Krakovská opera pricestovala s titulom domácej proveniencie, na Slovensku po prvýkrát uvedeným Kráľom Rogerom od významného skladateľa prvej tretiny 20. storočia Karola Szymanowského. Nedeľný večer patril pražskému Národnému divadlu a jeho čerstvej inscenácii Werthera od Jula Masseneta.
Kráľ Roger je dielo nevšedné svojím námetom, filozofiou i hudobnou architektúrou. Originalita Szymanovského spočíva v nejednoznačnom tematickom akcente. Priamočiary dej komplikuje prelínanie motívov religióznych, mytologických, existenciálnych, psychologických, emocionálnych. Navyše, s podtextom homosexuality, premietnutej z orientácie skladateľa priamo do vzťahu medzi hlavnými postavami opery.
Kráľ Roger dnes vo svete nepatrí medzi rarity a je lákadlom pre renomovaných inscenátorov. Krakovčania ho uvádzajú v réžii Michała Znanieckého, prenášajúceho dianie zo Sicílie 12. storočia do modernejšieho nadčasu, s pokusom odhaliť príčinu duševnej premeny titulného hrdinu. Je to jedna z volieb, ako poňať túto viacvrstvovú, mnohé záhady nastoľujúcu tému s priam apokalyptickým záverom.
Hudobné naštudovanie po Łukaszovi Boroviczovi z krakovskej premiéry roku 2015 prevzala dirigentka Monika Wolińska. Orchester hral solídne, no v speváckom obsadení nad priemerom čnel jedine barytonista Stanisław Kuflyuk ako kovovo jasný Roger.
Massenetov Werther je vďačnou romantickou operou so zreteľnými veristickými rysmi. Pražania prevzali inscenáciu z roku 1996, ktorú v Amsterdame naštudoval Willy Decker a odvtedy prešla kus sveta. Dnes je už v rukách režisérovho asistenta Stefana Heinrichsa. Dôvody jej „nesmrteľnosti“ ťažko určiť jednoznačne. Azda je to praktickosť, vyplývajúca z výtvarného minimalizmu. Čo však scéna Wolfganga Gussmanna z atmosféry jednotlivých obrazov v meniacom sa čase uberá, musia nahradiť presne vykreslené charaktery postáv a vzťahy medzi nimi. Tie však boli načrtnuté skôr konvenčne a dosť vzdialene od moderného operného herectva. Aj napriek tomu mala inscenácia silný dramatický ťah najmä v druhej časti, hoci dvadsaťminútové umieranie Werthera neveľmi presvedčilo.
Dirigentovi Petrovi Kofroňovi sa lepšie darilo vo vyhrotených, verizmu naklonených miestach, než v odkrývaní rafinovaných, emóciou nabitých lyrických detailoch. Štěpánka Pučálková naplnila Charlottu príjemným a tvárnym mezzosopránom. Mladučká Slovenka Slávka Zámečníková upútala krásnym timbrom a citlivou dynamikou.
Petrovi Bergerovi (Werther) spočiatku chýbala plastickejšia výrazová kresba, uprednostnil silu tónu, postupne však jeho dnes už objemný dramatický tenor znel v plnej kráse. Kvalitným barytónom zaspieval rolu Alberta Jiří Brückler. Hoci ani pražské hosťovanie nevypredalo hľadisko (kde hľadať chybu: v termíne, propagácii, apatii?), úspech u publika bol zjavný.