Cameron Carpenter: Ani Bach nie je svätý

, 23.07.2018 16:00

Američan Cameron Carpenter je prvý organista na svete, ktorý bol za svoj sólový album Revolutionary nominovaný na cenu Grammy. Absolvent prestížnej newyorskej Juilliard School rád rúca všetky stereotypy a extravagantným zjavom pripomína skôr rockovú hviezdu než klasického hudobníka.

„Práve organistovo obetovanie sa z neho robí...
„Práve organistovo obetovanie sa z neho robí organistu,“ tvrdí americký hudobník Cameron Carpenter. Autor: Heiko Laschitzki

Často ho označujú za enfant terrible, on sám sa charakterizuje ako radikálny voľnomyšlienkar a ateista. Pri rozhovore s ním musí byť novinár stále v strehu, pretože Cameron je neustále v opozícii. Cameron Carpenter vystúpi v rámci festivalu Viva Musica! už 26. júla vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu.

Boli ste už niekedy v Bratislave?

Nie, ešte som tu nebol.

A viete, že Slovensko je dosť religiózna krajina?

Nuž, v každej religióznej krajine sa nájdu aj neveriaci ľudia. Preto to pre mňa nie je rozhodujúce.

Pýtam sa preto, že vy vraj neveríte, že organ je kostolný nástroj.

Nie je to tak, že by som neveril. Pre správne porozumenie to treba formulovať takto: história organu nám ukazuje, že organ nie je výhradne kostolný nástroj. Veď organ je starší ako kresťanstvo. Má 2 600 rokov, teda vznikol 600 rokov pred Kristom, keď svet nebol monoteistický, ale vyznával veľa bohov. Ak by bol organ božským nástrojom, potom určite nástrojom mnohých bohov. Ľudia si často spájajú organ s kresťanstvom, ale organ má pôvod v Grécku a Babylone, poznali ho aj v Egypte. Organ prepožičiaval náboženstvu až priveľa dôveryhodnosti. Obľúbenou črtou náboženstva je viera, a to je fajn. Ale viera by nemala byť v konflikte s vedou, nie v roku 2018 a nie na mojich koncertoch.

Našla som váš výrok, že v kostole nemôže vzniknúť skutočná hudba…

Nie, to by som nikdy nepovedal. Ale samozrejme, že uprednostňujem nehrať na organe v kostoloch. Nechcete sa baviť radšej o niečom zaujímavejšom než o náboženstve? Práve sa osobne bavíte s človekom, ktorý do vašej krajiny privezie jediný medzinárodný cestovný organ na svete, tak prečo sa bavíme o Kristovi?

Ok, tak povedzte, čo je na vašom cestovnom organe revolučné?

Je to veľmi jednoduché a naša konverzácia ukazuje, prečo. Keďže väčšina organov je v kostoloch, vždy sme ten nástroj považovali za neprenosný. Nedalo sa s ním hýbať. V skutočnosti je každý organ jedinečný a podobá sa spoločnosti – alebo ľuďom. Každý jeden organ má svoj vlastný príbeh a hrá sa na ňom inak. Po celú históriu sme verili, že človek sa musí prispôsobiť organu. Inými slovami, ak ste mladý organista a prídete k organu v koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave, je to niečo celkom iné, ako hrať na organ v Amerike. Pritom oba tie nástroje sú organy, ale nič ich nespája. Povaha organu je paradoxná.

Prečo?

Na jednej strane každý organ funguje na rovnakých princípoch, ale jeho hudobná charakteristika a možnosti nástroja sú odlišné. Keďže organ bol neprenosný, z organistu sa vyvinula zvláštna figúra. Organista musel zmeniť svoj život – väčšinou šlo o muža, buďme úprimní – a prispôsobiť sa potrebám organu. Najrevolučnejšia vec na mojom medzinárodnom cestovnom organe je to, že som ho navrhol tak, aby bol prenosný. To zásadne zmenilo všetko. A revolučné sú aj použité matematické metódy. Najdôležitejší je však umelecký výsledok. Aby sa človek stal vynikajúcim hudobníkom, musí so svojím nástrojom stráviť roky. Čím viac času s nástrojom strávite, tým lepšie mu rozumiete. Vzťah medzi nástrojom a hudobníkom je akýsi most, ktorý hudobníkovi pomáha počas koncertu. Hra na organ pôsobí vo svete väčšinou nudne, na tom sa mnohí zhodnú.

Vy s tým však nesúhlasíte?

Aj ja súhlasím s tým, že hra na organ vo svete je väčšinou nezaujímavá. Keď však zmeníme zásadnú vec a prvýkrát v histórii máme cestovný organ, môžem hrať na rovnakom organe v Afrike aj v Južnej Karolíne alebo v Kalifornii. Organ, na ktorom budem hrať v Bratislave, je rovnaký, na akom som nedávno hral v Paríži a na ktorom som nahral všetky moje albumy. Práve na ňom som sa všetky skladby učil. Mohol by som donekonečna pokračovať o technických aj hudobných záležitostiach, ktoré to zmenilo, ale práve toto je najjednoduchšie vysvetlenie. Všetky organy na svete sú nástroje, mašiny a najlepšie je chápať ich ako stroje. Preto ma rozčuľuje, ak niekto považuje organ za výhradne religiózny nástroj. Pretože každý muzikant, ktorý sa má stať virtuózom, musí svojmu nástroju venovať život, byť s ním. Prečo by organista na to nemal mať právo?

Cameron Carpenter vystúpi v rámci festivalu...
Cameron Carpenter vystúpi v rámci festivalu Viva Musica! už 26. júla vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Autor: Thomas Grube

Kto mu ho upieral?

Veď mal problémy vôbec sa k organu dostať. Kedysi, keď ľudia počuli organ, mysleli si, že počujú hlas boha. V skutočnosti však počuli zvuk stroja skonštruovaného človekom, nič božské, ale naopak, výsledok ľudských schopností, kreativity a pochopenia skutočného sveta. To, zvuk organu vzniká rozochvením vzduchu v píšťalách, vysvetľuje seriózna veda, sú za tým matematické výpočty. Organ je matematický výtvor, najlepší a najstarší príklad využitia binárnej sústavy. Keď hráte na klávesu, hráte buď jednotku, alebo nulu – neexistuje nič medzi tým. Ak píšťala vydáva zvuk, chápe sa to ako jednotka, ak nevydáva zvuk, je to nula. Neexistuje nič medzi rečou a „nerečou“, v organe teda môžete vidieť matematickú ideu počítačov.

To je tá digitálna revolúcia?

Digitálny organ nie je nová idea, všetky organy na svete, aj ten váš v Bratislave, aj tradičný stredoveký organ veriacich v kostole a môj cestovný organ fungujú na digitálnom princípe. Nejde len o tvorbu zvuku, ale aj o prenos informácií. Ľudia si myslia, že môj cestovný organ je nižší či lacnejší než staré organy, ale to nie je pravda. Je to najbližší možný príbuzný píšťalového organu. Píšťalový organ v sebe nesie prísľub budúcich technológií, takže digitálny organ je dieťaťom píšťalového organu. Ak vidíme organ ako cirkevný nástroj, máme zavreté oči – a to sa náboženstvám páči – pred skutočnosťou a vedou. To je pre mňa neakceptovateľné.

Na svojej webstránke citujete úryvok z recenzie nemeckého týždenníka Die Zeit. Označili vás v nej za „padlého anjela, ktorý organu vracia jeho hriechy“. Súhlasíte s touto metaforou?

Nie je to tak, že by som súhlasil alebo nesúhlasil. Použil som to ako ukážku, čo o mne píšu noviny.

A páči sa vám to?

Technicky samozrejme nesúhlasím, pretože nemôžete organu vrátiť hriech bez toho, aby ho pôvodne mal. Ale organ nemá hriech či svätosť, je to jednoducho vec. Nástroje nemôžu robiť niečo samy od seba, dajú sa použiť na dobré alebo diabolské veci.

Čítate si niekedy komentáre poslucháčov vašich diel na internete?

Ako umelec jednoducho nesledujem žiadne takéto komentáre.

Ja som však nejaké čítala. K ukážke z vášho albumu All you need is Bach (Všetko, čo potrebujete, je Bach) jeden poslucháč napríklad tvrdí, že Johann Sebastian Bach by s niektorými vašimi interpretáciami asi nesúhlasil, ale je možné…

… počkajte, to je správne. Ak vieme niečo o Bachovi, tak to, že bol náboženský fanatik. Takže moje interpretácie mu boli skôr vzdialené než blízke. Predpokladám, že by voči mojej hre zásadne namietal. S tým nemám problém. To, ako vidím Bachovu hudbu, je moja, nie Bachova vec. Chcem tým povedať, že to, ako vidím a interpretujem hudbu, mnohí ľahko nestrávia. Väčšinu histórie sme poriadne nepočúvali hudbu, poznali sme len mená, ale to, čo ľudí láka na koncerty, je práve umelec, ktorý hudbu interpretuje. Tvrdiť niečo iné je nečestné. Keď zverejníte nejaké hudobné dielo, ako to Bach urobil, a zverejníte to pre peniaze, čo Bach tiež urobil, tak prijímate, že dielo je vystavené svetu a bude tu žiť svoj vlastný život. Zároveň sa tým vzdávate aj kontroly nad tým, ako sa dielo použije a ako sa bude hrať. Vystavujete ho talentu budúcich umelcov, čo je veľmi dôležité. Bach nemohol vedieť, kto bude jeho dielo hrať o stovky rokov neskôr. Trvať na tom, že Bachovo dielo sa môže hrať len určitým spôsobom je zasa druh náboženskej viery. Mám právo hrať čokoľvek a vyvíjať vlastné predstavy o hraní nejakej skladby. Každý má právo kritizovať ma, ale ja mám právo hrať.

Ani tá poznámka vlastne nebola kritikou, pretože pokračuje: Bach by s Carpenterovou interpretáciou asi nesúhlasil, ale možno by ňou bol fascinovaný…

…O tom skutočne pochybujem. Z toho, čo vieme o Bachovej hudbe a osobnosti si myslím, že by vôbec nerozumel mojej interpretácii a že by ju neschvaľoval.

Prečo?

Pretože Bach mal veľmi špecifické predstavy o tom, ako sa má hrať hudba. Bol posadnutý náboženstvom a ideou o stvorení a dokonca tvrdil, že každý náš krok je dielom Stvoriteľa a podlieha jeho pravidlám. Musím priznať, že Bachova hudba je nádherná, ale Bach nie je a nemohol by byť mojím obľúbeným skladateľom, ak by sme jeho hudbu nesmeli oddeliť od jeho ďalších predstáv. Jeho predstavy predsa nie sú sväté, sú to ľudské predstavy. Je fakt, že veriaci zahrá Bachove skladby určitým spôsobom a neveriaci celkom inak, pričom obe interpretácie môžu obsahovať pravdu a krásu. V tom je práve zázrak hudby, a tento zázrak nespôsobil Bach, ale hudba, ktorá nám dáva toľko možností. Je dôležité, aby slobodne mysliaci ľudia prichádzali s novými nápadmi a to je jeden z hlavných účelov hudby. Nepotrebujem počuť ďalšieho tradične zmýšľajúceho človeka, ktorý mi povie, že Bach je veľký skladateľ. Bach je skvelý skladateľ, lebo jeho diela môžu byť znovu vymyslené a revolučne pretvorené a stále ostanú skvelé. Experimentálne interpretácie jeho diel sú preňho poctou, nie urážkou.

Videla som video z vašej edukačnej šou o organe pre deti v Berlínskej filharmónii, ktorú ste robili spolu s hornistkou Sarah Willisovou. Ako často robíte niečo také?

Keď je na to príležitosť. Keď hrávam v Amerike, koncerty majú skoro vždy nejaké výchovné prvky.

Koľko toho vlastne ľudia vedia o organe?

Nie veľa, ale nikto to od nich nevyžaduje. Učiť ľudí o organe ani nie je zaujímavé. Všetko, čo o ňom chcete vedieť, sa dá nájsť na internete. Netreba, aby som ich to učil ja. Na mojich koncertoch deti zistia, že organ je nástroj, pomocou ktorého sa môžu samy vyjadriť. Nepotrebujú rozumieť technickým detailom, ako organ funguje.

Prečo hrávate v špeciálnych tanečných topánkach?

Topánky mi umožňujú hrať ešte presnejšie.

Vraj ste kedysi navštevovali hodiny baletu, je to pravda?

Áno, keď som bol mladší, zaujímal som sa o tanec a pokračovalo to aj na strednej škole. Už sa tomu nevenujem.

Zmienili ste, že hrou na organ sa zaoberajú hlavne muži. Prečo?

Z toho zasa viním cirkev. V klasickej hudbe ženy tradične neboli veľmi vítané. Dodnes sú organistky vzácne, hoci v 50. rokoch po celom svete koncertovala veľmi zaujímavá francúzska organistka Jeanne Demessieux. Súkromne študovala hru na organe u Marcela Duprého, ktorý ju považoval za najlepšiu organistku od čias Bacha. Bol to boj o príležitosti, o úspech, ženský talent bol potláčaný. Francúzske hudobné akadémie v 19. storočí neboli naklonené ženám. Ženy nemohli chodiť ani na konzervatóriá. Keďže hlavným zamestnávateľom organistov bývali kostoly, je očividné, že cirkev sa k ženám zachovala dosť úboho.

Organisti sú vraj najosamelejší zo všetkých hudobníkov. Prečo napriek všetkému stojí za to venovať sa organu?

Práve organistovo obetovanie sa z neho robí organistu. Ja sám som vďaka modernej technológii a skonštruovaniu prenosného organu v priebehu niekoľko rokov dokázal zmeniť to, čím organista je. Môžem tak hrať pre mnohé publiká, pre oveľa väčšie publiká, ako keby som hral na neprenosnom organe, ale nič to nemení na fakte, že organ je osamelý nástroj. Nie kvôli čomusi spirituálnemu, ale preto, ako funguje na informačnej úrovni. Organ nepotrebuje ďalšie nástroje, na rozdiel napríklad od huslí, ktoré sú súčasťou rodiny sláčikových nástrojov. Pri organe stačí jeden človek, ktorý ovláda jeden nástroj a ten znie ako množstvo rôznych nástrojov. Tým je jedinečný. Organista by mal tú osamelosť oslavovať ako dar.

Cameron Carpenter

Narodil sa 18. apríla 1981 v Pennsylvánii v USA. Na organe začal hrať ako štvorročný, vo veku 11 rokov už hral Bachov Temperovaný klavír. Študoval kompozíciu a hru na organe na North Carolina School of the Arts. Prvé vlastné kompozície vytvoril počas štúdia na newyorskej Juilliard School. V roku 2012 získal na hudobnom festivale v Šlezvicku-Holštajnsku cenu Leonarda Bernsteina a o tri roky neskôr cenu ECHO Klassik pre inštrumentalistu roka. V roku 2014 podľa jeho návrhu skonštruovali International Touring Organ (ITO), monumentálny prenosný digitálny organ, ktorý preňho špeciálne navrhla a vyrobila spoločnosť Marshall & Ogletree. Vydal albumy Revolutionary, Cameron Live, If you could read my mind a All you need is Bach. Na Viva Musica! festivale vystúpi Cameron Carpenter v exkluzívnej slovenskej premiére (26.7., Slovenský rozhlas – Veľké koncertné štúdio) a v rámci sólového recitálu uvedie na ITO okrem vlastných kompozícií aj diela z tvorby Johanna Sebastiana Bacha, Richarda Wagnera, Leonarda Bernsteina a ďalších.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#organ #Viva Musica! #Johann Sebastian Bach #Cameron Carpenter
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku