Britská herečka a speváčka Jane Birkinová (71) a francúzsky šansonier Serge Gainsbourg tvorili ikonický pár, ku ktorému v 70. rokoch vzhliadal celý Paríž. Po jeho smrti v roku 1991 sa speváčka rozhodla šíriť jeho odkaz ďalej. Jeho piesne predstaví aj 15. apríla v bratislavskom Istropolise.
Bratislavský koncert odkazuje na minuloročný album s názvom Birkin/Gainsbourg: Le Symphonique, ktorý je poctou Sergeovi Gainsbourgovi. Prečo ste sa rozhodli po jeho smrti propagovať jeho tvorbu. Stále máte pocit, že ho verejnosť nedocenila?
Už ani nie. Keď mal nedávno výročie narodenia, vo francúzskom denníku Le Monde mu venovali celú stranu, pridalo sa aj mnoho britských či amerických denníkov. Myslím, že všetci už pochopili, akým veľkým hudobníkom, skladateľom, jednoducho géniom bol. Mala som šťastie, že som asi pred 15 rokmi absolvovala celosvetové turné s albumom Arabesque. Takisto to teraz bude aj s turné Birkin/Gainsbourg: Le Symphonique. Teším sa, že znovu uvidím publikum v Hongkongu, Jakarte či v Austrálii. Na jeho tvorbu sú zvedaví fanúšikovia na celkom svete.
Takže to nie je spojené s pocitom, že mu po vašom rozchode v roku 1980 niečo dlhujete.
Serge pre mňa písal skladby aj po našom rozchode. Po jeho smrti som pripravila koncert, s ktorým som obišla Francúzsko. Pôvodne som myslela, že sa to tým pre mňa končí, no mýlila som sa. K jeho tvorbe som sa opäť vrátila. Možno áno, možno som si svojím spôsobom myslela, že mu to dlhujem. Napísal pre mňa tie najkrajšie piesne. Mala som šťastie. Teraz ich len nesiem tam, kam už ich nemal šancu zaniesť on. Zomrel veľmi mladý, mal len 63 rokov.
Foto: SITA/AP, Kamil Zihnioglu
Keď ste po jeho smrti prišli do rodného Londýna, z reakcií médií ste vraj vycítili, že pre nich nič neznamenáte. Cítite to tak aj dnes?
Zlepšilo sa to, dnes mám v Londýne mnoho koncertov. Ja im to však vôbec nezazlievam. Nahrávala a vydávala som skladby vo Francúzsku, v Británii nevychádzali. Britské televízie ma takisto nepozývali do televíznych relácií. Úplne chápem, prečo ma nepoznali. Odišla som, keď som mala 20 rokov a okrem filmu Zväčšenina som za sebou nič veľké nemala. Vo Francúzsku zase, naopak, nepoznali niektoré komédie, v ktorých som v mladosti účinkovala. Viac ma však hnevalo, že nepoznali Sergea. Bývalý francúzsky prezident Jacques Chirac ho po smrti označil za Apollinaira, za Baudelaira, no Briti vtedy ešte nechápali, akým veľkým umelcom bol. Teraz je to inak, ale je to iba zásluha času, ktorý od jeho smrti ubehol.
Vy osobne sa cítite viac ako Britka či Francúzka?
Skôr dobrý mix oboch kultúr. Kus z Britky je vo mne vždy, keď som vo Francúzsku a, naopak, kúsok z Francúzky vždy, keď som v Británii.
Serge Gainsbourg mal podľa vás ucho symfonika, čoho dôkazom je aj skvelý album Historie de Melody Nelson. Sú súčasťou turné aj skladby z tohto albumu?
Niečo málo z tohto albumu tam zaznie. Serge bol ovplyvnený klasickou hudbou najmä preto, že jeho otec bol klavirista a viedol ho k tomu. Premietlo sa to do mnohých skladieb, napríklad Initials B.B, ktorú zložil pre Brigitte Bardotovú.
Čítala som, že výučba hry na klavíri bola pre neho veľkým utrpením.
Vskutku. Jeho otec bol nesmierne prísny a takmer vždy sa to skončilo plačom.
Na obale spomínaného albumu Histoire de Melody Nelson ste štylizovaná do obľúbenej postavy Sergea Gainsbourga – Lolity. Myslíte, že kombináciu nevinnosti a sexuality videl aj vo vás?
Medzi nami bol dvadsaťročný vekový rozdiel, asi ma tak sčasti vnímal. To fotenie si pamätám. Serge mi na hlavu nasadil parochňu s krátkymi červenými vlasmi. No nebola som až taká nevinná. V tom čase som už bola tehotná so Charlotte. Aby som to skryla, držala som pred sebou bábiku. Niečo z tej nevinnosti možno nakoniec účelovo využil aj v skladbe Je t'aime… moi non plus. Oproti pôvodnému hlasu Brigitte Bardotovej tam s mojím jemným hláskom znie aj trošku Lolity.
Viem, že na túto skladbu sa vás pýtajú stále, ale neprekážalo vám, že ju zložil pre inú ženu? Ani trochu ste nežiarlili?
Vôbec nie. Práve naopak, cítila som hrdosť, že ju môžem naspievať. Serge ju nemohol zverejniť, pretože Brigitte si to nepriala. Aj keď sa s ním rozišla, veľmi ju miloval a vážil si ju. Jej rozhodnutie rešpektoval. To však neznamená, že ju nechcel zverejniť v inej podobe. Mnoho krásnych dievčat sa ho pýtalo, čo s touto piesňou plánuje urobiť, takže keď nakoniec oslovil mňa, bez váhania som súhlasila.
Foto: SITA/AP, Christophe Ena
Skladba nakoniec vzbudila mnohé kontroverzie, aj keď bola myslená ako oslava lásky.
Je to skladba o láske. V čase, keď vyšla, ju však mnohí zakázali. Zakázal ju pápež, zakázala ju BBC. Dostala preto celkom iný nádych. Tam, kde ju hrať smeli, ju potom vnímali skôr ako oslavu slobody. A myslím, že to tak do veľkej miery aj je. Stále je však výnimočná ako hymna lásky. Stačí počuť len úvodnú melódiu a každý si hneď vybaví, kde, prípadne s kým ju po prvý raz počul. Nemyslím, že existuje podobná skladba o láske ako Je t'aime… moi non plus.
Vrátim sa však späť k tomu, ako vás Serge Gainsbourg vnímal. V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že chcel hlavne bábiku a nemal pochopenie, keď ste začali rozprávať o vlastnej izbe, o ktorej vo svojej slávnej eseji písala aj Virginia Woolfová. Potom ste sa však postavili na hlavu, prestali ste nosiť mejkap a ostrihali ste si vlasy na krátko. Dalo sa s ním vôbec debatovať o témach ako feminizmus?
Nemyslím si, že som sa o to vôbec niekedy pokúšala. Ak sme sa o tom nerozprávali, určite to nebola jeho chyba. Vždy som mala po svojom boku talentovaných mužov – či už to bol môj prvý manžel John Barry, ktorého som si vzala už ako 19-ročná, Serge alebo Jacques Doillon… Sama som sa pri nich do úlohy feministky ani nestavala. Čo sa týka Sergea, mojej túžbe po vlastnej izbe asi nerozumel, aj keď mi nakoniec jednu maličkú venoval. Skončilo sa to tým, že som si kúpila dom v Normandii. Nútila som ho tam jazdiť každé leto, čo neznášal, pretože nemal rád vidiek. Svoju cestu som si teda nakoniec našla. Serge nikdy celkom nepochopil fakt, že dospievam. Keď to konečne pochopil, bolo už príliš neskoro.
Foto: Profimedia
Nesnažil sa to trochu napraviť vo filme Je t'aime… moi non plus z roku 1976?
Hrala som dievča s chlapčenským zjavom, ktoré sa zamilovalo do homosexuála. Netýkalo sa to feminizmu. Bola to jeho ďalšia predstava o akomsi ideáli. Rovnako ako v krásnych dievčatách mal Serge záľubu aj v krásnych chlapcoch. Nevravím, že on sám bol homosexuál, ale mal tendenciu obdivovať ich.
Takže sa jednoducho snažil hľadať krásu?
Rozhodne. Aj preto jeho dom vyzerá ako múzeum.
Ako ideál krásy vtedy vnímala spoločnosť aj vás. Dokonca vás označovali ako sexsymbol. Cítili ste sa tak?
Nebrala som to vážne. Vnímala som to ako hru. Išlo o predstavu, ktorú o mne vytvorila tlač a verejnosť, nie ja sama. Jasné, absolvovala som mnoho fotení a tak ďalej, no pre mňa to bol skôr spôsob, ako sa naučiť mať rada svoje telo, akceptovať ho. Nemala som žiadne ženské krivky a mnohé dievčatá si ma preto v mladosti doberali. Aj preto ma prekvapilo, že ma niekto považuje za ideál krásy. Ja som si to o sebe nikdy nemyslela.
Keď som "googlila“ vaše meno, vyskočili mi ako prvé práve fotografie z mladosti. Nedávno ste spomenuli, že sa pri pohľade na ne cítite trošku ako po smrti.
Sú jednoducho veľmi staré, situácie na nich si už ani nedokážem vybaviť. Pred časom som bola s bratom na výstave, kde tieto fotky vystavovali. Osobu na nich som nespoznávala. Videla som, že som to ja, no akoby som sa zároveň pozerala na niekoho cudzieho. Pamätám si, že keď som mala 40 rokov, zdali sa mi oveľa zaujímavejšie, no teraz už nie.
Preto teraz nosíte výlučne mužské oblečenie? Ide o nejaký spôsob protestu proti tomu, ako ste v predstavách verejnosti zakonzervovaná?
Nie, vyzerám tak lepšie (smiech). V ženských šatách sa cítim veľmi staro. Navyše, v mužskom oblečení pôsobím omnoho krehkejšie. Na záver by som však chcela dodať ešte jednu podstatnú vec. Môj bratislavský koncert venujem Jánovi Kuciakovi a jeho priateľke Martine. Veľmi citlivo vnímam udalosti na Slovensku a ľudí, ktorí protestujú v uliciach. Nevedela som, ako by som mohla pomôcť, a preto som sa ich rozhodla podporiť aspoň takto. Veľa som čítala o jeho práci, o tom, ako sa odvážne púšťal do rôznych káuz. Chcela by som Slovákom vyjadriť svoj obdiv za to, že sa rozhodli vyjsť do ulíc.
Jane Birkinová (1946)
Kariéru odštartovala v roku 1965 v komediálnom filme The Knack… and How to Get It. O rok neskôr sa objavila v snímke Zväčšenina režiséra M. Antonioniho. Sergea Gainsbourga spoznala v roku 1968 počas nakrúcania filmu Slogan. Ich vzťah trval 13 rokov, pričom ich dcéra Charlotte Gainsbourgová je tiež herečka a speváčka. Po hudobníkovej smrti v roku 1991 sa stala zanietenou propagátorkou jeho umeleckého dedičstva a odkazu.
