Konflikt je esenciou umeleckého diela, ktoré sa chce pýtať, špárať, motivovať a ideálne aj pretvárať. Najmä pri poslednej možnosti nemusia byť pocity druhej strany vždy príjemné, k tomu umenie koniec koncov ani nesmeruje. Album Napospas sa vydal práve touto cestou. Poslucháčsku pohodlnosť jemne nahlodáva, pichá špendlíkom pod nechty, no zároveň prekvapuje túžbou opäť dobrovoľne nastaviť ruku. Je za tým len bohapustý masochizmus?
Ježova. Narcistická. Somár. Rumanová. Bratislava. Pre Syna. Daj pokoj. V Poličke. Nejedna hravá duša by z týchto slov pokojne poskladala básničku haiku, hravé duše zo skupiny Talent Transport na slovnom minimalizme postavili jednotlivé nálady svojho dlhohrajúceho albumu. Názvy piesní sú odrazovým mostíkom, udávajú len základný „prvý tón“. Štekliť predstavivosť začína na plné obrátky až kompozícia jednotlivých skladieb. Sila albumu Napospas spočíva v inštrumentálnej virtuozite jednotlivých členov tria. Nie však v okázalom maximalizme, ale v dokonalej muzikantskej symbióze basgitary (Filip Hittrich), bicích (Marián Slávka), klavíra a občasného spevu (Vladislav „Slnko“ Šarišský).
Aj keď Šarišského ležérny hlas počuť v štyroch z ôsmich skladieb, albumu skôr pristane prívlastok inštrumentálny. To môže pre poslucháča predstavovať prvú, možno už podvedomú prekážku, predsudkom o neprístupnosti sa však trojica s huncútskym úškľabkom vysmieva. O presvedčivom muzikantskom základe niet pochýb, Talent Transport však odkladajú akademickú suchopárnosť (ak si ju vôbec niekedy zobrali za svoju) a vydávajú sa cestou experimentu. Džez, soul, art rock, elektronika, komponovaná hudba… Prelínanie rôznych žánrov v rámci jednotlivých skladieb pôsobí ľahko a nenútene až do takej miery, že sa črtá jasné podozrenie: Majú Talent Transport vôbec nejaké hranice? Ak ide o otázky vkusu, teritórium je označené jasne, ak ide o delenie na vyššiu a nižšiu kultúru, barikády preskakujú ako skúsení pašeráci.
Asi najzreteľnejším motívom pretínajúcim album Napospas je rezignácia na vlastné ego. „Ja. Len ja,“ kričí Šarišský v lakonickej skladbe Narcistická, ktorú otvára škripot rozbíjajúceho sa zrkadla. Každý jeden z trojice Talent Transport je silná osobnosť, ktorá by sa mohla blysnúť, vyšvihnúť sa nad ostatných. Každý jeden má za sebou množstvo úspešných projektov a spoluprác, no o tom táto formácia nie je. Možno aj v potlačení individualizmu, vlastnej konformity a snahy o plazivú páčivosť tkvie aj všadeprítomný nepokoj, ktorým sa nahrávka vrýva pod kožu. Ide totiž o dráždivý pocit, ktorý sa vymyká subjektívnej skúsenosti jednotlivca.
Prečo dokáže album Napospas rozcítiť, naštiepiť a dojať aj bez toho, aby si pri tom ten, kto práve počúva, vybavil nejaký konkrétny zážitok alebo spomienku? „Nepokoj“ tu v prvom rade netreba chápať ako niečo negatívne, skôr ako odkaz na všeobecnú esenciu, ktorá je v slovenskej tradícii od nepamäti prítomná. Surovosť či zemitosť planie naprieč všetkými umeleckými žánrami, hudbu nevynímajúc. Je ako neviditeľná niť, ktorá pretína dekády a čaká, kým ju niekto opäť zachytí a zapíše do nôt. Akoby umelci, ktorí kopú naozaj hlboko, ani nemali inú možnosť, ako na túto žilu raz naraziť. A tí, ktorí počúvajú, zrazu vnímajú niečo povedomé, no potlačované a ukryté pod hrubou vrstvou nánosov – pod prikrývkou „Shakespeara prázdnych fráz“.
Možno práve potlačenie svojho „ja“ a absolútne odovzdanie sa hudbe bolo to, čo poháňalo kopať stále hlbšie aj hudobníkov ako Marián Varga, Dežo Ursiny či Marek Brezovský, na ktorého hudbu Talent Transport odkazujú. Na úvod položená otázka teda dostáva negatívnu odpoveď. Nie potreba sebatrýzne, ale náhle precitnutie z napojenia sa na zdieľanú identitu je dôvod, prečo je pichanie špendlíkom v prípade tohto albumu také príjemné. Je to pocit, ktorý stojí za to znovuobjaviť. Vydať sa mu celkom napospas.
Hodnotenie Pravdy
5 hviezdičiek z 5
- Talent Transport: Napospas
Slnko records, 2018
