj francúzština a nemčina – to sú tri hlavné reči opery. A potom ešte ruština, tú sa chcem naučiť, aby som mohla robiť aj ruské opery.
Už niečo po rusky viete?
Ešte nie, ale chcela by som. Predpokladám, že to bude zložité.
Opäť ste mi pripomenuli Kanaďanku Meashu Brueggergosman, ktorá zvládla odspievať operu Věc Makropulos v češtine. Čeština pritom obsahuje špecifické ř, ktoré je pre cudzincov tvrdý oriešok.
Nemusíte reč ovládať tak plynule, aby ste v nej dokázali bezchybne rozprávať. Podstatné je dobre pochopiť, o čom čítate. Čeština by bola super, ale prvú mám na pláne ruštinu.
Dvanásteho septembra sa v Teatro Verdi v talianskej Pise konal zvláštny koncert. Tenorista Andrea Bocelli a sopranistka Maria Luigia Borsi totiž v sprievode filharmonického orchestra z mesta Lucca spievali pod dirigentskou taktovkou špeciálne naprogramovaného robota! Čo si o tom myslíte? Je to úžasné alebo smiešne?
Konalo sa to v rámci špeciálneho večera, kde prezentovali nové prístroje na liečbu rakoviny. Bol to akýsi experiment, ktorý mal ukázať, ako ďaleko už technika pokročila. Bol to skôr žart, pomocou ktorého chceli vyzbierať peniaze pre nemocnice.
Ja som však čítala tlačovú správu, kde sa spomínalo, že robota by mohli využívať na skúšky s orchestrom namiesto živého dirigenta. Dirigent Andrea Colombini, pod ktorého vedením robot YuMi „študoval“, tvrdí, že robot by v prípade absencie dirigenta mohol slúžiť ako výpomoc. Mohol by napríklad vykonať prvú skúšku. Hoci robot dokázal napodobniť gestá dirigenta do najmenších detailov, Colombini pripustil, že duša a duch prichádzajú vždy od človeka.
Nič nemôže nahradiť živú ľudskú bytosť. Mne však práve sopranistka, ktorá tam spievala a s ktorou sme dobré kamarátky, povedala, že to bol len experiment. Aj keď veľmi dôležitý, aby sa vyzbierali peniaze pre nové prístrojové vybavenie nemocníc.
Foto: Jan F. Lukáš
Takže sa nebojíte, že by vás raz roboty nahradili a pripravili dirigentov o prácu?
Nie, nie, nie.
Riaditeľ Viedenskej štátnej opery Dominique Meyer vo februári 2016 v interview pre rakúsky Kurier povedal, že budúcnosť patrí ženám. Je to pravda?
Neviem, predovšetkým rešpektujem Dominiqua Meyera, vďačím mu za svoj debut vo Viedni. Je skvelým riaditeľom opery. Ženy sa čoraz viac presadzujú vo svete hudby a je to veľmi dobrá vec. Nemyslím si však, že by niektoré pohlavie malo prevažovať – či už muži, alebo ženy. Je pekné, že ženy majú v hudobnom svete čoraz viac sebavedomia.
Čítala som, že v Kráľovskej valónskej opere v belgickom Liege, kde ste od tejto sezóny šéfdirigentkou, tvoria polovicu orchestra ženy.
Neviem, nepočítala som ich. Všade na svete je v orchestroch veľa žien, v niektorých amerických orchestroch dokonca ženy prevažujú. Keď však do orchestra prijímame nových hráčov, vždy hrajú za oponou, takže nevidíme, či hrá muž, alebo žena – až do momentu, kým si ľudí nevyberieme.
Takže sa ženy dirigentky nestávajú akousi módou?
To si nemyslím.
Našla som totiž zaujímavú informáciu, že ešte v roku 2014 bolo v rebríčku 150 najlepších dirigentov sveta len päť žien. Ako je to možné?
Ženy začínajú dirigovať neskôr. Kedysi bývali dirigentmi hlavne muži, dnes dirigovanie študuje veľa mladých žien. Mnohé majú talent. Je to len otázka času. Ak medzi 100 pilotmi nájdete len štyri ženy, je to preto, že začali pilotovať neskôr. Som si istá, že o dvadsať rokov bude dirigentiek oveľa viac. Ide len o to, koľko ľudí to študuje a chce dirigovať. Chvíľu to trvá, nejde to zo dňa na deň. Ale keďže už študujú, ich čas príde.
Vy ste však tiež nechceli byť dirigentkou odmalička. Začínali ste ako klaviristka a korepetítorka.
Áno, po taliansky povieme maestro colaboratore. Mala som veľmi prirodzenú kariéru, kde som od piana prešla ku komornej hudbe a k opere. Veľa rokov som bola korepetítorkou. Veľa dirigentov prešlo touto cestou, myslím, že aj Riccardo Muti. Je to prirodzený vývoj.
Je dirigovanie prácou snov?
Neviem, závisí od toho, čo považujete za prácu snov. Je to skvelá profesia, ktorá však prináša veľa zodpovednosti a stresu. Ale je to prekrásna práca, pretože celý čas robíte hudbu. Presnejšie – byť muzikantom je práca snov. Či už ste klavirista, huslista, alebo flautista. Ak robíte to, čo milujete, vždy je to skvelé. Prináša to veľa zodpovednosti, musíte veľa obetovať, ale určite je to skvelé.
Čo vás stresuje?
V tejto profesii musíte veľa cestovať, ste stále vo vzduchu, ste len málo doma a stále musíte veľa študovať, pripravovať sa, koncentrovať sa. Vlastne sa to trochu podobá športu.
Akurát vaša kariéra trvá dlhšie než u športovcov.
To je pravda. Veľa práce je fyzickej, ale veľa aj mentálnej. Hudba je dobrá pre všestranný rozvoj, ale dirigovanie nie je ľahká práca.
Zaujalo ma, keď ste v časopise Oper! vysvetľovali vaše dve talianske slová pre autoritu. Rozlišujete medzi slovami autoritá a autorevolezza (pri druhom slove naše slovníky uvádzajú preklad „vážnosť“, „vplyv“). Ako sa dá autorevolezza získať? Alebo to musí mať človek vrodené?
Je to schopnosť, ktorá sa ťažko popisuje, ale dá sa získať časom. Autorevolezza je niečo, čo získate s vedomosťami a so štúdiom. Je to niečo, čo vysielate, odovzdávate hudobníkom. Vyžaruje z vás sebaistota, ale nie preto, že ste bos. Hudobníci z vás vycítia akúsi pravdivosť, vašu pravdu, ktorú musíte hráčom odovzdať slovami či dirigentskými gestami. Treba na to roky skúseností. Tak trochu je to čosi prirodzené, čosi vo vás.
Foto: Lorraine Wauters
Na Slovensku máme dirigenta Rastislava Štúra, ktorý rád vychádza s členmi orchestra priateľsky, chce mať pohodu. Je mu to sympatickejšie ako striktnosť. Priznal však, že hudobníci ho už niekedy „testovali“, vystrelili si z neho napríklad tak, že namiesto v dur začali hrať v mol…
Podľa mňa v dirigovaní neexistujú pravidlá. Musíte byť sami sebou.
V tomto sa zhodnete, podľa Štúra sa k rovnakému cieľu dá dostať rôznymi prístupmi. Jednému funguje citlivosť a priateľstvo, inému prísnosť až diktátorstvo.
Každý musí byť sám sebou – on aj ja. Dirigent je ten, kto dáva ostatných dokopy. Aby ste to dosiahli, musíte sami byť zmesou všetkého. Ako som hovorila, autorevolezza – vážnosť je jedna vec, autoritá znamená niekomu niečo nariaďovať, prikazovať. Musíte nariaďovať, aby ste z muzikantov dostali to, čo potrebujete. Len na to neexistuje recept.
Zrejme je najdôležitejšie, aby hráči videli, že viete, čo robíte a dokonale poznáte skladbu.
To vám dáva autoritu, to je autorevolezza. Ale nedá sa to nejako nastaviť.
Čo je najlepšie na vašej práci?
Milujem hudbu, venujem sa jej celý život od mojich štyroch rokov. Som šťastná, že môžem robiť to, čo ma najviac baví. Je to ťažké a stresujúce, ale svoj život si bez hudby neviem predstaviť. To je to najlepšie.
Kde ste vlastne doma? V rodnom Ríme, vo Viedni alebo najnovšie v belgickom Liege?
Som svetoobčan, nemám jeden domov. Moje tri naj mestá sú New York, Rím a Viedeň. Vždy som doma v New Yorku, kde som študovala na Juilliard School, vždy som doma v Ríme, kde mám rodinu a kde som vyrastala, a milujem Viedeň, kde mám veľa priateľov a kde som posledné roky pracovala, to je môj tretí domov.
Koľko času trávite v Ríme? Ako často vás vaša rodina vôbec vidí?
Dirigujem dosť často v Ríme, takže sa vídame. A rodičia za mnou často cestujú, videli skoro všetky moje premiéry. V Bratislave so mnou neboli, ale prišli do Liege či New Yorku.
A máte obľúbený operný dom? Pracovali ste v mnohých prestížnych po celom svete.
Nedá sa povedať len jeden.
A vidíte teda aspoň rozdiely v hudobnom publiku v rôznych krajinách, reagujú ľudia odlišne?
Ani nie, ľudia chodia na operu väčšinou preto, že milujú operu a koncerty. Každé publikum sa však trochu líši. Napríklad v Kráľovskej valónskej opere v Liege máme veľmi srdečné publikum, ale svoju priazeň dávajú ľudia najavo až na konci šou. Dovtedy si svoje pocity nechávajú pre seba. Vo Viedni po každej árii nasledujú obrovské ovácie. Prístupov k hudbe je niekoľko. Ale ľudia, ktorí prídu do divadla, tam chodia práve preto, že ich to baví.
A čo mladí? Je dosť priaznivcov opery? Napríklad v Düsseldorfe sa snažia vychovávať si operné publikum odmalička.
Všade na svete je to tak, že sa robia tzv. kinderopery – to je dobrá vec. Aj vo Viedni, v Liege aj v Ríme, v milánskej La Scale robia špeciálne predstavenia pre školy. Všade sa snažia o to, aby ku klasickej hudbe priviedli nové generácie.
Foto: Lorraine Wauters
Aj vy dirigujete opery pre deti?
Ešte som to nerobila, ale bola som na viacerých kinderoperách vo Viedni. Dirigovala som viaceré predstavenia pre školy, je to milé, mať v publiku mladých ľudí.
Akú operu by ste odporúčali, aby deti videli ako prvú?
Je ich veľa, skvelá je Čarovná flauta…
Čo trebárs Janko a Marienka?
Nemyslím si, že je to celkom opera pre deti. Vyzerá ako rozprávka, ale nie je to tak celkom – je dosť desivá. Zato je skvelá Cenerentola – Popoluška. A je ich veľa, vo Viedni robia úžasný Wagnerov Ring (Prsteň Nibelungov), hovoria tomu Kinderring. Trvá to hodinu, je tam to podstatné z príbehu – urobili z toho čosi ako love story a deťom sa to páči. A veľa skladateľov píše pre deti, to ma teší.
Skoro som zabudla, kdesi som narazila na diskusiu o tom, či oslovovať dirigentku maestro alebo maestra. Ako hovoria vám?
Dirigenta na celom svete oslovujú jediným slovom, maestro. Žiadna maestra, aj keby šlo o ženu. Platí to medzinárodne. V Taliansku slovo maestra hovoria učiteľkám v škôlke alebo na základných školách. Vo svete hudby každý, kto absolvoval vysokoškolské štúdium, či už dirigent, huslista, alebo klavirista, je maestro.
Na koľkých hudobných nástrojoch viete hrať?
Ovládam klavír, čembalo a fortepiano. Keď uvádzame Mozartove opery, hrám aj na čembale.
Počúvate hudbu aj vo vašom voľnom čase?
Nie, pretože som celý deň obklopená hudbou. Ak šoférujem, rada počúvam popmusic, niečo ľahké. Vo všeobecnosti však vo voľnom čase hudbu nepočúvam.
Ako teda relaxujete? Varíte, chodíte do kina, venujete sa športu?
Rada sa prechádzam, mám rada šport, pozerám filmy a americké seriály. Pozerala som celý Dom z kariet, milujem Priateľov, Frasiera. Bavia ma sitcomy, ale aj vážne televízne seriály – hoci o politike.
Speranza Scappucci
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Narodila sa 9. apríla 1973 v Ríme. Absolvovala klavírne štúdium na Conservatoriu di Musica Santa Cecilia v Ríme, korepetíciu študovala na Juilliard School v New York City. V roku 2001 debutovala v Carnegie Hall s Mozartovým klavírnym koncertom KV 466. V rokoch 2001 až 2006 bola korepetítorkou na festivale v Glyndebourne, od roku 2007 spolupracovala v Metropolitnej opere s Jamesom Levineom, ako aj s Riccardom Mutim na Salzburger Festspiele. Korepetítorkou a hudobnou asistentkou bola aj v Teatro dell’Opera di Roma, v New York City Opera, Lyric Opera of Chicago a Santa Fe Opera. Ako dirigentka debutovala v roku 2012 v rámci Yale Opera s Così fan tutte. Pracovala v mnohých operách sveta. V novembri 2016 stála prvýkrát za dirigentským pultom Viedenskej štátnej opery, kde už predtým bola angažovaná ako korepetítorka a pianistka. V roku 2017 dirigovala pri otvorení viedenského Opernballu. Od septembra 2017 je šéfdirigentkou Opéra Royal de Wallonie v belgickom Liege. V Bratislave vystúpila v rámci BHS 9. októbra spolu s tenoristom Lawrencom Brownleem.
