Recenzia: Cesty našou krajinou sú pôvabné aj tŕnisté

, 11.06.2018 15:40

Vysokohorské štíty v diaľke držia strážnu ruku nad tatranskými lesmi. Pôsobia majestátne a nedostupne, na znak vrelosti však ľuďom do dolín zosielajú prúdy priezračnej vody. Pôvodnú idylu obrazu Tatranský potok slovenského krajinkára Jána Grotkovského však na obale nového albumu skupiny Para niečo narúša. Ubúdajúce výškové metre odhaľujú čoraz viac detailov a ponúkajú pohľad na celkom inú krajinu. Krajinu, ktorá sa topí v kope odpadkov.

Cover albumu zobrazuje upravené dielo...
Cover albumu zobrazuje upravené dielo slovenského maliara Jána Grotkovského Tatranský potok. Autor: Palko Palko

Ak je hudobná skupina na scéne už vyše 22 rokov a stále sa teší obrovskej popularite, možno ju upodozrievať z toho, že niekde v šuplíku ukrýva recept na trvalý úspech. Para sa, samozrejme, teší povesti jednej z najlepších koncertných kapiel, dobre si však uvedomuje, že nič také ako trvalý úspech neexistuje a pri pohodlnej stagnácii zvoní tvorbe hudobníkov akurát tak umieračik. Novinka s názvom Našou krajinou, ktorú vydali 31. mája, je v jednom zmysle oslavou rodnej hrudy, bezstarostné „doma dobre“ však tentoraz nekričia. Po prúde potokov k fanúšikom okrem zábavy a romantických motívov putujú aj prívalové vlny spoločenskej kritiky.

Album Našou krajinou prišiel po šiestich rokoch, jeho ambivalentné nálady však celkom jasne predznamenávala dvojsinglová platňa spred dvoch rokov Žiadne slová, iba činy/Linda. Obe piesne sú súčasťou albumu a pokým v prvom prípade ide o angažovanú skladbu s textom reagujúcim na situáciu v krajine, Linda je klasickou „vzťahovkou“, ktorú však Para ponúka v atraktívnej­šom šate.

V potrebe vyjadriť ostrý a vyhranený názor v novonastolených témach sa akoby kapela stále obracia na svoje alterego brutálnej zostavy, novú a progresívnejšiu identitu však paradoxne nachádza práve v jemnejších polohách. Tento vnútorný rozpor sa im čiastočne podarilo stlmiť práve na novej štúdiovke, ktorá sa vo väčšine prípadov snaží v sebe skĺbiť to najlepšie z oboch.

Príkladom je aj rovnomenná skladba Našou krajinou, na ktorej spolupracovala aj speváčka Jana Kirschner. Ide o netitulovanú hymnu nahrávky, ktorá pozýva na potulky pomedzi stáda jeleňov a aleje stromov, no jedným dychom dodáva, že slobodnú krajinu si každý nosí so sebou. Spoločne s bookletom albumu, ktorý je vyskladaný z diel slovenských maliarov zobrazujúcich nielen krajinky, ale aj život ľudu, skladba navodzuje priam zvukomalebný dojem.

Pri takto rozdaných kartách sa poslucháč ocitá v zovretí obrazov chtiac-nechtiac aj pri ostatných skladbách, hlavnú úlohu však hrajú najmä fragmenty vlastných príbehov. Kostra príbehovosti hrá na albume významnú úlohu. Na úvod víta Svadobná, skladba, ktorou sa Para, podobne ako pri Linde, vrhá k prepracovanejším aranžmánom a novým nápadom. O povestnú chytľavosť skupina napriek tomu neprichádza, a pokiaľ za mikrofónom stojí spevák Tomáš „Lasky“ Šedivý, nepríde ani o nezbednícku ležérnosť – aj keď ju tentoraz zjemňujú vokalistky z Paper Moon Trio. Podobná nálada sa nesie aj nahrávkami ako Nostalgia či Ležím, pri piesňach Miesta a Môj deň však nápady striedajú skôr overené hudobné formulky.

Tak či onak, výlet sa začína príjemne. Miestami počuť aj inšpiráciu zo zahraničia – americký blues (Len seba ti dám) či závan z Francúzska (Ležím). Do miestnej osady zase pozve temperamentná Hej Romale. Práve pri odpadkoch lemujúcich tatranské potoky však prichádza hnev a rozčarovanie. Pieseň Pravda a láska pôsobí ako najčerstvejší prírastok albumu, čo prezrádzajú aj odkazy na nedávne udalosti, ktoré hýbali Slovenskom.

Oproti skladbe Našou krajinou ide o radikálnejší protestsong, čo sa odráža aj v úsečnejšom, takmer rapujúcom speve. K slovu sa opäť hlási brutálna zostava neštítiaca sa politických tém. Po tomto precitnutí však prichádzajú ďalšie varovné signály s hlbšími koreňmi. Ulicami sa hrnú samozvaní bohatieri v zelených tričkách, mestá značkujú symboly zneužívané v prospech nenávisti. Kto sa dostane až k prvej bonusovej skladbe Abstinent, čaká ho prekvapenie.

Pred živou nahrávkou notoricky známeho hitu prichádza príhovor Lýdie Piovarčiovej, ženy, ktorá prežila holokaust, pričom celá jej rodina také šťastie nemala. Chceme, aby sa ľudia zabávali, no chceme aj to, aby premýšľali, odkazuje kapela, ktorá si je plne vedomá svojej početnej fanúšikovskej základne. Okrem zborového spevu na koncertoch s týmto albumom očakáva aj osobnejší zásah, koncerty v spálňach, obývačkách, v hlavách…

Para na albume Našou krajinou objavuje nové možnosti, šesť rokov príprav je však dlhý čas a nahrávku tak čiastočne postihol aj neduh nesúladu. Pri celkovom vyznení sa miestami nedá ubrániť pocitu, že ide o prechodné obdobie, etapu, ktorá len predznamenáva jednotnejší a suverénnejší štýl kapely. Reprezentujú ho skladby, v ktorých jasne cítiť postprodukčný vklad, jednoducho tvorivú „prplačku“, ktorú poslucháč síce spozorovať nemusí, ale určite ju ucíti. Ide o trend, ktorý by mohla nasledovať celá scéna slovenskej populárnej hudby. V každom prípade nové hity sú na obzore a skúška ohňom ich čaká počas turné Pekné Miesta, ktoré Para absolvuje s kapelou Billy Barman. Spolu s ňou album pokrstia aj 16. júna na hrade Devín.

Hodnotenie Pravdy

4 z 5 hviezdičiek

Para: Našou krajinou
Hrabe Industries, 2018

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#recenzia #Para #Našou krajinou #album
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk