Početnú delegáciu zo Slovenska prezrádzal rodný jazyk, ktorý bolo vo viedenskej Stadthalle počuť na každom kroku. A čo sa ešte dalo odhaliť pri bližšom skúmaní tamojšieho publika? S určitosťou sa dá konštatovať len jedna vec: Definovať typického fanúšika Arcade Fire nie je vôbec ľahké. Rovno pod pódiom si totiž dlho pred koncertom strážili svoje miesta nielen mladé vekové kategórie, ale aj o poznanie staršie generácie. Ku kapele, ktorá sa sama kľukato vyhýba jednoznačným definíciám, však pestrý divácky záber pasuje celkom presne. Pop či alternatíva? Rock či elektronika? Čím si skutočne dokážu získať také množstvo ľudí? Odpoveď na seba nedala dlho čakať.
Svetlá zhasínajú a divákov víta Beethovenova piata symfónia v disko úprave Waltera Murphyho, no jasne rozpoznateľné tóny vzápätí striedajú deformované zvuky evokujúce zhluk neprehľadných správ. Tisíce zvedavých očí v šere ostria na pódium, prekvapenie však prichádza z bočnej vstupnej brány. Kapela na znak vítania slávnostne zdvíha ruky a zámerne sa štylizuje do úlohy boxerov pripravujúcich sa na zápas. Veľkolepé entrée pritom sleduje kamera, v ktorá v duchu princípu live cinema celé dianie premieta na obrazovku. Nástup v štýle reality šou nie je náhodným spestrením vystúpenia, ale konceptom, ktorý súvisí s jej najnovším albumom Everything Now (Všetko teraz). Arcade Fire sa na ňom transformujú do akejsi nadnárodnej mediálnej korporácie EN, ktorá dokáže vytvoriť dopyt aj po tom najnezmysluplnejšom produkte.
Práve eponymná skladba nahrávky odštartovala koncert a už na úvod odhodila aj akékoľvek spevácke zábrany publika. Prefíkane zvolené "na na na“ na konci piesne je ako stvorené pre zborový halový spev, podobných "pozvaní do ringu“ však repertoár Arcade Fire ponúka množstvo, koniec koncov, pri koncertoch tvorí divácky vklad plnohodnotnú súčasť programu. Hlasivky si mohli ľudia následne otestovať aj pri starších skladbách ako Neighborhood #3 (Power Out) či No Cars Go, ktoré svojím rockovejším nádychom tvorili s novšou, elektronickejšie ladenou hudbou zreteľnejší kontrast. Príklon k všakovakým gombíkom a škatuľkám sa na scéne odzrkadlil aj v počte inštrumentov, ktorých hojným počtom sa vždy kapela hrdila. Nástrojov je však stále dostatok a rovnako aj rošád, ktoré za nimi hudobníci takmer po každej piesni absolvujú.
Vždy to bola práve živelnosť a spontánnosť, ktorá sprevádzala koncerty Kanaďanov s multikultúrnym pozadím. Nikdy nešlo o typickú kapelu, ale skôr rodinný či komunitný hudobný projekt. Spevák Win Butler je zosobášený so speváčkou Régine Chassagne, v kapele hrá aj jeho brat Will, a ostatní sú pospájaní väzbami dlhoročných priateľstiev. Interakcia medzi viditeľne odlišnými a zároveň jedinečnými spojivkami na scéne vždy tvorila polovicu úspechu, vo Viedni však možno zaúradovala únava z dlhotrvajúceho turné. Win svojej polovičke venoval len zopár vrelých pohľadov, o to viac sa snažil venovať divákom, ktorých burcoval nemeckými frázami.
Dvojica oveľa lepšie fungovala samostatne, najmä v momentoch, keď sa obaja, na ďalšie prekvapenie ľudí, vybrali do hľadiska. Tam ich už čakalo pripravené menšie pódium. Régine Chassagne predviedla radostný tanec plný detskej naivity, Win Butler sa zase ponoril do trúchlivej nálady, v oboch prípadoch im však okrem ochranky sekundovali aj ruky ozbrojené mobilnými telefónmi. Ich výlet medzi ľudí takisto snímala pripravená kamera, nikto z prítomných, ktorí si túto chvíľu zvečnili fotografiou či krátkym videom, však nepochopil, že práve oni sa stali terčom kritiky. Do akej miery môže človek s plným porozumením spievať slová Everything Now a následne zverejniť čerstvú fotku z koncertu na sociálnych sieťach?
Keď Arcade Fire v roku 2010 vydali album The Suburbs, scénu nasledujúceho turné zdobil obrovský bilbord ako symbol predmestia. Teraz sa táto reklamná plocha vracia, mení sa však postavenie kapely, ktorá sa už na ňu nedíva zospodu, ale štylizuje sa do úlohy jej zadávateľa. Sú tu Arcade Fire vychádzajúci z uniformného domoradia a Arcade Fire z veľkomesta. Pondelkový koncert, ktorý priniesol prierez ich kariérou, tak miestami pripomínal neustále pendlovanie medzi týmito dvoma zastávkami. Energia vložená do starších skladieb však akoby napovedala, že sú to práve intímne obývačkové priestory predmestských domov, ktoré v tejto voľbe podvedome víťazia. Možno práve v ich izbách môžu trochu oprášiť prvotný zápal, vďaka ktorému sa kedysi zaradili na zoznam najlepších koncertných kapiel.
