Skamarátili sa po vyhlasovaní cien Radio_Head Awards, kde Katarziinu pieseň Kde sa slzy berú k filmu Piata loď vyhlásili za singel roku. Spoločne vystúpia na festivale Viva Musica!, kde bude 9. augusta Katarziiným špeciálnym hosťom práve Katarína Máliková.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Ako ste sa s Katkou Málikovou dali dohromady?
Začalo sa to tým, že Katka mi v roku 2017 vyfúkla všetky ceny na Radio_Head Awards za rok 2016, pretože sme obe vydali album v podobnom čase. Vlastne som však bola rada. Nikdy som nebrala hudbu ako súťaž. Robila som si žarty z toho, že si nás ľudia niekedy mýlia – nevedia, ktorá je ktorá.
Veď vy dve ste odlišné typy.
Ale potom sme sa ešte aj podobne ostrihali, mali sme podobnú dĺžku vlasov, dokonca raz na jednom plagáte bolo omylom napísané Katka Máliková, ale bola tam moja fotka. Povedala som si: to je osudové, my sa musíme kamarátiť. Navyše som zástancom toho, že dievčatá si majú pomáhať.
Podobá sa aj váš hudobný vkus?
Sem-tam sa pretína, ale vychádzame z iných inšpirácií. Mne sa páči hlavne súčasný americký džez. Nedávno mi však Katka ukázala jednu skvelú nórsku speváčku a producentku Suzanne Sundfor, išli sme spolu na jej koncert do Prahy. Bolo to fakt úžasné. Takže niekde sa náš hudobný vkus stretáva.
Aký charakter má vaše kamarátstvo? Je hudobnícke, špecializované alebo skôr dievčenské?
My si stále píšeme – o mužoch, o tom, čo nás vytáča na produkčných záležitostiach alebo zvukároch a, naopak, o tých dobrých si píšeme v dobrom. Riešime spolu aj peniaze a honoráre. Katka vie lepšie počítať aj šetriť a ja jej stále hovorím, aby zvyšovala svoju cenu. Katka je hudobne otvorená, rozmýšľa globálne, ja sa venujem viac textom ako hudbe. Posielame si aj fotky chlapcov, ktorí sa nám práve páčia.
Je to niekedy aj ten istý?
Našťastie nie.
Kto vymyslel, že budete mať spoločný koncert na festivale Viva Musica?
Šéf festivalu Matej Drlička. Budeme mať jednu spoločnú pesničku a Katka zahrá aj jednu svoju pesničku zaranžovanú Michalom Nejtkom.
Prečo má koncert podtitul Nerozvážne piesne vo vážnych aranžmánoch?
To som vymyslela ja, lebo sú to piesne reprezentujúce nerozvážne dievča a hrať so mnou budú muzikanti, ktorí sú absolútne esá vo vážnej hudbe. Veľmi sa teším, že sa naše svety stretnú. Keď som bola mladšia a hrala som na priečnej flaute, občas som sa vyskytla medzi ľuďmi, ktorí robia vážnu hudbu. To je pre mňa špecifický druh ľudí, ktorý mi chýba.
Čím sú špecifickí?
My sme pankáči, oni sú stopercentne disciplinovaní… Nechcela by som generalizovať, ale myslím si, že sú systematickí a prísni sami na seba. Zato ja som nerozvážna.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Čo považujete za nerozvážnosť?
Napríklad rozložené vzťahy…
Vrhnete sa do nejakej veľkej lásky?
Ja sa vždy do všetkého vrhnem. My umelci máme všetko také emočné, impulzívne a intuitívne, iracionálne, robíme rozhodnutia častejšie na základe emócií ako racionálnej úvahy. U mňa je to napríklad nakupovanie oblečenia od návrhárov. Často si kupujem niečo veľmi drahé, hoci by som mala investovať peniaze napríklad do klavíra. V tomto je Katka racionálnejšia.
V čom budete vystupovať na festivale Viva Musica?
Neviem, teraz rozmýšľam nad obsahom textov.
Asi pred dvoma rokmi ste povedali, že nepotrebujete, aby vás hrali komerčné rádiá, lebo vy tu chcete zanechať nejaký odkaz…
To som povedala? Každý potrebuje, aby ho hrali rádiá. Ale mňa komerčné rádiá nikdy hrať nebudú, to ma už dávno netrápi, tam nepatrím. Ja robím hudbu pre klubovú scénu. Radšej rozmýšľam nad tým, o čom písať.
Pre koho robíte svoju hudbu? Pre akých poslucháčov?
V prvom rade pre seba a potom pre všetkých, čo sa v mojich textoch nájdu. Myslím, že ma počúvajú ľudia, ktorí hľadajú aj v živote niečo hlbšie a neutekajú pred myšlienkami „čumením“ na bezobsažné seriály.
Teraz naozaj máte hlboké, filozofické témy…
Miestami, dúfam, áno.
Váš posledný album sa volal Agnostika, tento rok ste zložili hudbu k divadelnej inscenácii Antigona. Oslovilo vás samo SND?
Minulý rok mi zavolal režisér Ondro Spišák, či napíšem texty piesní k Sofoklovej predlohe. Spolu s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou chceli, aby sme predstavenie priblížili mladým. Antigonu pôvodne koncipovali ako predstavenie vhodné aj pre stredné školy, takže som sa snažila písať súčasným mladým jazykom – ostatne ako to robím vždy. Veľa sme sa rozprávali, o čom by predstavenie malo byť a kam by malo smerovať. Pesničky hovoria o tom, ako by Antigona mohla vyzerať dnes a kým by mohla byť.
Nezľakli ste sa tej antickej témy?
Témy som sa nezľakla, skôr toho, že idem robiť niečo pre Slovenské národné divadlo. Nikdy predtým som pre divadlo neskladala a toto bolo rovno to najväčšie. Mala som pocit veľkej zodpovednosti a nakoniec to dopadlo super. Pozvala som si na pomoc skvelého mladého hudobného producenta Jonatána Pastirčáka, on mi s tým strašne pomohol. Najskôr som napísala texty a zložila hudbu, beaty a melódie v počítačovom programe Ableton a potom sme si poslali súbory a Jonatán zmenil zvuky, pridal svoje nápady. Ukázalo sa, že si rozumieme. Teraz pokračujeme spolu na koncertoch a vydávame album. Jonatán je zvukový inžinier.
Koľkokrát ste tento rok Antigonu hrali od jej aprílovej premiéry?
Do konca sezóny desaťkrát, je to úspešné predstavenie, tešíme sa z toho všetci. Občas nám ľudia píšu, že sa im to páči.
Píšu vám maily?
Dnes píšu skôr na instagram alebo cez messenger. Hru sme skúšali práve v čase, keď zavraždili Janka Kuciaka a jeho priateľku Martinu Kušnírovú. Už vo februári som mala nahodený text „neodvrávaj Pánovi, do chrbta ti poletí dýka“ – je to o narcizme moci. Potom sa však stala tá vražda, nasledovali protesty a my sme preto boli veľmi zapálení a snažili sme sa do hry infiltrovať aj tieto motívy. Hrozne sa nás tá vražda všetkých dotkla, čo zmenilo smerovanie celého predstavenia. Antigona je človekom, ktorý povie pravdu a za trest zomrie.
Boli na Antigone v SND vaši kamaráti?
Niektorí boli. Neviem, či sú objektívni a či mi hovoria pravdu, ale asi sa im to páči. Myslíte si, že by vám kamaráti povedali, že to bolo hrozné?
Čítali ste Antigonu predtým, ako ste dostali túto ponuku?
Jasné, veď som študovala divadelný manažment, museli sme čítať klasiku. Potom som študovala scenáristiku a dramaturgiu, takže som Antigonu, samozrejme, čítala. Musia ju čítať všetci študenti druhého ročníka aj na manažmente.
Lenže keď v SND uviedli v júni Vojnu a mier, ukázalo sa, že z troch mladých hlavných predstaviteľov Tolstého román nečítal ani jeden.
Ale tak kto by čítal Vojnu a mier, preboha? Veď to má asi 1 500 strán. To je v dnešnej dobe neurózy z internetu iba pre totálnych knihomoľov a dramaturgov. Kiežby sme ju čítali všetci.
Vy sa nepovažujete za knihomoľa?
Čím som staršia, tým viac som bohužiaľ roztržitá a komunikačné aplikácie mi odpútavajú pozornosť. Je pre mňa hrozne ťažké sústrediť sa na hocičo, väčšinou zvládam aspoň texty dobrých novinárov. Som úplný príklad zástupcu generácie, ktorá sa nevie sústrediť ani na to, ako sa volá. Stále mám totiž vo vrecku mobil a v kuse mi tam niekto píše. Som nekoncentrovaná a bola som taká vždy.
Prekáža vám to alebo to beriete ako fakt?
Veľmi mi to prekáža. Na stole mám rozložených vždy aspoň sedem knižiek na sebe, vždy sa k nim dostanem aspoň na dvadsať minút, ale potom zaspím. Jedna mladá česká novinárka mi poradila, že ona vstáva ráno o siedmej a má rituál, že si vždy 15 minút číta. Snažím sa to robiť tiež, ale nie vždy sa mi to podarí.
Prezraďte, akých sedem knižiek to máte na stole?
Teraz tam mám v angličtine knihu Yuvala Noaha Harariho Sapiens: Stručná história ľudstva. Čítam po anglicky, aby som si zlepšovala slovnú zásobu a nezlenivel mi mozog. Potom mám knižku básní od básnika s priezviskom Hrabě. Ešte tam teraz mám Verlaina a Totálny rauš – o tom, ako všetci za druhej svetovej vojny vrátane Hitlera boli feťáci, neustále napichaní drogovými koktailmi. Napísal to Norman Ohler, je to jeho debut, ale tým, aký je nevypísaný, je občas hysterický, a to na autoroch veľmi nemám rada. Keď sa veľmi sebaprezentujú.
Prekáža vám sebaprezentácia, ale aké sú vaše texty?
Moje texty sú psychologizácia vzťahov, ktoré rozoberám síce cez seba, ale nejde o mňa. Všetci to tak máme. Nehanbím sa hovoriť o osobných veciach, je mi jedno, že je to o mne, ide mi o to, aby sa v tom ľudia necítili sami. Aby videli, že sa to nedeje len im, ale nám všetkým. Teraz sa na vzťahy nemôžete spoľahnúť. Rola muža a ženy sa zmenila, žena nie je finančne závislá od muža, takže nikdy neviete, kedy sa váš vzťah skončí a ten človek vám zmizne zo života. To je pre mňa dosť strašidelné. Ale zasa je dobré, že máme slobodu.
Viete si predstaviť, že by ste žili v čase bez sociálnych sietí, ako je Facebook a Instagram?
Strašne by som v ňom chcela žiť. Zasa smerujeme k tomu, že si uvedomíme, ako nám to berie čas. Ja už nemám facebook v mobile, Instagram si pravidelne vymazávam. Asi smerujeme k tomu, že sa vrátime k starým nokiám. Je to taký nátlak – niekto vám volá a automaticky musíte zodvihnúť alebo odpísať, inak sú všetci nervózni.
Bez sietí by ľudia možno mali čas na iné veci…
Hlavne by sa nad sebou mohli zamyslieť.
Ale vy nad sebou dosť rozmýšľate. Kedy píšete?
Píšem veľmi nárazovo, niekedy nenapíšem nič celý mesiac a potom hneď päť textov za týždeň. Sú to vlny, že niečo prežívam alebo sa snažím spomenúť si na to. Najzaujímavejšie veci vzniknú v stave, že som buď smutná, nadšená, zaskočená, niečo ma veľmi inšpiruje – vidím nejaké zaujímavé predstavenie, film, alebo niečo nájdem v knihe. Keď už som v koncoch a neviem o čom, na to sú super knihy. Nájdete v nich myšlienky iných ľudí, nad ktorými bežne nerozmýšľate, keď si umývate zuby.
Zložili ste aj titulnú pieseň k filmu Piata loď podľa knihy Moniky Kompaníkovej. Tam ste čítali najskôr knihu?
Knihu Piata loď som vlastne nikdy nečítala, za čo sa Monike ospravedlňujem. Pozrela som si film a potom som napísala text piesne za dve hodiny. Potom som ho po diskusii s režisérkou Ivetou Grófovou raz prepísala a bol pripravený na hudobné spracovanie.
Keď dlho nič nenapíšete, ste nervózna?
Nie, väčšinou je to tak, že nemám čas sa ani zamyslieť. Stále totiž musím riešiť niečo hrozne nezaujímavé typu, akou dodávkou sa dostaneme na koncert alebo v ktorom hoteli bývame a kto s kým bude v izbe. Ale to k tomu patrí. Teraz dokončujeme album. V aute po ceste na koncerty si púšťam mixy a prerábam melódie alebo rozmýšľam nad formou. Už viem, že ak si ich urobím ťažké, tak ich najbližšie roky budem musieť spievať.
Chodievate hrať aj do rodnej Nitry?
Nitra je prekliata, to vedia všetci muzikanti. V Nitre je skvelý projekt Marka Hattasa a ľudí okolo neho Hidepark a tam sa vždy deje niečo dobré a krásne, potom máme A Cafe, Nájomnú jednotku a Nové divadlo, inak je to s priestormi a návštevnosťou náročné.
A do ktorých miest chodíte hrať rada?
Do všetkých.
Spomínali ste, že s Jonatánom Pastirčákom pripravujete album. Kedy ste sa skamarátili?
Keď som prišla do Bratislavy, mala som 19 rokov a on asi 16 či 17, videla som ho hrať s jeho kamarátom Adamom Matejom. Vždy som vedela, že sú to dvaja najlepší elektronickí producenti. Chcela som, aby Jonatán spolupracoval na našej Antigone v SND a on najskôr váhal, celkom tomu neveril a nakoniec je z toho nadšený. Zaujímajú ma jeho názory, je veľmi kreatívny. Sme super kamaráti.
Váš nový album už má aj názov?
Asi sa bude volať Antigona, ale musím to prediskutovať s divadlom. Vzniklo to vďaka nim, Ondrovi Spišákovi a Darine Abrahámovej – oni mi dali dôveru, za čo som im veľmi vďačná, aj keď nemohli vedieť, či to dokážem.
Vaša pesnička Básnici má klip, v ktorom účinkujete v kroji. Prečo?
Klip vznikol vtedy, keď som ešte študovala scenáristiku. Klip robil animátor Andrej Štefanec – pracoval na svojom filme a chcel tam niekoho, kto bude skákať na trampolíne. Objednali kameru Phantom, ktorá robí asi tisíc snímok za sekundu a vytvára dojem, akoby sa človek pohyboval spomalene. To video malo byť pre jeho film, vtedy moja pesnička ešte ani neexistovala. Nakrúcal to dnes oceňovaný mladý fotograf a kameraman Juraj Mravec, ktorý mi neskôr zavolal, že Andrej by mi tieto zábery chcel darovať. A prečo som v kroji? Asi som už vtedy mala fotku od Janky Gombíkovej v kroji a vymyslel to Andrej.
Aký je to kroj?
Ten kroj robila dedova sestra Anna, pochádza zo Zvolenskej Slatiny, kde máme rodinu. Všetkým vnučkám vyšila kroje. Tá sukňa je v páse široká asi tri metre, zaväzuje sa na šnúrku, takže rátala s tým, že priberiem do enormných rozmerov a môžem si v ňom ľahnúť aj do vlastnej truhly.
Teraz idú kroje zasa do módy.
Boli v móde asi pred piatimi rokmi, áno. Kroje sú nádherné, ale keď si ich oblečiete na bežný deň, vyzeráte, že ste sa trošku zbláznili. To je, ako keď si dáte dirndl. Bola by som rada, keby sa slovenská mentalita prestala zaoberať tým, kto čo nosí, a každý by mohol nosiť, čo len chce. Rakúšania svoj milovaný dirndl nosia ako domáci úbor. Chodia v kroji aj na Wiener Schnitzel. Katka Máliková má k folklóru skutočný vzťah, lebo vyrástla na folklóre v Polomke, zažila temnotu aj svetlo slovenskej dediny. Katka má k ľudovým motívom oveľa bližšie, používa ich aj vo svojej hudbe. Páči sa mi, ako prirodzene to robí. Ona tým žila, ale pokiaľ viem, chce sa v blízkom čase od týchto motívov odkloniť.
Sme zvedavé na vašu spoločnú skladbu.
Aj ja.
Občianskym menom Katarína Kubošiová, narodila sa 9. februára 1989 v Nitre. Vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Venuje sa tvorbe textov. V roku 2013 jej vyšlo vo vydavateľstve Slnko Records debutové CD Generácia Y, v roku 2016 nasledoval album Agnostika. Zložila a nahrala pesničku Kde sa slzy berú k filmu Piata loď (2017), tento rok zložila šesť skladieb pre inscenáciu Antigona v SND. Žije v Prahe.
