Slovenského skladateľa a inštrumentalistu Mariána Vargu označil jeho blízky priateľ, ďalší významný autor Vladimír Godár, za jedného z najväčších priaznivcov slovenskej hudby a možno jej najväčšieho tvorcu, akého sme v 20. storočí mali. Hudobník, ktorý v januári oslávil okrúhlu sedemdesiatku, o niekoľko mesiacov neskôr, 9. augusta, svojej chorobe podľahol. Veril však aj v to, že dielo, ktoré tu zanechal, bude ďalej žiť. Nie vďaka inštitúciám, ale najmä vďaka ľuďom, ktorí jeho hudbu právom považujú za jeden z pilierov slovenskej kultúry.
Život Mariána Vargu, ale aj jeho priateľov či fanúšikov poznačila v roku 2017 trpká ambivalentnosť – narodeninové gratulácie k jubileu v lete vystriedali smútočné kondolencie jeho rodine. Vážna choroba ho skúšala už dlhšie, navyše sa k tomu začiatkom roka pridala aj zlomená noha. Varga však stále túžil hrať a pokým mu sily stačili, bol odhodlaný objaviť sa na pódiu.
Veľkým prekvapením bolo jeho vystúpenie počas aprílového narodeninového koncertu, keď sa zjavil za Hammondom a spolu s pevným jadrom formácie Collegium musicum (Fedorom Frešom, Ferom Griglákom a Dušanom Hájekom) odohral ich neoficiálnu hymnu – skladbu Hommage à J. S. Bach. „Koncertoval sólo aj ťažko chorý, čo by asi málokto dokázal. Na pódium nevyšiel bez pomoci, ale keď tam už bol, opäť bol perfektný. A jeho to tešilo. Tak ako on tešil a nasycoval pozitívnou energiou svojich poslucháčov, tak sa on tešil, že ich môže potešiť a nasýtiť sa ich energiou. Bol Vargom až do poslednej chvíle. Lebo Varga,“ spomínal si na svojho priateľa spisovateľ Dušan Mitana.
Talent cítil ako záväzok
Príbeh skalického rodáka nebol len plný odhodlania. Aj keď by mu ako autorovi väčšmi sedel prívlastok nadčasový, bol symbolom doby, ktorú u nás poznačili najmä uvoľnené 60. roky. Podľa Ladislava Snopka sa jeho životné cesty dotýkali slobody rovnako spoločenskej a kolektívnej, ako aj slobody osobnej. „Slobody, ktorá sa napriek tomu, že mnohí si myslia opak, nikdy nestala Mariánovi bezuzdnosťou. Vždy, aj v tých najexponovanejších chvíľach vedel, že musí rátať všetky drobné aj celé dôsledky svojich činov a vecí, ktoré robí. Bola to zodpovednosť, ktorá prináležala iba jemu a jeho tvorba túto zodpovednosť obsahuje,“ povedal Snopko pre Pravdu krátko po jeho úmrtí.
Foto: OPUS
Svoju zodpovednosť k talentu si Marián Varga plne uvedomoval už ako mladý. „Keď som zistil, že dokážem manipulovať s tónmi a vymýšľať melódie, pocítil som to ako obrovskú záťaž. Ako niečo výnimočné, čo ma zrazu odlišovalo od iných, niečo, čo nebolo moje, ale mi to bolo od niekoho alebo niečoho prepožičané, nazvime to trebárs Bohom… A prisahal som vtedy, ako malý chlapec, že to niečo nikdy nezneužijem,“ spomínal si Varga v knižke O cestách, ktoré nevedú do Ríma (2004), kde sa zhováral so spisovateľom a publicistom Petrom Uličným. Jeho talent si neskôr všimol aj významný slovenský skladateľ Ján Cikker, ktorý si mladého rebelanta nezapadajúceho do uniformných štruktúr vzal pod lektorské krídla. Hudobné vzdelávanie pokračovalo aj štúdiom na Bratislavskom konzervatóriu, ktoré však pre nenaplnené očakávania predčasne opustil. Po ponuke stať sa členom skupiny Prúdy Vargove kroky smerovali k živej hudbe, ktorú v tom čase valcovala britská bigbítová vlna.
Od Prúdov ku koreňom
Tvorba Prúdov s rukopisom nového prišelca bola vtedajšej populárnej hudbe na míle vzdialená. Experimentovanie s pesničkovými štandardmi sa naplno prejavilo na albume Zvoňte, zvonky (1969), o ktorom sa doteraz hovorí ako o jednej z najvýznamnejších slovenských nahrávok. Popularita Prúdov bola na vrchole, no Vargovmu perfekcionizmu prekážal koncertný prejav kapely, ktorý často nezodpovedal štúdiovým nahrávkam. Opäť ho to ťahalo ku koreňom – k prepracovanejším kompozíciám. Opustil Prúdy a v roku 1969 založil svoj osudový projekt Collegium musicum, aj keď k spolupráci s Pavlom Hammelom sa počas kariéry vrátil ešte mnoho ráz. Okrem iných na ďalšom populárnom albume Zelená pošta (1972) či prvom slovenskom muzikáli Cyrano z predmestia (1977).
Prvé EP Collegium musicum s názvom Hommage à J. S. Bach/Ulica plná plášťov do dažďa vyšlo v roku 1970. „Vtedy sa o nás zvyklo hovoriť, že robíme z klasiky bigbít alebo dokonca džez, čo boli strašne povrchné tvrdenia, vždy, keď som niečo také počul, hrozne ma to vedelo naštvať. My sme si brali z tých predlôh len témy, motívy, niekedy len pár taktov, všetko ostatné bola naša hudba, náš vklad,“ hneval sa Varga v knižke O cestách, ktoré nevedú do Ríma. Rovnakým spôsobom vznikla aj najslávnejšia nahrávka formácie Collegium musicum – dvojalbum Konvergencie (1971). Ten, spoločne s platňou Zelená pošta, nedávno vyšiel aj v reedícii vydavateľstva OPUS.
V Mariánovi Vargovi však postupne začala zúriť kríza, ktorá vrcholila v 80. rokoch. Rozpad kultovej formácie vystriedala sólová kariéra, no oveľa dôležitejším zlomom bola osudová láska, manželka Janka, v ktorej našiel potrebnú oporu. Asi najdôležitejším albumom v novej etape jeho kariéry sa stalo CD Solo in Concert (2003), kde vzdal hold tvorcom, ku ktorým vzhliadal.
Vargov odkaz žije
Vladimír Godár vo svojej spomienke na Vargu opisoval jeho večný dialóg s časom: „Nielen avantgardná hudba amputovala hudbe pamäť, celá spoločnosť sa živej hudby úspešne zbavila. Varga ju núti počúvať svojho Bacha, Šostakoviča, Cikkera, Góreckého či Bartóka, ktorých diktátori novej doby poslali do zabudnutia. Jeho utópiou je živá hudba, lebo dialóg môžu viesť iba živí ľudia so živými. Naša spoločnosť si napokon amputovala nielen živú hudbu, rovnako úspešne sa zbavila aj pravdy, spravodlivosti, statočnosti a morálky. V týchto oblastiach nemáme nijakého Vargu, ktorý by neúnavne viedol donkichotský dialóg s európskymi hodnotami sformovanými v dobe renesančnej revolúcie.“
Marián Varga síce odišiel, no aj vďaka nadšencom, ktorí chcú ďalej šíriť jeho hudbu a odkaz, prežíva naďalej. Mladá filmárka Soňa Maletz o ňom nakrútila dokument Varga. Koncom januára sa chystá dvojkoncert, ktorý ponúkne prierez jeho tvorbou. Spomínať sa bude aj na Pohode – festivale, ktorého bol neoddeliteľnou súčasťou a na ktorom sa tento rok aj naposledy verejne objavil.
