Joan Baez: Na pódiu nepíšem históriu. Ja som história

26.03.2018 12:00
Joan Baez
Americká pesničkárka Joan Baez sa príde so slovenskými fanúšikmi rozlúčiť 29. marca do bratislavského Istropolisu. Autor: ,

Koncert americkej folkovej pesničkárky a aktivistky Joan Baez z júna 1989 si diváci Bratislavskej lýry doteraz pamätajú ako oslavu slobody. Nezabudla ani hudobníčka, kým však prvýkrát prišla bojovať, tentoraz sa príde rozlúčiť. Posledný slovenský koncert odohrá v rámci turné Fare Thee Well vo štvrtok 29. marca v bratislavskom Istropolise.

V autobiografii A Voice to Sing With ste napísali túto vetu: Keď za mnou ľudia prídu a povedia niečo o mojom hlase, je 99-percentná pravdepodobnosť, že tiež spomenú aktivizmus. Vnímate to po toľkých rokoch ako niečo negatívne?

Práve naopak. Vždy ma poteší, ak sa ma na to ľudia spýtajú. Znamená to, že pochopili, za čím si v živote skutočne stojím.

V tejto súvislosti mi napadá ešte jedna istota. Vždy keď robíte rozhovor so slovenským žurnalistom, je 100-percentná pravdepodobnosť, že sa vás opýta na vašu prvú návštevu Česko-Slovenska.

(Smiech) Ale veď to je takisto dobrá otázka.

Nemôžete nás za to viniť. Pre mnohých ľudí bol váš koncert na Bratislavskej lýre predzvesťou blížiacej sa zmeny.

Spomínali ste otázky, ktoré mi ľudia často kladú. Jednou z nich je aj to, aké momenty mi počas kariéry najviac utkveli v pamäti. Vykonala som už mnoho vecí, videla mnoho tvárí, ale sú asi len dva-tri obrazy, ktoré si intenzívne držím v spomienkach. Vidím tam Martina Luthera Kinga, ako pred pamätníkom Abrahama Lincolna prednáša svoju reč Mám taký sen, no rovnako tam vidím aj Bratislavu, kde som v roku 1989 odohrala naozaj špeciálny koncert. Vnímam to ako jeden z najdôležitejších momentov v mojom živote. V rámci rozlúčkového turné navštevujem mestá a krajiny, kde som už koncertovala mnohokrát, no takisto som si u manažmentu vydupala miesta, ktoré sú pre mňa špeciálne a chcela som sa tam vrátiť. Bratislava je jedným z nich.

Počas vašej prvej návštevy sa schyľovalo k pádu komunizmu. Teraz na Slovensko prichádzate v marci, mesiaci, ktorý zažil najväčšie demonštrácie od čias nežnej revolúcie. Zdá sa, že si vás turbulentné časy vyhľadávajú.

Počula som o tom, a je mi veľmi ľúto, čo sa u vás stalo. Čo sa týka turbulentných čias, niekedy mám pocit, že do takého prostredia už jednoducho patrím.

Podobnú skúsenosť ako bývalé Česko-Slovensko má s vami aj množstvo iných krajín. Nie je trošku zvláštny – možno až zaväzujúci – pocit, keď ste zrazu súčasťou ich národnej histórie?

Vôbec nie. Či už to bolo Sarajevo, alebo Hanoj, obe uprostred vojny, rozhodnutia o tom, či tieto miesta navštívim, som robila vedome. Mala som tak možnosť vyjadriť sa nenásilnou cestou, a koniec koncov, nikto iný to za mňa nespraví.

Nikdy ste nemali strach?

(Smiech) Niekedy mám pocit, že som bola príliš hlúpa, aby som mala strach. V Bratislave som rozhodne nebola vystrašená dostatočne. Keď mi povedali, choď do svojej izby, vôbec som si neuvedomila, že mimo nej by to pre mňa mohlo byť nebezpečné. Niekedy, samozrejme, strach dostanete, ale to k tomu patrí.

A čo váš domov? Oproti ostatným krajinám, v ktorých vás poznajú, to boli práve Spojené štáty americké, kde neskôr vaša hudba trpela krízou identity. Výsledkom bolo, že ste sa dokonca istý čas cítili vo vlastnej krajine ako disident. Trvá to dodnes?

Nie, situácia sa pre mňa výrazne zmenila. Špeciálne s prípravou nového albumu (Whistle Down the Wind, pozn. red.), ktorý obsahuje aj pár piesní spochybňujúcich súčasnú americkú vládu. Samozrejme, dnes by ma za to asi neuväznili, no je jasné, na koho tým ukazujem prstom. Svojím umeleckým stanoviskom vyjadrujem nespokojnosť so smerovaním krajiny.

Cítili ste oporu fanúšikov aj počas americkej časti rozlúčkového turné, ktorú ste absolvovali minulý rok?

Rozhodne. Navyše nie je žiadnym tajomstvom, že podpora fanúšikov uľahčuje hudobníkom život. Nikdy som však nechcela túto situáciu zneužívať.

Turné ste pomenovali po piesni Boba Dylana, jeho skladby sú tiež súčasťou aktuálneho koncertného repertoáru. Je to znak toho, že ho stále vnímate ako súčasť svojho života, či už hudobného, alebo osobného?

Som hrdá na to, že som s ním spriaznená, a tak to budem cítiť do konca môjho života. Na tom už nič nezmením. Bob Dylan venoval svetu mnoho krásnej hudby a ja na jeho adresu nemôžem povedať nič zlé.

V 60. rokoch ste obaja patrili k silnej generácii amerických pesničkárov, ktorých stmelil protest proti vojne vo Vietname. Viem, že pri tejto otázke je ťažké neskĺznuť k zovšeobecňovaniu, ale dokáže dnes hudba ľudí zjednotiť?

Na scéne pôsobí množstvo hudobníkov a každý jeden z nich túto túžbu má. No napísať novú Blowin' In The Wind nie je jednoduché. V súčasnosti dosť intenzívne sledujem dianie okolo floridských študentov, ktorí ostro vystúpili proti Národnej asociácii držiteľov zbraní. Je to hnutie, ktoré je výnimočné a silné. Práve v takomto prostredí sa skladba generácie môže zrodiť.

Spoločenská situácia tu, samozrejme, hrá podstatnú úlohu. Nie je však „vinníkom“ aj samotná hudobná scéna, ktorá je do značnej miery fragmentovaná?

Možno na tom niečo bude. Zároveň si však spomínam na časy, keď som s hudbou začínala ja. Rádiá vtedy vo veľkom hrali tzv. žuvačkový pop. Skladby nemali ambíciu sprostredkovávať nejaký nehlbší význam. Až keď som sa presťahovala blízko Cambridgea, zistila som, že istá skupina hudobníkov chce tvoriť inak. Zamilovala som sa do čistoty a rovnováhy folkových piesní. Dnes sa žuvačkovému popu opäť darí, sú tu však hlasy, ktoré svojou silou dokážu niečo zmeniť a ľudí v nejakom smere angažovať. Beyoncé by sa povedzme mohla viac zapájať v ženských hnutiach. Alebo Sam Smith… Má prekrásny hlas, možno ho raz niekto presvedčí a svoje hranice prekročí. Na druhej strane však treba rozlišovať hudbu s istými posolstvami a hudbu ako takú. Ak ma napríklad inšpiruje arabský popový spevák – a ja arabský pop absolútne zbožňujem – potom musím uznať, že hudba má význam sama osebe. Pretože prináša potešenie, nabáda k tancu… A ja tancujem veľmi rada.

Celkom silný hlas prichádza aj z hiphopovej scény. Príkladom je aj raper Kendrick Lamar.

Rap je možno tá najúprimnejšia hudba, akú teraz máme. Samozrejme, často je surový a drsný, no odráža len prostredie, odkiaľ tí ľudia pochádzajú, a to by sme mali pochopiť. Aj keď sa mi v rámci hiphopovej subkultúry nejako obzvlášť nepáči degradácia žien, myslím, že je dôležité túto scénu počúvať.

Surovosť môže mať svoj účinok, u vás by sa však takéto prejavy dali nájsť len ťažko, ak vôbec. Vľúdnu tvár a neoblomnosť v názoroch u vás osobne vnímam ako obrovský kontrast.

Nikdy som sa nezamerala na hnev. Byť večne zúrivá ako niektorí politici nie je môj štýl. Napokon, musí to byť neuveriteľne vyčerpávajúce. Zmierlivosť a odmietnutie násilia ma v konečnom dôsledku priblížili k ľuďom. Keď stojím na pódiu, chcem sa s publikom spriateliť, nechcem byť len interpret, ktorý príde odohrať koncert a ide ďalej. Chcem dať ľuďom pocítiť, že mi ich prítomnosť nie je ľahostajná.

Ľudia si asi ťažko spomenú na hnev, keď počujú váš krištáľový zvonivý hlas. Vždy ste ho vnímali ako dar, niečo, čo je oddelené od rasy, miesta narodenia či pohlavia, a ako k daru ste k nemu pristupovali s maximálnou zodpovednosťou.

To je pravda, až na jednu maličkosť. Môj hlas už dávno nie je krištáľovo čistý. Z pôvodného sopránu zostalo veľmi málo. Zostarel, a dokonca sa mi aj páči, ale určite sa už nedá porovnať s mojím prejavom spred 50 rokov. Názory na spoločnosť sú stále rovnaké, skladby sú stále rovnaké, no akoby niekto prišiel a pomaly začal znižovať hlasitosť.

Zostáva stále rovnaká aj vaša túžba pomáhať? Raz ste túto vlastnosť označili ako závislosť, ktorej sa musíte zbaviť.

Naozaj som to tak vnímala. Potreba pomáhať ostatným ma doslova riadila, no prekonala som to a teraz mám pocit, že si môžem vybrať. Nemusím byť všade. Nič z toho, čo som vykonala, však neľutujem.

Čo všetko ešte pri pohľade späť vidíte? Predsa len ide o rozlúčkové turné…

Vidím dobre prežitý život. Pomôžem si vetou, ktorú som nedávno povedala v jednom rozhovore: Keď vyjdem na pódium, nepíšem históriu, ja som história. Iba fakt, že ľudia vedia, kto som a čo som spravila, niekedy celkom stačí.

A čo teraz? Čomu sa bude venovať aktívne nespievajúca Joan Baez?

Musím ešte ukončiť turné. Je to jedna z dlhších koncertných šnúr, čo znamená, že ešte týždne strávim v autobuse. V mojom veku je už takéto vyťaženie pre telo neúnosné, čo bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla skončiť. Je tiež nesmierne náročné cvičiť, rovnako náročné spievať. Hlasivky sú sval a časom sa unavia. To však neznamená, že keď budem mať chuť, nebudem si môcť zaspievať. No teraz by som sa skôr chcela venovať mojej ďalšej záľube – maľovaniu.

Joan Baez (77)

Narodila sa 9. januára 1941 v Staten Island, New Yorku otcovi z Mexika a mame zo Škótska. Prvý eponymný album vydala v roku 1960. Neskôr hudobne spolupracovala aj s Bobom Dylanom, s ktorým v 60. rokoch tvorili pár. Ostro vystupovala proti vojne vo Vietname. V roku 1964 odmietla zaplatiť federálne dane, ktoré išli priamo na vojnové výdavky. Následkom toho ju dvakrát zatkli. Rozpráva tiež plynulo po španielsky a prvý španielsky naspievaný album venovala Čiľanom trpiacim pod vládou diktátora Augusta Pinocheta. Počas kariéry vydala viac ako 30 albumov a 7. apríla 2017 ju uviedli do Rokenrolovej siene slávy. Jej posledný album Whistle Down the Wind vyšiel 2. marca 2018. Na Slovensku okrem Bratislavskej lýry vystúpila v roku 2008 na festivale Bažant Pohoda, v roku 2014 v bratis­lavskej Aegon Aréne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozlúčka #Joan Baezová #Joan Baez #Istropolis #Bratislavská lýra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk