Silvia Kaščáková: Text je hlavolam, ktorý treba vyriešiť

27.02.2018 14:00
Silvia Kaščáková
„Stále sa cítim viac ako poetka,“ tvrdí Silvia Kaščáková. Autor:

„Napíšete text, dáte do toho všetko, ale pieseň nie je iba vo vašich rukách. Môžete iba čakať na výsledok,“ hovorí Silvia Kaščáková. Poetka a autorka piesňových textov spolupracovala s Katarínou Koščovou, Katkou Knechtovou, Luciou Šoralovou, Komajotou či Kandráčovcami.

Aké kritéria musí spĺňať dobrý text piesne?

Lepšie piesňové texty sú už umením, skutočným literárnym útvarom. Ale nie každý text musí byť umením. Pieseň je aj istý spôsob komunikácie a náš konverzačný jazyk v tejto dobe trocha zamrzol. Ľudia sa zhovárajú rýchlo. Máme možnosť okamžite písať myšlienky cez sms, aplikácie, sociálne siete a maily. To zvádza reč zjednodušovať. Tam, kde chceme vyjadriť hlboké city, použijeme emotikony, sme nepresní, povrchnejší, šetríme si tým čas. Tento komunikačný štýl sa odráža aj v piesňach. Od textu sa často očakáva priamočiarosť, presné pomenovania, stručnosť, motto, refrén, ktorý sa ako reklama vryje poslucháčom do pamäti. Text, najmä populárnej piesne, nemá byť príliš komplikovaný a depresívny. Ideál je asi taký „povzbudzovák“ do života.

Riadite sa tým, keď píšete text?

Inklinujem k poézii a ako poslucháčka určite uprednostňujem texty s umeleckou nadstavbou. Ale aj tie treba vedieť rozpoznať. Bez čitateľskej skúsenosti vznikajú a presadia sa texty, ktoré sa len hrajú na umenie, ale pritom ide o klišé alebo rovno o gýč. So svojou prácou som spokojnejšia, ak sa mi do textu podarí zaviesť nejaký nápad, zaujímavý obraz, metaforu, ktorá ešte nie je opočúvaná. Alebo ak do textu prepašujem nové slovo, ktoré bežne v piesňach nefiguruje. Silným kritériom sú aj interpreti alebo muzikanti. Ak vaše texty príjmu za svoje a sú ochotní ich spievať, prácu som úspešne zvládla.

Je text piesne zároveň poéziou?

Text je text. Mal by potrebovať hudbu, počítať s ňou. Báseň by mala prežiť sama. Ak píšem piesňový text, aj keď pracujem s poetikou básne, myslím na komunikačný kanál, na skladateľa aj na interpreta. Je to dielo viacerých. Sú texty, ktoré sú hodné označenia báseň, fungujú aj bez hudby. Ak však niekto zhudobní báseň, najviac vyniká básnik. Jesennú lásku od Válka recitujú študenti na súťažiach, myslím, že ich oslovuje preto, lebo je piesňou, ale aj básňou.

Speváčke Kataríne Knechtovej ste napísali text k pesničke Bezpečné priepasti z jej albumu Prežijú len milenci. Ako sa vám spolupracovalo?

Výborne! Katka si ma našla, ohromne som sa potešila. Keď som od nej dostala sms, vravela som si, že musím robiť drahoty aspoň polhodinu, ale nevydržala som a hneď som jej odpísala, že súhlasím so spoluprácou. Poslala mi nahrávku piesne a za niekoľko hodín som jej poslala text. Vzala si ho celý v pôvodnom znení, nezmenila ani slabiku. S tým sa často nestretávam, lebo speváci zvyknú ešte konzultovať a robiť menšie úpravy, varianty a podobne. Navyše Katarína je zdatná textárka, vystačí si sama, ale práve na túto skladbu text nemala. Som rada, že ma oslovila, že bola spokojná. Aj ja som. A videoklip k tej piesni je skvelý obrazový bonus.

Ako vznikajú vaše texty?

Poznám a praktizujem tri spôsoby. Muzikant mi pošle nahrávku s anglickou „hatlaninou“ alebo s naspievaným „nana-nana“ . Ja tú hatlaninu pretextujem. Potrebujem sa vtesnať do rytmu, nafrázovať presne slová, slabiky, prízvuk, vystihnúť náladu piesne a napasovať na ňu vhodnú tému a tak ďalej. Je to akoby ste dostali za úlohu vymyslieť pesničke Na Kráľovej holi celkom nový text. Ďalší spôsob je, že napíšem text bez hudby a spevák si ho následne zhudobní. Tretiu možnosť mám najmenej rada, lebo vtedy už je na svete celá skladba, aj hudba, aj text, ale je potrebné text vylepšiť, vymeniť niektoré rýmy, slová, refrén a podobne, skrátka také to opravovanie. Ale dá sa aj to. Nie je to ťažké, len už som obmedzená, už si nemôžem písať, čo chcem, lebo téma už je daná.

Myslíte pri písaní na interpreta?

Áno. Aspoň do istej miery. Pýtam sa: Je to muž, žena? Aký má hudobný a životný štýl, aký má slovník? Niekomu sa jednoducho nehodia do repertoára isté slová a témy. Buď by zneli infantilne alebo príliš vážne, neprirodzene, dokonca smiešne. Vedia to aj speváci a niektorí sa preto chcú so mnou stretnúť, aby som ich mohla aspoň pri jednej káve „spoznať“, aby mi povedali o témach, ktoré ich zaujímajú a podobne. Ja to ale nechcem, nepotrebujem to, skôr ma to zdržiava.

Nie je to príliš trúfalé tvrdenie?

Možno aj drzé. Ale hádam sa to stratí medzi riadkami. Také stretnutia sú fajn, ale pri písaní už je to viac môj osobný boj s textom. Niekedy ozaj nepomôže, že poznám spevákove predstavy. Ak nemám nápad, nenaladím sa naňho, je to stratené. Keď som mala za úlohu prebásniť operu, šlo to ľahko, lebo tie postavy mali jasné charaktery aj dejovú linku.

A čo v prípade, že sa vám nepáči hudobná produkcia? Alebo viete otextovať všetko?

Môj osobný vkus je čím ďalej tým viac mojou slabinou. Stane sa, že ma niečo na prvýkrát ohúri, ale po desiatom raze, lebo skladbu si musím kvôli frázovaniu napočúvať, sa mi hudba už nepáči. Vidím, že v takých prípadoch mi nejde písanie tak, ako by som chcela. K takej práci sa mi už aj sadá ťažšie. Ale čo sa mi zapáči, to ma prenasleduje a to skúšam. Otextovať sa dá všetko, baví ma to a je to výzva. Každá nová nahrávka, ktorá príde, každá nová ponuka, je vzrušenie, dobrodružstvo.

Máte medzi vlastnými textami aj nejaké neobľúbené?

Mám. Určite sú v nich miesta, na ktoré nie som hrdá. Dosť som ich napísala aj na objednávku rôzneho druhu, tematicky alebo na nejakú súťaž. Ale aj vtedy som sa snažila nepodliezť úplne svoju latku.

A obľúbené?

Nie som zaťažená na svoje texty, ale keď sa mi nejaký podarí, a potom tú pieseň občas počujem z rádia, je to pre mňa silný pocit. Radosť.

Je pre vás textovanie prácou alebo skôr čakaním na múzu?

Text je pre mňa hlavolam, ktorý treba vyriešiť. Treba tak urobiť slovom aj myšlienkou. Je to práca. Byť textárom je nešťastie. Napíšete text, dáte do toho všetko, ale pieseň nie je iba vo vašich rukách. Môžete len čakať na výsledok. Ako ju pustia do éteru muzikanti a zvukoví technici, producenti… Zároveň je to šťastie, lebo cez texty sa moja tvorba dostane k viacerým prijímateľom. Neviem, koľkí čítali moju básnickú zbierku, ale pesničky sa v jednej minúte dostanú k obrovskému množstvu ľudí. Je to lákavé. A keď sa stane, že by ste svoj text najradšej zakopali, môže ho ešte zachrániť spevák. Múza sa tomu všetkému prizerá, nedá sa privolať ju.

Aká je podľa vás úroveň textov na Slovensku?

Aj keď by som cudzí text, ktorý považujem za slabý, bez milosti preškrtala, niekedy sa mu nedá uprieť úspech. Keď sa slabší text šťastne spojí s hudbou, s prezentáciou speváka, s promom, sadne tam téma a hoci má nesprávny prízvuk, ale refrén je chytľavý, pieseň ide dopredu. Nikoho nezaujíma, že takto sa už o láske písalo miliónkrát, že je to neobjavný gýč. Funguje to na dráhe spevák – reklama – poslucháč a to stačí. Mne nie. Ťažko sa ukazuje na iných, keď vidím vlastné chyby, ale niektorí aj ozaj slávni speváci majú texty o ničom. Forma aj obsah – nula bodov. Niekedy žasnem, čo všetko sa dá zaspievať. Vravím si, že je to ovplyvnené komerčnou zónou. Zlé texty obsahujú slová a rýmy, ktoré sú ako smog. Je to však ten istý smog, ktorý presakuje z nášho civilného slovníka.

Kto je pre vás textárska hviezda?

Aby som sa vyhla tomu, že som si niekoho nevšimla, poviem o textárskych hviezdach, ktoré ma chytili za srdce už v ranej mladosti. Zaujali ma Daniel Hevier a Peter Nagy, obaja skvelí textári. A ešte dvorný textár Komajoty, Jozef Husovský, Prešovčan, ktorý žije v Prahe. Smejeme sa spolu, že je najlepší slovenský textár žijúci v Čechách. Napriek nepodarkom, ktoré sa vedia závratnou rýchlosťou šíriť v médiách, je toľko šikovných textárov a ich nádherných textov! Trochu ma mrzí, že sú medzi nimi najmä muži, páni – majstri slova, že o ženách-textárkach počuť menej. Nuž, ale ja to skóre nedorovnám.

Prečo?

Napriek tomu, že textárčina bola odmala môj sen, a že napĺňa moje tvorivé potreby, stále sa cítim viac ako poetka. Písanie veršov ma vystavuje väčšej čistote a slobode, napriek tomu, že som v tej pozícii zraniteľnejšia. Alebo práve preto. Napokon všetky cesty vedú do rýmu. Ale tým si nie som vôbec istá.

Silvia Kaščáková (1976)

Poetka, prekladateľka, autorka piesňových textov a sporadicky aj iných literárnych foriem občasne pripravuje pre Slovenský rozhlas a Rádio Lumen scenáre relácií zameraných na poéziu. Jej básnický debut s názvom Kŕmiť leva vyšiel v roku 2015 a v roku 2016 vyšla v jej preklade zbierka Veľké číslo od držiteľky Nobelovej ceny Wisławy Szymborskej. Venuje sa literárnej publicistike a umeleckej interpretácii textov. Pracuje ako odborná asistentka na Pedagogickej fakulte v Ružomberku. Ako textárka spolupracovala s viacerými slovenskými speváčkami a spevákmi a s hudobnými skupinami: Katarína Koščová, Katka Knechtová, Lucia Šoralová, Martin Husovský, Komajota, Kandráčovci a ďalší.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#textárka #Silvia Kaščáková #pieseň #Katarína Knechtová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk