V júli na festivale Topfest vítalo Karla Gotta prevažne mladé publikum, ktoré nadšene skandovalo jeho meno. Aj keď spočiatku mnohým vŕtalo v hlave, ako zapasuje do dramaturgie rockového podujatia, veľmi rýchlo si divákov dokázal získal svojím nenúteným vystupovaním a prirodzeným šarmom. Štvrtkový koncert v Bratislave bol však iný. Spevák tentoraz neprichádzal do cudzieho prostredia. Vítala ho vypredaná hala plná fanúšikov, ktorých vkus už dobre pozná. A za prejavenú dôveru sa im rozhodol odvďačiť presne podľa ich gusta.
Desiatky LED obrazoviek tiahnucich sa pozdĺž celého pódia, množstvo reflektorov čakajúcich len na to, aby svojimi hustými sieťami preťali tmu štadiónu, vodné steny, prvotriedna zvuková technika… Organizátori už pred koncertom sľubovali, že divákom poskytnú tú najlepšiu možnú pódiovú šou, aká je dnes k dispozícii. Ani najlepšia technika však nedokáže zázraky, ak sa jej ujme človek bez vkusu. Už na úvod tak obrazovky zahltili zlaté interiéry pripomínajúce honosné sály svetových operných domov či samoúčelné farebné animácie, ktorým dominoval obrovský erb s iniciálami KG. Naproti pocitu veľkoleposti, ktorý mala šou umelo vyvolať, pôsobil príchod Karla Gotta príjemne civilne. Po krátkom uvítaní sa rovno pustil do spevu.
Na pódiu je Karel Gott stále ako doma. Jemné náznaky tanca dokážu aj dnes zdvíhať kútiky úst, aj v malých gestách sa dajú zreteľne postrehnúť roky skúseností. Čas je však aj nepriateľom, napriek tomu, že maestro vie pri téme veku bez problémov zavtipkovať aj na svoju adresu. Mierne rozpaky sprevádzali najmä vysoké tóny, pri ktorých sa spevák vyslovene trápil. Je to však slabosť alebo skôr prirodzený stav, ktorý sa nesnažil skrývať, a k cti mu svedčí najmä to, že celý koncert odspieval naživo. Výnimkou bolo zdvorilostné gesto voči Marike Gombitovej, jednej z mnohých hostí, ktorých na koncerte privítal.
„Väčšinu svojho života som prežil v Československu a vaše prijatie a potlesk ma uisťujú, že som doma. Tým ,doma‘ myslím aj priateľov a kolegov, ktorých som dnes pozval,“ dodal Gott na margo hudobníkov, ktorí do poslednej chvíľky zostávali prekvapením. Okrem Mariky Gombitovej medzi nimi nechýbali Vašo Patejdl, Jožo Ráž či Pavol Habera, ktorého Gott privítal fotografiou s povestnými rifľovými „kraťasmi“. Prekvapil najmä osobný rozmer koncertu, keď na scéne vystúpili aj Gottove dcéry – Charlotte a Nelly. Jedna v úlohe speváčky a druhá v úlohe tanečnice, ktorá roztomilým spôsobom zabudla svoju choreografiu.
Diváci dostali to, čo chceli. Najväčšie hity, veľkolepú scénu, dokonca aj polonahé tanečnice. Snaha o pompéznosť však v tomto prípade skôr odkláňala pozornosť od maličkostí, ktoré osobnosť Karla Gotta dotvárajú. Skrývajú sa v jeho podaní ruky, spôsobe komunikácie, jemnej mimike či galantnosti, s akou pristupuje aj k davu, ktorý sa naňho rúti s kyticami kvetov. Napriek výčitke k problémovým vysokým tónom nie je prekážkou ani spev. Gott je stále uveriteľný, aj keď teraz už skôr v nižších polohách v úlohe šansónového rozprávača. To, čo ho drží v šachu, je však zlatá klietka, do ktorej ho nevedomky uzamkli ľudia. A tých sa vzdať nechce, veď ako sám povedal, ich priazeň „je nádherný pocit, ktorý nikdy neomrzí“.
