Telo polonahého muža priviazaného o stĺp pretína niekoľko šípov. V agónii obracia svoju tvár smerom nahor, v jeho očiach sa však okrem bolesti dá vyčítať aj niečo celkom iné. Zračí sa v nich naplnenie z dobrovoľnej obety. Dielo renesančného maliara Andreu Mantegnu Svätý Šebastián kedysi načisto očarilo istého mladíka, ktorý tento „orgazmus utrpenia“, ako ho sám nazval, vyhlásil za najkrajší obraz, aký kedy videl. Možno už pri prvom pohľade na svätého mučeníka Gainsbourg podvedome pochopil, že ich osudy budú previazané.
„Moja sláva ma ničí. Ničí moju dušu, vedomie aj podvedomie. Je to desivá rozpoltenosť byť ponorený vo svojej existencii a zároveň v jej popretí. Na jednej strane chlap a na druhej šoumen, a práve ten šoumen ma dostane. Verím, že budem mať vždy toľko súdnosti, aby som sa nedal sám sebou pohltiť,“ priznáva na úvod dokumentárneho filmu Gainsbourg by Gainsbourg (2011) jeden z najzásadnejších, najplodnejších, ale aj najkontroverznejších francúzskych umelcov 20. storočia. Bol to práve silný vnútorný rozpor, ktorý z Gainsbourga vytvoril nielen talentovaného vizionára, ale aj neúnavného provokatéra, vháňajúceho červeň do líc verejnosti. Večné oscilovanie medzi cípmi protichodných nálad a pocitov akoby malo základ už v jeho prvom nadýchnutí.
Traumy detstva
Serge Gainsbourg sa narodil ako Lucien Ginsburg do rodiny židovských imigrantov pochádzajúcich z Krymu. Do Francúzska sa rozhodli presťahovať po vypuknutí ruskej revolúcie v roku 1917. Ako sa Gainsbourg neskôr dozvedel, za svoj život vďačí do veľkej miery náhode. Jeho matka bola pôvodne rozhodnutá podstúpiť potrat, keď však uvidela špinavú miestnosť, kde mal byť zákrok vykonaný, rýchlo si to rozmyslela. Obaja rodičia boli hudobne vzdelaní. Mama študovala klasický spev, otec sa zase živil ako profesionálny klavirista hrou po baroch či kasínach. Základy klavírnej hry chcel dopriať aj svojim deťom – Lucienovi a jeho sestre Liliane, ktorí si po dlhých hodinách prísnej domácej hudobnej výchovy vybudovali pevný zvyk. Na okraj klaviatúry si vždy odložili vreckovku.
„Výučba hry na klavíri bola pre neho naozaj traumatická životná skúsenosť. Jeho otec mu chcel dať základy klasickej hry, no pre neho to bolo mučenie. Neustále sa vracal k tomu, ako sa tieto hodiny vždy skončili plačom. Nenávidel to, no neskôr sa, rovnako ako jeho otec, stal barovým pianistom,“ spomínala nedávno na Sergea Gainsbourga jeho dcéra Charlotte v magazíne Quietus. Chlapec so židovským pôvodom však mal počas nacistickej okupácie Francúzska aj iné problémy. V 13 rokoch nosil malý Lucien spolu s rodinou žltú hviezdu. Už vtedy sa u neho prejavovala vzdorovitosť a od matky vyžadoval, aby bola vždy perfektne čistá. Keď sa pomery v štáte zhoršili, rodina ho poslala do školy na vidiek, kde sa pred kontrolou gestapa musel na istý čas ukryť v lese.
Volajte ma Serge
Po návrate do Paríža si Gainsbourg ďalej pestoval svoju rebelskú povahu. Ešte väčšmi ju podporovali komplexy, ktorými odmala trpel. Za šoumenom, podľa mnohých rodeným exhibicionistom, sa totiž v skutočnosti skrýval citlivý a nesmelý chlapec, ktorý navyše nenávidel svoju vlastnú tvár. Na zahnanie úzkosti z „ušatého ksichtu“, ako ho rád sám častoval, si však na vojenčine našiel účinný, no zároveň deštruktívny liek – alkohol.
Pôvodne sa Gainsbourg chcel stať maliarom. Ako mladík sa dlhé hodiny prechádzal v Louvri medzi dielami velikánov, stále ho však ťažila skutočnosť, že sa im talentom nikdy nebude rovnať. Maľoval asi 15 rokov, no takmer všetky svoje obrazy zničil. Dezilúzia ho ešte pred tridsiatkou znova priviedla ku klavíru, spätosť s výtvarným umením však vyjadril svojím novým menom. Pokým „Serge“ odkazoval na jeho slovanské korene a nostalgiu po Rusku, nové priezvisko vzdávalo poctu britskému maliarovi Thomasovi Gainsboroughovi, ktorého obdivoval. Ako sám neskôr tvrdil, práve vďaka výtvarnému vzdelaniu na akadémii nadobudol presvedčenie, že skôr ako začne žiť srdcom a dušou, musí žiť očami.
Až ako barový pianista na plný úväzok si Gainsbourg uvedomil, aké šťastie pri otcovej prísnej výchove mal. V dokumente Gainsbourg by Gainsbourg spomína na jedno z pravidelných čajových posedení, kde hrával: „Jedného dňa sa tam objavila úchvatná žena. Bola skutočne nádherná, jednoducho kus. Kráčala miestnosťou až dozadu a ja som jej pritom hral skladbu My Funny Valentine. Všimol som si, že sa jej páčim. Bola taká krásna, že celá sála s príchodom okamžite stíchla. A práve v tom spočíva zasvätenie klasickej klavírnej hre. Ide o každodenné zasvätenie kráse prostredníctvom hudby.“
Nezvyčajný talent si čoskoro všimla šansoniérka Michèle Arnaudová. Nesmelého mladíka predstavila ľuďom z hudobnej scény, pomohla mu nahrať prvé skladby, no hlavne mu dodala odvahu postaviť sa pred mikrofón. Keďže Gainsbourgove prvé džezové nahrávky sa príliš dobre nepredávali, písal aj pre známejších kolegov ako napríklad Juliette Gréco či Jacqua Brela. Práve Brel raz nádejnému hudobníkovi poradil, že pokým sa nezmieri s kariérou populárneho speváka, nikdy nenájde vlastnú cestu. „A čo to ide s takýmto ksichtom?“, znela Gainsbourgova reakcia, neskôr však spätne uznal, že všetky jeho hity boli vlastne populárnymi piesňami. O jeho skladateľské služby mala dokonca záujem aj Édith Piaf, zomrela však skôr, ako mohli prisľúbenú spoluprácu naplniť.
Dievčatko s lízankou a hymna milencov
Zlom prišiel v roku 1965, keď Gainsbourg spoločne so speváčkou Frace Gallovou vyhral so skladbou Poupée de cire, poupée de son Veľkú cenu Eurovízie. Svojej povesti však nezostal nič dlžný ani v čase prekvitajúcej slávy. Záľubu v sexuálnych narážkach a dvojzmysloch uplatnil už o rok neskôr, keď pre Gallovú napísal hit Les Sucettes. Mladučká hviezdička v tom čase netušila, o čom v skutočnosti spieva v pesničke o dievčati Annie, ktoré je v siedmom nebi, keď líže svoju anízovú lízanku. Pobúrenie zo strany verejnosti jej následne na pár rokov dokonca skomplikovalo kariéru.
Asi najväčšie kontroverzie však sprevádzali slávnu hymnu milencov Je t’aime… moi non plus, ktorú pôvodne zložil pre svoju veľkú lásku Brigitte Bardotovú. K piesni sa viaže príbeh, ktorý už takmer zľudovel, no zároveň stále vyvoláva šteklivé zvedavé otázky. Gainsbourg sa jednu noc veľmi opil, aby dal najavo, ako veľmi sa mu herečka páči. Bardotová si nezvyčajné správanie všimla a už na druhý deň telefonovala so želaním, aby pre ňu napísal tú najkrajšiu pieseň o láske. Ďalšiu noc Gainsbourg zložil Je t’aime… moi non plus spoločne so skladbou Bonnie and Clyde. O nahrávaní prvej z piesní kolujú viaceré historky. Podľa zvukára sa dvojica v štúdiu rozvášnila natoľko, že povestné vzdychy nemusela ani predstierať. Aj keď to obaja popreli, v tom čase vydatá Bardotová nakoniec odmietla pieseň zverejniť. Neskôr ju Gainsbourg nahral s ďalšou osudovou ženou, britskou herečkou Jane Birkinovou.
Ikonický pár, ktorý definoval Paríž 70. rokov, sa zoznámil v roku 1968 pri nakrúcaní filmu Slogan. Aj keď mnohí hovorili o láske na prvý pohľad, Birkinová ho najskôr označila za arogantného snoba. Až neskôr zistila, že pod týmto prejavom len skrýva svoju plachosť. „Ľudia si mysleli, že je šialený, zlý a nebezpečný, vraveli mi: ,Buď opatrná, je sarkastický a krutý.‘ Nič také. Bol to jeden z najláskavejších ľudí, akých som poznala. A navyše veľmi zábavný,“ spomínala nedávno Birkinová v rozhovore pre magazín Vogue.
Skladbu Je t’aime… moi non plus nakoniec vydali v roku 1969. Ohlas zo sveta prišiel takmer okamžite. Singel dostal stop celkovo v siedmich krajinách, v domovskom Francúzsku ho rádiá smeli hrať len po desiatej hodine večer. Kontroverzie, ktoré skladba vzbudzovala, z nej však spravili o to lákavejší artikel s dnes už kultovým statusom. Aj v tomto prípade sa povrávalo, že pár mal mikrofón umiestnený pod posteľou priamo počas ľúbostného aktu. Ako však Birkinová ešte v roku 2001 povedala pre britský Guardian, Gainsbourg na tieto fámy vždy odpovedal s vtipom: „Vďaka Bohu, že to tak nebolo, pretože v opačnom prípade by to bola naozaj dlhohrajúca nahrávka.“
Cynizmus ako úkryt
V tvorbe Gainsbourg nedokázal stáť na mieste. Stále hľadal cesty, ktorými by sa mohol posunúť vpred. Či už to bol džez, world music, reggae, rokenrol, elektronika, alebo dokonca rap, nikdy nechcel zostať v zovretí jedného žánru. Vymýšľal skôr spôsoby, ako by sa mohli vzájomne ovplyvňovať. Za nesmierne produktívnu kariéru zložil viac ako 550 rôznorodých piesní. V trpkom prijatí úlohy populárneho speváka si nakoniec našiel aj vytúžené zadné vrátka – cynizmus. Bol čiastočným ohlasom aj na ambivalentný názor verejnosti, ktorý ho raz označoval za skladateľa intelektuála, inokedy za komerčného speváka.
„Poézia v čistej podobe nepotrebuje podporu hudby, a to ma štve, pretože mám hudbu rád. A prečo nie? Žijeme predsa v 20. storočí, prečo by sme nemohli z nízkeho umenia urobiť vysoké? Nikdy som nechcel spievať pre masy, svoju cestu som si zvolil už koncom 50. rokov. Chcel som na seba upozorniť ľudí z brandže, nie široké publikum. Zložité šansóny bola len cesta, ako sa medzi nich dostať. A to len preto, aby som o niekoľko rokov neskôr mohol všetkých tých profesionálov naštvať. Toto je pre mňa ten pravý cynizmus,“ priznáva v dokumente hudobník, ktorého potreba byť milovaný, ale aj nenávidený zároveň mala priam bytostný charakter.
Reggae verzia Marseillaisy s názvom Aux Armes et cætera vzbudila u francúzskych národovcov vlnu protestov (aj množstvo antisemitských narážok), v priamom prenose si zapaľoval cigarety bankovkami alebo po moderátorovi odkázal Whitney Houstonovej, ktorá sedela hneď vedľa neho, že by sa s ňou rád vyspal. Provokácia pre Gainsbourga predstavovala elementárnu silu, ktorá ho prevyšovala, bola demonštráciou pohybu a zmeny. Ako však sám priznával, istá hrubosť, či dokonca násilie, boli aj podvedomou obranou najmä voči ženám. Kto z koho, znel vnútorný pokyn, ktorým sa umelec vyrovnával s pocitom menejcennosti. Spolu s cynizmom bol jeho odpor k nežnému pohlaviu ďalším únikovým východom z reality, ktorú nedokázal uniesť.
Gainsbourg v 21. storočí
Búrlivým excesom bohéma holdujúceho whisky však napokon nedokázala vzdorovať ani osudová láska. Dlhoročný vzťah s Jane Birkinovou, z ktorého vzišla aj známa herečka a speváčka Charlotte, sa v roku 1980 rozpadol. Birkinová musela rezignovane priznať, že ho z depresií vytiahnuť nedokáže. Po vzájomnom spolužití však nezostala len dcéra, ale aj priateľstvo, ktoré trvalo až do jeho smrti na infarkt v roku 1991. Mal 62 rokov. Gainsbourg pre Birkinovú písal piesne aj po ich rozchode v 80. rokoch, a ona sa stala ich zanietenou propagátorkou. S programom Birkin/Gainsbourg: Le Symphonique dokonca vystúpi 15. apríla v bratislavskom Istropolise.
Koncert bude podľa jej slov poctou jej dlhoročnému partnerovi a jednému z najvýraznejších francúzskych umelcov 20. storočia. „Serge bol nielen básnikom či objaviteľom nepoznaného. Mal aj ucho symfonika, čoho dôkazom je aj jeho orchestrálne majstrovské dielo Histoire de Melody Nelson,“ odkazuje Birkinová na album z roku 1971, ku ktorému Gainsbourga inšpirovala jeho obľúbená kniha Lolita od Vladimira Nabokova.
„Ide o extrémne kruté remeslo,“ vyznáva sa Gainsbourg v spomínanom televíznom dokumente, „človek pri ňom musí rozdávať svoju dušu. Keď ju nerozdáva, je pokrytec a nikto mu neuverí. Je však potrebná naozaj veľká úprimnosť, a to človeka stojí množstvo síl.“ Génius, akým Serge Gainsbourg určite bol, možno ani nemal inú šancu, ako žiť v permanentnom (ne)súlade so svojimi protipólmi. Po jeho smrti ho francúzsky prezident François Mitterrand prirovnal k prekliatemu básnikovi Charlovi Baudelairovi, ktorý vo svojich veršoch učil milovať práve krásu protikladov. Gainsbourg sa „orgazmu utrpenia“ nevyhýbal a v istom zmysle sa tak sám stal najväčším oxymoronom svojho života.
