Jánoška Ensemble: Tlieskanie uprostred skladby je povolené

Virtuózni bratia Ondrej (32), František (31) a Roman (28) Jánoškovci spolu so švagrom Júliusom Darvasom (40) hrajú v tých najslávnejších koncertných sálach sveta. Kamarátia sa s opernou divou Annou Netrebko či osobnosťami ako Lalo Schifrin, Zubin Mehta, Brian McKnight, Vladimir Kličko. V ich žilách prúdi neskrotná hudobná energia, ktorá strhne k ováciám dokonca aj upäté ázijské publikum. „To je Jánoška štýl, musíte to vidieť naživo. Napríklad v lete na bratislavskom festivale Viva Musica!,“ vysvetľujú popritom, ako v kaviarni všetci štyria popíjajú ovocný čaj. Možno tam budeme počuť už aj fujarovú pasáž z Františkovej symfónie o Dunaji.

11.03.2018 09:00
Jánoška Ensemble Foto: ,
Jánoška Ensemble majú široký hudobný záber - od populárnych klasických diel cez vlastné kompozície až po aranžmány zo žánrov ako gypsy, tango a popmusic.
debata

Ste prví Slováci, ktorí už za debutový album vydaný pod prestížnou značkou Deutsche Grammophon získali Zlatú platňu. Čakali ste to?

František: Je to veľký úspech, všetci sa z toho tešíme. Len v Rakúsku sa predalo desaťtisíc kusov našej nahrávky.
Július: Bola to pre nás skvelá spätná väzba – potvrdilo sa, že to, čo robíme, sa ľuďom páči a predáva sa to. V dnešných časoch je veľmi zriedkavé, že niekto, kto sa venuje klasickej hudbe, za cédečko dostane Zlatú platňu. Aj veľmi známi umelci predajú dnes ledva tisícpäťsto až dvetisíc kusov svojho cédečka.

Výhodou vašej hudby je, že jej rozumejú všade na svete. Alebo ste už boli v krajine, kde by na publikum neúčinkovala?

Ondrej: Zatiaľ sme sa s tým nestretli. Naše publikum je veľmi rôznorodé, sú v ňom starší aj mladí ľudia. Je vzácne, keď mladí chodia na koncerty klasickej hudby. Aj keď my klasiku interpretujeme celkom nanovo, spájame ju s rôznymi žánrami…

Vytvárate svoj povestný „Jánoška štýl“. Ako by ste ho priblížili?

Ondrej: Vychádzame z klasiky, ktorú bez akýchkoľvek obmedzení kombinujeme s inými žánrami, s tým, čo sami radi počúvame. Nemáme problém spojiť napríklad Paganiniho a Michaela Jacksona.
František: Držíme sa hlavne klasickej hudby, no čo nás odlišuje od iných, sú naše spontánne improvizácie. Aj v minulosti veľkí majstri ako Johann Sebastian Bach, Wolfgang Amadeus Mozart, Franz Liszt, Niccolo Paganini improvizovali a toto umenie sa v klasickej hudbe bohužiaľ vytratilo. Otec aj starý otec nás už odmalička viedli k improvizácii, všetci boli muzikanti, my sme už šiesta generácia hudobníkov v rodine, takže pre nás improvizácia bola samozrejmá vec. Už na konzervatóriu, kde Ondrej a Roman študovali u profesora Kopelmana, sme si skladby vždy prerobili. Improvizujeme všetci od raného detstva.
Ondrej: Odmalička sme spolu hrávali, až neskôr sa naše cesty rozdelili a koncertovali sme po svete – v Carnegie Hall, v opere v Sydney. Ja som bol sedem rokov vo Viedenskej filharmónii, Roman pôsobil ako sólista, džezový huslista vo Vienna Art Orchestra, František pôsobil v rôznych hudobných formáciách s osobnosťami ako Al Jarreau, José Carreras a ďalšími a náš švagor Július zasa pôsobí v Štátnej opere vo Viedni. Stále nám však niečo chýbalo k spokojnosti, tak sme v roku 2013 spojili naše sily a vytvorili Jánoška Ensemble. Cestujeme po celom svete, hráme 130 koncertov roč­ne…

Na začiatku roka ste boli na turné po Poľsku, Francúzsku, Rakúsku, nasledovalo Španielsko a Nemecko. Môžete porovnať nemecké a trebárs katalánske publikum?

František: To je celkom ťažké, akoby tá atmosféra bola vždy rovnaká. Nehráme samozrejme stále to isté, niekedy nás poslucháči svojimi reakciami vyprovokujú. Napríklad v Španielsku sme sa raz boli pozrieť na flamenco šou v jednom veľmi známom bare. To v nás zanechalo silné emócie, ktoré sme preniesli aj do nášho najbližšieho koncertu.
Ondrej: Všade sa niečím necháme inšpirovať. Každá krajina má svoje zaujímavé tradície, my radi spoznávame aj gastronómiu aj kultúru. Na koncerte v Španielsku sme použili aj španielske rytmy.
Július: Z flamenca nás najviac zaujala vášeň v hlase speváka, ktorý akoby až plakal. Zobrali sme si z toho niečo a zakomponovali to do našej hudby. V každej krajine, kde sme, použijeme niečo z miestnej kultúry – či už sme v Kolumbii alebo v Nemecku.
Ondrej: V našej kapele je veľmi dôležité byť otvorený novým vplyvom. Tým je každý náš koncert iný a unikátny a my sa cítime slobodní.

Ste v kapele všetci rovnocenní alebo jeden z vás „šéfuje“?

František: Sme všetci rovnocenní. Naše nápady sú väčšinou dokonalé… žartujem, samozrejme, o hudbe diskutujeme a spoločne sa dohodneme. Na pódiu si však rozumieme aj bez slov.
Ondrej: Medzi publikom a nami funguje silná energia, navzájom si ju odovzdávame. Pritom každý koncert je iný. Nie je tam ani štipka konzervatívnosti, s čím si občas ľudia klasiku spájajú. U nás panuje absolútna uvoľnenosť, ľudia medzi sólami tlieskajú, postavia sa v publiku. Nie je to žiadny tradičný koncert.

Toto naozaj dosiahnete aj v Nemecku?

František: Viackrát sa nám to podarilo. Naposledy v Mníchove sme po treťom prídavku rozmýšľali, čo im ešte zahráme. Spýtali sme sa publika. Jeden kričal Paganinoška, druhý Rumba, tretí chcel Melodie for Melody, ďalší Musette pour Fritz… a to, čo najviac žiadali, sme im zahrali. Bolo príjemné vidieť, ako dobre poznajú náš repertoár.

Čo je vaša najúspešnejšia skladba?

František: Ľudia poznajú náš program z cédečka, takže u nich boduje práve Paganinoška, Rumba, Fledermaus. Paganinoška je oficiálny názov našej úpravy 24. capriccia od Niccolu Paganiniho.

V Bratislave ste pred dvoma rokmi prezentovali aj skladbu Paganini verzus Michael Jackson.

František: Tá vznikla v New Yorku, keď nás manažér poprosil, že by bolo fajn, keby sme skombinovali nejakú známu popovú skladbu s našou. Tak sme mu vyhoveli a malo to obrovský úspech.

Aj v Ázii ste už ako doma, vraj tam máte dokonca svojich študentov?

František: V Ázii máme okolo dvesto študentov. Koncertujeme a vedieme tam majstrovské kurzy pravidelne. Nedávno sme naše kurzy odprezentovali aj vo švajčiarskom Gstaade na Yehudi Menuhin Festivale. Kurzy robíme aj v Rakúsku. Učíme náš štýl, improvizáciu, aby sa hudobníci viac uvoľnili. Z poslednej cesty do juhokórejského Soulu máme krásny zážitok.

Sem s ním.

František: Mali sme v Soule koncert a na druhý deň sme viedli majstrovské kurzy pre deti. Pár muzikantov vo veku od 13 do 25 rokov sme si pozvali na pódium. Dali sme im harmonickú štruktúru a každý si z nej musel pripraviť vlastnú fantáziu. Mali otvoriť oči aj myseľ a úplne sa uvoľniť. Jedna huslistka zahrala spontánne takú improvizáciu, v ktorej sme spoznali prvky mexických mariachi. Pýtali sme sa jej, čo v nej vyvolalo také emócie a ona povedala, že má starých rodičov z Mexika. Je zaujímavé pozorovať, čo z človeka vyjde, keď sa uvoľní. Na naše kurzy nechodia len študenti, ale aj profesori. Naposledy napríklad prišiel slovinský huslista Igor Ozim, to je 86-ročný pán profesor – a bol nadšený!

Keď máte ustavične nejaké koncertné turné, koľko času vlastne trávite na cestách?

František: Často sme z mesiaca aj tri týždne na cestách.

Ako to znášajú vaše rodiny?

František: Podporujú nás, na niektoré koncerty po Európe cestujú manželky a deti s nami. Ale keď sa vrátime, vyberieme sa niekam len s rodinou – trebárs do Tatier.
Roman: Máme šťastie, že naše manželky sú tiež muzikantky a chápu nás. Moja manželka Klaudia je operná speváčka, takisto ako Františkova žena Aida. Ondrejova manželka Andrea zasa hrá na klarinete. Františkova žena pôsobí vo Viedni.
Ondrej: Moja žena je práve na materskej.
Roman: Aj moja.

Vy ste neuveriteľný hudobný klan. Roman má dcéru Melody a František má Amadea…

František: A ešte syna Leonidasa a dcéru Naomi.
Roman: A mne pribudol syn Romanko.
Ondrej: Ja mám trojročnú dcérku Valentínku a pred pol rokom sa nám narodila ešte dcérka Leticia.
Roman: V našej rodine je hudobná tradícia veľmi dôležitá a prenieslo sa to aj na deti. Už keď sa zobudia, vidia nás cvičiť. Vlastne nemajú inú možnosť, len pokračovať v rodinnej tradícii.

Roman, vy ste pri našom poslednom rozhovore pred dvoma rokmi hovorili, že dvojročnú Melody do ničoho nebudete nútiť. Teraz už vidíte muzikálne gény?

Roman: Áno, spieva. Husle ju veľmi nechytili, chcem, aby si vybrala sama. Ani nám rodičia nič nevnucovali. Ja som videl Ondreja, ako cvičí a povedal som otcovi, ja by som tiež chcel hrať na husliach.
Ondrej: A ja som mal príklad v otcovi huslistovi.
František: Takže prirodzene aj my inšpirujeme naše deti. Celý deň ma vidia skladať hudbu pri klavíri a keď nakuknem do detskej izby, štvorročný Amadeus kreslí guľôčky – akože noty a kričí: tato, môžeš mi zahrať, čo som napísal?
Roman: Nedávno sme hrali náš tradičný benefičný koncert v Esterházyho kaštieli v Eisenstadte. Františkovi napadlo, že by sme mohli zobrať naše deti na pódium a tie by mohli spievať. Vyskúšali sme to doma pri Cohenovej skladbe Hallelujah, za dva dni to deti nacvičili a na pódiu mali obrovský úspech. Ľudia šaleli, keď ich videli.

Vaše deti vôbec nemali trému?

Roman: Nie, mali príklad v najstaršom, sedemročnom Manuelkovi – to je syn nášho brata Arpáda. Po koncerte prišli ľudia za nami a pýtali sa, čo s nimi robíme, že im to tak ide. Asi to majú v krvi, gény sa nezaprú.

Jánoška Ensemble si pestuje svoj už dobre známy... Foto: Julia Wesely
Jánoška Ensemble Jánoška Ensemble si pestuje svoj už dobre známy „Jánoška štýl“.

Zažila som váš koncert počas bratislavského festivalu Viva Musica! pred dvoma rokmi a bolo to všetko, len nie upäté.

František: O to nám ide. Nechceme, aby medzi účinkujúcimi a publikom bola pomyselná stena. Vystupujeme vo významných sálach, vo viedenskom Musikvereine, v Concertgebouw v Amsterdame, v Labskej filharmónii v Hamburgu a všelikde inde, kde sú ľudia zvyknutí sedieť a tlieskať len vtedy, keď je to dovolené. U nás je to inak.

Vám neprekáža, keď niekto zatlieska uprostred skladby?

Roman: Nie, veď my chceme vyvolať v ľuďoch emócie, najlepšie hneď, nechceme nič dusiť v sebe.
František: Sme radi, keď ľudí nabudíme energiou. Nevieme to vysvetliť, ale funguje to. Vo Francúzsku za nami po koncerte prišli vysokoškolskí študenti a ich profesor hovorí: na škole majú podobné kvarteto, ako ste vy a pokúšajú sa hrať hudbu tak ako vy. To je pre nás česť. Videli sme už niekoľko kapiel, ktoré sa nami inšpirovali. Teší nás to.
Roman: Veľa ľudí zvykne hovoriť: my hráme všetky žánre. Je to trošku háklivá téma, ale aby to človek mohol o sebe povedať, potrebuje vzdelanie. My sme študovali u tých najlepších profesorov na svete, ktorí si študentov vyberajú.

Roman, vy ste študovali u profesora Pavla Vernikova, Ondrej u profesora Borisa Kuschnira a Július u profesora Aloisa Poscha…

František: Ja sa najviac pýšim tým, že som študoval u profesora Petra Čermana. Je riaditeľom bratislavského konzervatória a všetci si ho veľmi vážime.
Roman: Keď sa človek pýši tým, že improvizuje, musí najprv vedieť, čo je improvizácia.
František: A napísaná improvizácia nie je z podstaty veci improvizácia.
Roman: My sme sa odmalička zaoberali klasikou aj inými žánrami a naozaj môžeme povedať, že ich hráme na rovnakej úrovni ako klasickú hudbu.
František: Nedávno sme sa stretli s riaditeľom vydavateľstva Deutsche Grammophon, bavili sme sa o nahrávaní nášho ďalšieho albumu v apríli. Zasa tam bude Jánoška štýl, ale aj vás prekvapíme. Jánoška štýl sa tiež stále rozvíja.

Nemáte niekedy ponorkovú chorobu, keď ste stále spolu?

Roman: V hoteli má každý svoju izbu. Ale keď aj niekedy nastane nejaký problém, u nás netrvá viac ako dve minúty, aby sme si to vyrozprávali. Tým, že sme bratia, rodina, sme si blízki.
František: Všetci z nás sme v minulosti cestovali aj s cudzími kolegami a vtedy je to naozaj iné. Muzikantom často chýba rodina, ale my sme ako rodina stále pokope.

Viete si vôbec predstaviť, že by ste mali nejaké nehudobné povolanie?

Roman: Každý máme nejaké svoje hoby, ale profesionálne by som sa ničomu inému venovať nechcel. František: Ja by som ani nič iné nevedel, veď ja neviem ani vyklepať mäso, ani len urobiť vajíčka na raňajky!
Ondrej: Nič iné ako hudbu si neviem predstaviť.
Július: Ja som už od detstva chcel byť kňazom. Zdalo sa mi to zaujímavé.
Ondrej: To som teda netušil. A že sa oženil!
Július: Kňaz pomáha ľuďom dodať odvahu, inšpiruje ich. Ale aj my muzikanti ľuďom dávame čosi neobyčajné, určitú slobodu, lásku a šťastie.

Ste akýmsi kazateľom hudby. Prečo nie?

Roman: Je dôležité dať ľuďom kúsok našej duše, takže to, čo hovorí Július, celkom sedí. On je naozaj dobrá duša, preto si s ním tak dobre rozumieme, aj keď nie je náš brat. Zobral si našu sesternicu. Inak máme ešte brata Arpáda, ktorý s nami niekedy spieva – naposledy na silvestrovskom koncerte vo Wiener Konzerthause. To je najdôležitejšia kultúrna udalosť vo Viedni pred tradičným novoročným koncertom Viedenských filharmonikov.

Aj na viedenskom novoročnom koncerte ste hrali?

Ondrej: Ja asi štyrikrát. Je to čosi výnimočné.

Na Veľkú noc budete koncertovať s Viedenskými symfonikmi a vysielať to bude televízia ORF2.

František: V Zlatej sále Musikvereinu budeme 31. marca a 1. apríla hrať s Viedenskými symfonikmi pod taktovkou maestra Ádáma Fischera konzert Frühling in Wien (Jar vo Viedni). Zahráme svoje best of skladby s orchestrom, ktorý uplatní variácie a improvizácie v Jánoška štýle. Je super vidieť orchestrálnych hráčov šťastných s našou hudbou Tu odznie aj druhá časť „Bratislava“ z Františkovej novej symfónie.

Medzi vami bratmi improvizácie fungujú akosi automaticky, ale čo orchester? Musíte to hráčom vysvetľovať?

František: Pochopia to nielen na skúškach, ale aj z orchestrácie v notách.
Ondrej: S orchestrom sme hrali naposledy v poľských Katoviciach, šlo o Sliezsku filharmóniu. Odohrali sme spolu tri koncerty a hneď po prvom nám vedenie orchestra povedalo, že takto hráčov už dávno nevideli hrať. Takých usmiatych a šťastných.
František: Niekedy v zátvorke napíšem, ak máš chuť, môžeš v týchto ôsmich taktoch improvizovať. A aj tak sa nám v tureckej Ankare stalo, že dychová sekcia improvizovala až na koncerte, dovtedy si na to netrúfla. Vtedy sme boli v šoku my.

Majstrovský kurz Jánoškovcov v Hongkongu. Foto: archív Jánoškovcov
Jánoška Ensemble Majstrovský kurz Jánoškovcov v Hongkongu.

A čo konzervativizmus poslucháčov? V Ázii je vraj často celý čas ticho, až sú muzikanti nervózni a aplauz nastane až celkom na záver.

Ondrej: Keď sme hrali v Art centre v Soule, varovali nás pred veľmi konzervatívnym publikom. My sme tam mali už po prvej skladbe standing ovations! Prekvapilo to všetkých, lebo tam sa také niečo nestáva.

František, vy práve píšete symfóniu pre Viedenských symfonikov, kde bude Jánoška Ensemble v role sólistov, ako k tomu prišlo?

Roman: Sme veľmi hrdí na Františka, že jedno z najznámejších hudobných telies na svete – Viedenskí symfonici Františka oslovili, nech im niečo napíše.
František: Veľmi sa z toho teším. Témou sú mestá a štáty, ktorými preteká Dunaj. Chcem vystihnúť atmosféru Slovenska, Maďarska, Rumunska, Rakúska a tak ďalej.

Všetky dunajské krajiny ste navštívili?

František: Áno, boli sme na takej dunajskej ceste exkluzívnou loďou, kde vystupovala aj sopranistka Edita Gruberová, Juan Diego Florez a ďalší. Vyrážali sme z Passau. Jednu časť symfónie, tú o Slovensku, zahráme už čoskoro na koncerte v Musikvereine a o rok to nahráme s Viedenskými symfonikmi a dirigentom Julianom Rachlinom pre Deutsche Grammophon.

Koľko trvá napísať symfóniu?

František: Môže to trvať tri týždne alebo aj štyri mesiace, závisí od pocitov a inšpirácie.
Roman: Myslím, že teraz mu to ide rýchlejšie, keď sme práve v Bratislave.

Ste tu vystavení všetkým dunajským vplyvom?

František: Presne tak. Napísal som tam part pre fujaru, pretože sa nám všetkým páči jej zvuk. Hrať na nej bude Robert Puškár.
Július: Fujara nie je vo svete veľmi známa, je to exotický nástroj. Chceme poukázať na to, čím sú jednotlivé dunajské krajiny špecifické.
František: Som si istý, že sa to bude poslucháčom páčiť.

Viete hrať na fujare?

František: Skúšal som to, ale veľmi mi to nešlo. Ale autori symfónií nikdy neovládajú všetky nástroje v orchestri. Ale Robert mi ukazoval rôzne možnosti fujary a študujem si o fujare rôzne odborné knihy. O jej pôvode, rozsahu – je to veľmi zaujímavé.

Na čo sa môžu tešiť návštevníci vášho koncertu v lete na festivale Viva Musica?

František: Zatiaľ uvažujeme o programe From Bratislava to Hollywood – Z Bratislavy do Hollywoodu. Zaznie aj slovenská filmová hudba. Bude to celkom iný program, než čo počuli návštevníci pred dvoma rokmi. Máme asi osem rôznych koncertných programov. Tento rok v decembri budeme mať ešte jeden koncert v Slovenskom rozhlase v Bratislave. Program sa volá Blue Note a naším hosťom bude legendárny džezový gitarista Biréli Lagrene.
Roman: Dúfame, že tam zasa bude taká skvelá atmosféra. Radi hráme v našej rodnej Bratislave.
František: Hráme po celom svete, ale veľmi sa tešíme, keď sa nám podarí dva či trikrát do roka koncertovať pre slovenské publikum.

Účinkovali ste spolu s mnohými svetovými osobnosťami, koho si najviac ceníte?

František: Naozaj ťažko vybrať jedného. Stretli sme toľko ľudí a každý z nich nás niečím obohatil. Kedysi sme na nich pozerali s obdivom, dnes sa s mnohými kamarátime a chodia na naše koncerty. Napríklad členovia Viedenskej a Berlínskej filharmónie alebo violončelista Mischa Maisky… Ale hrali sme aj s Conchitou Wurst, možno ju niekedy privezieme aj na Slovensko. Naozajstní umelci sú veľmi normálni ľudia, ktorí sa nevyvyšujú.

Na čo sa teraz najviac tešíte?

František: Na naše americké turné, ktoré bude ešte pred jarným koncertom v Musikvereine. Do Ameriky ideme už druhýkrát, bude to na štyri týždne – New York, Los Angeles, Las Vegas, Washington, Portland, ďalšie mestá.

Keď prídete domov, túžite po tichu?

František: To je ťažko dosiahnuteľné. Deti zaspia okolo deviatej, často vtedy zaspím aj ja. Alebo robím do rána do piatej, lebo vtedy panuje pokoj. Na druhej strane aj deti dodávajú inšpiráciu.

Hlavne, keď sa syn volá Amadeus!

František: To bolo spontánne rozhodnutie, to meno sa mu hodilo a má aj pekný význam.

Jánoška Ensemble

Foto: Robert Hüttner, Pravda
Jánoška Ensemble

Tvoria ho štyria bratia Jánoškovci – Ondrej, František. Roman a Arpád spolu so švagrom Júliusom Darvasom. Členovia ansámblu pochádzajú z Bratislavy a dnes žijú vo Viedni. Všetci piati pochádzajú z veľmi muzikálnych rodín a odmalička inklinovali k hudbe. Majú prvotriedne hudobné vzdelanie z renomovaných škôl, kde ich učili svetovo slávni profesori ako Boris Kuschnir, Pavel Vernikov, Roland Keller a Alois Posch. Hrajú na viacerých nástrojoch, každý má však jeden hlavný – Ondrej a Roman sú huslisti, František klavirista, Július kontrabasista. Pôsobili ako sólisti aj členovia medzinárodne uznávaných formácií. Majú široký hudobný záber – od populárnych klasických diel cez vlastné kompozície až po nezvyčajné aranžmány zo žánrov ako gypsy, tango a popmusic. Vystupovali s opernými aj džezovými umelcami, napr. José Carreras, Anna Netrebko, Bobby McFerrin, Al Jarreau…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #klasická hudba #Viva Musica! #Jánoška Ensemble