Zomrel hudobník Fedor Frešo. Stál pri míľnikoch slovenského bigbítu

Podieľal sa na vzniku niekoľkých desiatok rockových a džezových albumov, medzi nimi aj zásadných platní slovenskej hudby ako Zelená pošta, Konvergencie či Zvoňte, zvonky. Začínal s Dežom Ursinym v skupine Soulmen, neskôr účinkoval napríklad v Prúdoch, vo formáciách Collegium musicum, Blue Effect či Fermáta. Svoje pôsobenie na hudobnej scéne zmapoval v autobiografickej knihe Sideman.

Frešovým nástrojom, ktorý si vedel dokonca aj sám vyrobiť, bola basgitara. „Som sideman a je to dané aj nástrojom, na ktorý hrám. Basgitaristi, až na výnimky, nie sú sólisti. Aj vo svojich vlastných kapelách hrávajú za tými, čo stoja vpredu. Na druhej strane zase nie je pravda, že ak je niekto gitarista, automaticky vie hrať aj na basu. Som basista, lebo basisticky myslím a uvažujem, ako sa správať v hudbe práve s týmto nástrojom,“ povedal Frešo v rozhovore pre Nový Populár pred niekoľkými rokmi, keď mu vyšla autobiografia.

Hoci bol Frešo „mužom v úzadí“, vôbec to neznamená, že nebol dôležitý. Ako producent sa napríklad podpísal pod zásadný album slovenskej populárnej hudby Zelená pošta Pavla Hammela, s ktorým sa spoznali ešte na základnej škole, a Mariána Vargu. „Už Konvergencie sme si produkovali sami, ale viac-menej spoločne a pri Zelenej pošte z nejakého dôvodu padlo rozhodnutie na mňa. Stál som pri nej od začiatku do finálneho výsledku, čo vo veľkej miere ovplyvnilo môj osobný vzťah k albumu,“ povedal Frešo pred niekoľkými rokmi v rozhovore pre Pravdu. „Produkcia však neznamenala to isté ako dnes, Opus bola štátna firma a producent nemal zďaleka také právomoci ako dnes. Nahrávali sme v rozhlasových štúdiách, presne ako pri Konvergenciách. O titulnú stranu sa postaral Tibor Borský, pozvali sme si aj štúdiových muzikantov, malé sláčikové a dychové ansámble, ktoré obohatili celkový zvuk. Väčšinu skladieb otextoval Kamil Peteraj, čo z neho spravilo akéhosi duchovného otca Zelenej pošty a náš muzikantský stav doplnil bývalý člen Collegia Rasťo Vacho a ako hosť Radim Hladík. Keď si hotový album vypočuli šéfovia Opusu, neskrývali nadšenie a nabádali nás, aby sme v tomto duchu pokračovali ďalej. Pritakali sme, aj keď bolo jasné, že také albumy nevznikajú bežne,“ dodal Frešo, ktorý pôsobil ako hudobný režisér v rozhlase aj vo vydavateľstve Opus.

Frešo bol synom významného skladateľa a dirigenta Tibora Freša, jeho mama sa zase venovala opernému spevu. „Otec bol operný dirigent a skladateľ, teda orientovaný úplne iným smerom ako ja. Mal som všetky predpoklady venovať sa klasickej hudbe a ísť v otcových šľapajach, študoval som hru na kontrabas a mohlo by sa zdať, že ide o revoltu syna voči otcovi. Pravda je, že som priskoro pochopil, že nikdy nedosiahnem otcovu úroveň, aj keby som robil, čo sa dalo, zostal by som vždy len bežným orchestrálnym hráčom a večne v jeho tieni. Táto predstava ma nelákala. Objavil som rokenrol, stále som ho počúval a nakoniec aj začal hrať. Rodičia tej mojej muzike veľmi nerozumeli, ale nechali ma na pokoji. Chápali moju vášeň pre hudbu, či už klasickú, rockovú, alebo akúkoľvek, za čo som im vďačný,“ spomínal Frešo pre Pravdu v roku 2012.

Prvé úspechy zaznamenal s kapelou Deža Ursinyho Soulmen, v ktorej pôsobil v rokoch 1967 – 1968. Potom prišla skupina Prúdy. V nej sa po personálnych zmenách stal basgitaristom a spoločne s Mariánom Vargom, Pavlom Hammelom a ďalšími nahral kultový album Zvoňte, zvonky (1969). S Mariánom Vargom potom pôsobil aj vo formácii Collegium musicum, ktorú založili ešte spolu s Dušanom Hájekom. S Collegiom nahral Frešo ďalšiu zásadnú platňu Konvergencie (1971). V 70. rokoch spolupracoval Frešo s formáciou Blue Effect Radima Hladíka a neskôr pôsobil aj v džezrockovej Fermate a po boku Petra Lipu aj v zoskupení Traditional & Revival Jazz Band.

Frešo sa vyznačoval aj manažérskymi schopnosťami. Okrem toho, že produkoval spomínanú Zelenú poštu a výrazne sa podpísal aj na vzniku ďalších albumov, pomáhal skupinám, v ktorých kedysi pôsobil aj ku comebacku na pódiá. „Vždy, keď som zistil, že kapely v ktorých som bol kedysi aktívny, by mohli fungovať aj naďalej, ale nefungujú, tak som ich z organizačnej stránky nakopol a uviedol späť do života. Všetky tie comebacky, za tým stojím ja, hoci som sa nikdy nehrabal dopredu ako frontman. A to je aj taká moja životná filozofia, ktorú som si nenaplánoval dopredu, ale keď sa obzriem, tak mi to tak vychádza,“ povedal pre Nový Populár. Takto sa mu podarilo vrátiť na pódiá aj Collegium Musicum ešte s Mariánom Vargom a predstaviť hudbu tejto zásadnej formácie naživo aj mladému publiku.