Rodným menom sa volala Beatrix Farkašová. Po druhej svetovej vojne bola zakladajúcou členkou Miešaného zboru Čs. rozhlasu v Bratislave. S rozhlasom sa spájal celý jej život, tam nahrávala, pracoval tam ako zvukový majster i jej manžel Ladislav a neskôr aj syn Ladislav. Prvé štátne gymnázium absolvovala v roku 1948 v Bratislave a v tom čase už začínala študovať aj spev na Hudobnej škole u profesorky Anny Korínskej. Po maturite začala uvažovať o štúdiu cudzích jazykov, dokonca sa dala aj na štúdium práva, no napokon zvíťazila hudba a spev.
Popri aktívnej speváckej činnosti v oblasti populárnej hudby bola Bea Littmannová členkou Slovenského filharmonického zboru, ktorý v podstate vznikol po založení Slovenskej filharmónie a ona tam prirodzene pokračovala ako členka pôvodného rozhlasového zboru. Hudobný publicista a skladateľ Pavol Zelenay vo svojej Antológii populárnej hudby uvádza, že k spevu ju dostala speváčka Viera Žáková-Palátová. "Vierka Palátová bola členkou speváckeho tria Včielky a neskôr Tri dievčatká. Ony s Hertou Bedrnovou spievali tanečné piesne. Bola som mladá a nesledovala som populárne pesničky, nemala som ani potuchy, ako sa také piesne spievajú. Vierka mi dala do ruky noty a spievala som stredný hlas. A išlo mi to hneď na prvý raz,“ povedala v 90. rokoch v jednom z rozhlasových rozhovorov Bea Littmannová.
Keď trio skončilo v roku 1950 svoju aktívnu éru, Bea Littmannová sa dala na sólovú dráhu speváčky populárnej hudby. S jej menom sa spájajú skladby Zlatý prstienok, Najkrajšia hviezdička, Adios, seňor, Svadobný prsteň, ale aj pesničky, ktoré spievali potom aj iní interpreti, napríklad Široká cestička, Nesmúť za mnou, Ružičky červené, So slzami v očiach, všetko od klasikov prvých desaťročí našej populárnej hudby ako Gejza Dusík, Dušan Pálka, Karol Elbert, Vieroslav Matušík a ďalší. "Melánia mala svoje polky, Gabika bola swingová speváčka a mne ostali vďaka môjmu naturelu pomalé lyrické skladby, som totiž ťažký romantik. Vždy boli moje všetky uspávanky i zaľúbené pesničky,“ povedala pred rokmi Bea Littmannová, ktorej štýl spievania charakterizuje skladba Uspávanka. Občas ju počuť i dnes v rozhlasovom vysielaní.
V čase, keď Bea Littmannová najviac účinkovala, sa kultúrne programy prezentovali formou estrád, s ktorými prešla celé Slovensko. Účinkovala aj v bratislavskej Tatra revue, čo bolo jediné kabaretné divadlo na Slovensku. Hudobne ju najčastejšie sprevádzali najmä orchestre Jána Siváčka, Siloša Pohanku a Jaroslava Laifera, v nahrávkach aj Orchester Karla Vlacha a predovšetkým Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave. "Prešla som mnoho prehliadok populárnej hudby. Napríklad v Prahe na prehliadke tanečnej piesne v Smetanovej sieni. Zhodou okolností sme tam krátko predtým spievali všetci s filharmonickým zborom v Beethovenovej 9. symfónii. Keď som spievala sama a mala som veľký ohlas, bola som veľmi pyšná, že som to dokázala,“ povedala a pripomenula aj pamätnú prehliadku populárnej hudby v Lipsku, kde sa predstavila ako jediná slovenská speváčka.
Jej pesničky vychádzali zväčša len na singloch, teda malých platniach. Od polovice 70. rokov na scéne našej populárnej hudby prevládal už celkom iný model pesničky a pre Beu Littmannovú zostalo miesto len v spomienkových projektoch v rozhlase a v televízii. V roku 1977 jej udelili na úvod prehliadkového festivalu na Bratislavskej lýre čestné ocenenie a svoje najväčšie hity občas aj znovu nahrala. Napríklad piesne Nebolo to náhodou, Nepoznám inú takú zem a ďalšie na album Pesničky z pamätníka (Opus, 1986). Sporadicky sa v 90. rokoch predstavovala aj v hudobnej relácii Ivana Krajíčka Repete s overenými piesňami, ktoré ju preslávili.
